Popolvár - Hnusná tvár

Jeden otec mal troch synov, už dosť vyrastených. Dvaja starší sa jednostaj fintili, až tak za nimi hvižďalo. A ten najmladší, hniliak zaváľaný, ufúľaný, ten sa len na peci a v popole váľal. Preto ho inak ani nenazvali, len Popolvár - Hnusná tvár.

Ten otec mal na poli zasiaty ovos. A ten ovos mu každú noc akási pliaga zdlávila, ušliapala, pomiagala, ale tak na psí posmech, že to už horšie ani nemohlo byt. A gazda nijakovsky nemohol vyzvedieť, aká skaza sa mu to vláči na pole.

Ilustračné foto: SHUTTERSTOCK
Ilustračné foto: SHUTTERSTOCK
Autor: SHUTTERSTOCK

„Veď ja ťa dostanem, kto si, čo si,“ povie si raz. Zavolá synov a prikáže im, aby šli to pole strážiť.
„Len ho chyťte a riadne zmláťte, kto je, čo je. Aby sa mu odnechcelo robiť škodu.“
Dvaja starší synovia sa vyberali ani do Trantárie: kone, psa a kyjaky si brali so sebou. Mamička im napiekla koláčov, nadusila a naškvarila mäsa. Natlačila im toho plné cedidlá, že len tak pukali.
„Deti moje,“ vraví im, „zajedzte si pri tom ovse, aby ste sa mi tam neumorili hladom.“

Nabrali si ešte aj vína, aby mali čím zapíjať, a tak šli k ovsu.
A Popolvár ako? Ten si len ukradomky odomkol stolovinu, pozbieral do plátennej kapsičky suché kôročky a šiel na to pole. Lebo keď si dačo pýtal,mať ho lopatou vyhnala z kuchyne.
Keď už prišli na to pole, tí dvaja si nakládli oheň, kone uviazali o kôla sputnali. Koláčmi a pečienkou sa len tak napchávali a víno logali. Ešte aj čučkovi dali nielen pečienky, ale aj vína do koláča.

„Aj ty sa s nami raduj,“ vraveli mu. „Jedz a pi, kým žiješ.“
Pekne opojili aj psa. Zaraz potom nakrivili hlavy, popadali do ovsa a čučko sa zvalil k nim. Nezobudili by sa, ani keby z nich po kuse mäso rezal. A Popolvár, toho medzi seba ani nepripustili.
Náš popeluch-valuch sa teda vyškriabal na jednu plánku, tam si kôročky hrýzol. A keď ho smädilo, odtrhol si plánočku a cmúľal.

Pred polnocou priletia tri kone a jeden rovno k plánke, začne sa tam otierať. Tu milý Popolvár šmyk! Zošuchne sa na neho, chytí za kantár a dobre drží. Tátoš do skoku, z brázdy do brázdy, z medze na medzu, z ovsa do ovsa! Behal, lietal a chcel ho zhodiť.

Ale Popolvár sa tuho držal. Napokon,keď už tátoš ustal a videl, že sa neoslobodí, povedal:
„Dobre si sa pochlapil. Vezmi si zo mňa kantár. Keď ho potrasieš,zakaždým budeš mať, čo si zažiadaš.“
On tak urobil, kantár si vzal a odišiel domov.

Ráno bol ovos zase zdlávený a otec sa namrzel, že nič neustrážili.
„Či si ty dačo nevidel?“ spytuje sa Popolvára.
„Ach, čože by som ja videl!“ zadudre ten popod nos. „Veď ja som spal!“
Išli strážiť aj na druhú noc. Tí starší si nabrali koláčov, vína,pečienok a Popolvár – Hnusná tvár suchých kôročiek. Tamtí jedli, pili, kým sa neopili. Tento na plánke hrýzol suché kôročky a kyslé plánočky.

O polnoci prileteli dva tátoše a jeden z nich rovno pod plánku otierať sa. A Popolvár šuch! Už mu bol na chrbte! Ten zase z brázdy do brázdy, z medze na medzu, z ovsa do ovsa! Ale on sa nepustil, kým mu len tátoš nepovedal:
„Pusť ma a vezmi si zo mňa kantár. Keď ho potrasieš, budeš mať, čo si len zažiadaš.“

Popolvár si kantár vzal a skryl.
Na tretiu noc ich otec zase vypravil. Starší si ako predtým aj teraz všeličoho nabrali. A potom pchali do seba ako hus do hrvoľa a logali ako dúhy, až kým nezadrichmali. Popolvár – Hnusná tvár zas len suché kôročky a kyslé plánočky hrýzol. A striehol.

Pred polnocou priletí už len jeden tátoša ide sa škrabať pod tú plánku. A tu Popolvár hop naňho zo stromu! A potom po brázdach, po medziach, po ovsoch, kým mu len kôň nedal kantár a nepovedal:
„Keď kantárom potrasieš, budeš mať, čo si len zažiadaš.“
On si kantárik vzal a dobre odložil.

Bratia, žratí na psiu hanbu, sa ráno odvliekli domov. A otec dal ovos pokosiť na seno, keď už aj tak nič z neho nebude.
Raz – prečo áno, prečo nie – vyšlo od kráľa, že jeho dcéru dostane za ženu iba ten, kto z jej obloka odtrhne prsteň na zlatej šnúre. To sa roznieslo na všetky strany a Popolvárovi bratia sa tiež vybrali.
„A ty nepôjdeš, Popolvár?“ opytujú sa ho.
„Ba vari pôjdem i ja,“ hovorí a postaví sa s nimi do radu.

Tí si osedlali kone a vyfintili sa. A on si sadol na veľkú starú sviňu a drgáňal sa po ceste, že si ide odtrhnúť ten prsteň. Na to aj bratia, aj všetok svet do smiechu!
Ale na záhumní potrasie Popolvár kantárikom:
„Čo chcete, pane?“ ohlási sa mu.
„Nič, len medené šaty a medeného koňa.“
Hneď mu tam bol medený kôň aj medené šaty.

Pripravil sa a letel na tie preteky.
A tam pred palácom stálo už plno pánov na koňoch. Každý chcel vyskočiť,ale nebolo z toho nič. Aj Popolvárovi bratia vyskakovali, ale márne. Prsteň ostal visieť. Tu priletí ako v oblaku jeden mladý na medenom koni, vyfrkne do povetria, schytí prsteň aj so šnúrkou, zakýva kráľovej dcére – a letí preč do sveta. Hneď sa iba naňho vypytujú, hľadajú ho, píšu za ním na všetky strany. Ale medeného chlapíka nikde.

Vyšlo teda druhý raz, že kto odtrhne ešte z vyššieho obloka zlaté jabĺčko, tomu dajú princeznú za ženu. Bratia zas len do neho, prekárajú ho:
„Či pôjdeš, Popolvár, pôjdeš na strakatej svini?“
On len uhol plecom a vraví:
„A veru pôjdem, prečo by som nešiel?“

Bratia sa vystrojili a sedeli už v sedle, a on za nimi na tej strakatej svini. Všetky deti bežali za ním a celý svet naňho prstom ukazoval.
Ale keď už bol sám za humnami, vytiahol z kešienky kantárik a potriasol.
„Čo chcete, pane?“ ohlásilo sa mu.
„Nič, len strieborného koňa a strieborné šaty,“ rozkázal si. Hneď to tam bolo a on sa poobliekal.

Pred kráľovským palácom stálo zas pripravených plno pánov. Vyskakovali,ale márne. Tu sa ako hrmavica priženie svižný chlapík v strieborných šatách a na striebornom koni, že ľudia až tak zdúpneli od údivu. Vyšvihne sa k jabĺčku, obzrie sa na kráľovu dcéru a zmizne i s jabĺčkom. Zahľadeli sa všetci ako – s prepáčením – teľa na nové vráta. A mohli sa už potom vypytovať, strieborný chlapík akoby sa prepadol.

Napokon ešte po tretí raz kráľ vyhlásil, aby sa zišli, a kto dostane z najvyššieho obloka paláca zlatú šatku, tomu on dá svoju dcéru aj celé kráľovstvo. Tu sa nahrnulo pánov, nastavalo sa ich ako dreva v hore. Aj Popolvárovi bratia prirukovali. A Popolvár – Hnusná tvár hybaj na svini cez mesto, všetkým ľuďom na posmech – až na záhumnie. A tam potriasol kantárikom.

„Čo chcete, pane?“
„Nič inšie, len zlatého koňa a zlaté šaty.“
Obliekol sa do zlatých šiat, že sa blyšťal ešte väčšmi ako slnce. Sadne na zlatého tátoša a skokom pred palác! Tu ani pomyslieť, žeby dakto vyskočil tak vysoko! Ale vtom sa ako v búrke privalí zlatý chlapík na koni,vyletí k šatke, uchmatne ju a letí svetom za letom.

Tu už kráľ:
„Nech bude, kde bude, musím ho nájsť!“
A rozkázal prehľadať všetky mestá, dediny, zámky, domy, kuchyne, piecky,dvory, stodoly, plevince a všetky, všetky kúty.
Popolvár – Hnusná tvár si sedel doma za pecou, celkom tak, ako sa ráno z pece zošuchol, v gatiach a košeli. Iba na hlave mal starý vojenský klobúk,takže vyzeral ako strašiak do maku. Ale to malo svoju príčinu.

Do klobúka si skryl zlatú šatku aj zlaté jabĺčko. Iba zlatý prsteň mal v popole na motúzku a motúzok priviazaný na prst. A tak si ho potrhával a hral sa s ním ako dieťa.
Prídu kráľovi vojaci aj do tohto domu a prehľadávajú synov. Zočia aj Popolvára a volajú naňho len tak z posmechu:
„Či si to nebol ty, Hnusná tvár?“
„Ach, vari na svini?“ odpovie aj on takým istým dudravým, posmešným hlasom.

„Ej, veď si ty za šuhaja!“ vraví jeden z bratov. „Veď je to klobúk pre husára do vojny – morky pásť!“
A na väčší posmech nadvihne mu ten klobúk.
Tu vypadne spod neho jabĺčko aj šatka. A ako si Hnusná tvár chce klobúk chytro zatisnúť, vytrhne z popola aj zlatý prsteň na motúzku. Páni ho zaraz spoznali. No predsa sa všetci čudovali, ako to mohlo vystať z takého neduha.

Ale Popolvár – Hnusná tvár vie, čo má z neho vystať. Pekne sa obriadi a potrasie kantárikom.
„Čo chcete, pane?“
„Zlaté šaty a zlatého tátoša.“
Hneď mu tam všetko bolo. Obliekol sa, vysadol na koňa a dúškom priletel do kráľovského paláca. Tam ho vďačne prijali, dali mu za ženu kráľovu dcéru, vystrojili svadbu. A žijú podnes, ak nepomreli.

Rozprávka je z knihy Zlatá kniha rozprávok Pavla Dobšinského (Mladé letá)

Janko Fazuľa

Janko Fazuľa

26.01.2010 07:00

Na kraji dediny bývala chudobná rodina. Otec postavil neveľkú chalúpku a obrábal role. Žili v chudobe, ale boli spokojní a šťastní.

Alica v krajine zázrakov

Alica v krajine zázrakov

22.01.2010 07:00

Znudená Alica pri sestre nemala nič na práci a tak vstala, aby natrhala zopár kvetov. Náhle zazrela zvláštneho bieleho králika.

Aladinova čarovná lampa

Aladinova čarovná lampa

19.01.2010 07:00

V ďalekom cisárstve býval chudobný chlapec. Volal sa Aladin. Rád chodieval s matkou na jarmok, lebo sa tam odohrávalo veľa zaujímavých príhod a chlapec mohol spoznávať nových ľudí.

Beata Szydlová

Szydlová rímsku deklaráciu podpíše, obsahuje poľské požiadavky

24.03.2017 16:54

Poľsko podpíše na sobotňajšom summite rímsku deklaráciu Európskej únie, text obsahuje všetky požiadavky Varšavy.

Aleksandar Vučič

Premiér Vučič: Srbsko nikdy nevstúpi do NATO

24.03.2017 16:46

Srbský premiér Aleksandar Vučič dnes vyhlásil, že jeho krajina nikdy nevstúpi do NATO ani do nijakej inej vojenskej aliancie.

Nový terminál na letisku v Bratislave

Z Bratislavy môžete letieť 44 linkami do 41 destinácií

24.03.2017 15:58

Z bratislavského letiska budú môcť cestujúci využiť počas letného letového poriadku spolu 44 pravidelných liniek do 41 destinácií v 22 krajinách.

Robert Fico, kladenie venca, holokaust

Fico: Tí, čo velebia Slovenský štát, klamú

24.03.2017 15:51

Od odchodu prvého židovského transportu zo Slovenska do nemeckého nacistického koncentračného tábora Auschwitz uplynie v sobotu 75 rokov.