Foto: ilustrácie z knihy Moje namilšie rozprávky, Perfekt
Dve staršie hneď vedeli, čo si majú vybrať, a kázali si doniesť: tá drahé šaty, tá zlaté prstene, ale také, akým by tu doma páru nebolo. Iba najmladšia. Vždy tichá a krotká ako ovečka, tá aj teraz mlčala. „Nuž, čože tebe, čo? Veďže už len ty povedz!“ opakoval otec.
„Ach, otecko môj drahý,“ rečie najmladšia, „len by ste sa zdravý a čerstvý spoza mora domov vrátili, ja za to budem najvďačnejšia.“
Ale otec nechcel sa ani odberať od nej, kým by nepovedala, čo jej predsa len má doniesť.
„Nuž, keď už tak musí byť,“ riekla naposledy, "nechže teda bude. Ak tam dakde uvidíte tri ruže z jednej stopky vykvitať, tie mi doneste! To mi bude najmilšie.
Staršie sestry ju vysmiali, že si také dačo žiada z ďalekých krajín, čo naposledy si doma nájsť môže, ale otec aj to sľúbil a s dcérami sa rozžehnal.
Šťastlivo obchodil zámorské krajiny. Mnohým drahým tovarom naplnené koráby ho už niesli naspäť k rodným brehom. Z drahých darov pre dve staršie dcéry ani oka nespustil, čo ich už len zavarovať chcel od najmenšieho poškodenia na tú veľkú radosť doma. Len to ho trochu omínalo, že pre najmladšiu neviezol nič takého, bo v celom zámorí, čo by bol ako ihlu vyzeral, nenašiel, čo si žiadala, tie tri ruže na jednej stopke vykvitnuté. Ale malo sa to všetko ešte inak zvrtnúť.
Už boli neďaleko brehu, kde s korábmi pristáť mali, keď sa zrazu strhla veľká búrka.
Koráby i s drahým tovarom rozmetalo, bohzná kde, kupca vyhodilo o jednej doske na pusté skaliská. A jeho šťastie, že ešte mal dosť sily zobrať sa a utiecť do pustej hory, lebo by ho vlny boli zmietli aj z tých skál späť do mora, čo tak plieskalo a búrilo sa. Blúdil už teraz tou pustou horou a čiernou nocou a nablúdil sa dosť. Iba vtedy dačo videl pred sebou, keď blesky sa zablysli. Dovliekol sa konečne k jednému pustému hradu.
„A už poručenobohu, či si dobré a či zlé v ňom, len idem dnu, bo mi je aj takto na skapanie.“
Blíži sa k bráne — tam stojí stráž, čaká, že zavolá naňho, ale nič, pristúpi k strážcom — a to skamenení ľudia. A také všetko i dnu v hrade, pusté a kamenné. A tam všade tma, iba v jednej izbe svetlo. Vojde do nej a tu stôl pre jedného prikrytý i posteľ odpravená. Len čo vkročí, zahrmí mu čosi dnu oknom: „To pre teba ukonaného, najedz sa, napi sa, ulož sa a odpočiň si!“
Dosť sa obzeral, čo by to bolo, ale viac ani nešuchlo. Osmelil sa, opatril sa, ľahol si a pospal si na pokoji.
Už slniečko veselo pozeralo dnu oblokmi, keď sa náš kupec preberal zo sna. Stôl stál preňho zase hotový. Občerstvil sa a pobral sa, že koho-toho v tom hrade vyhľadá, aby sa aspoň poďakoval a potom šiel svojou cestou.
Ale tam všetko pusté a skamenené ako prv. Iba pred hradom bola krásna záhrada, utešeným kvietím zakvitnutá. Do tej sa poponáhľal, že tam nájde dakoho, kto tie kvety opatruje. Schodil všetku záhradu, ale nenašiel ani duše. Už sa poberal preč. Tu pred ním ker utešených ruží, vprostred kra dvíha sa hrubá stopka a z tej jednej vyrastajú tri tenšie stopky a na každej sedí ružový puk, len-len že sa nerozvil.
„Ach,“ povedá si, „toto je spravodlivá trojruža pre moju najmladšiu dcéru. Už ak aj mám o palici domov prísť, aspoň to jedno sa jej splní, čo si zažiadala.“
I veru odtrhol milú trojružu.
Ale vtom akoby zahrmelo, zareve mu voľačo za chrbtom. Pozrie sa — a div od ľaku z nôh nespadne. Pred ním stojí ozrutná potvora — medvedisko s rozďaveným pyskom. A položí mu labu na plece a vraví:
„Odtiaľto živý nepôjdeš! Ako si smel trhať, čo je nie tvoje?“
Preľaknutý kupec ledva voľáko vybrblal, prečo a načo tú trojružu odtrhol.
„Keďže je teda tak,“ mrmlalo zase medvedisko, „že ty takú dcéru máš, prepustím ťa živého, ale iba ak mi sľúbiš, že mi ju o týždeň dovedieš za ženu.“
Keď sa chcel z medveďovej laby dostať, nemohol inak, iba všetko prisľúbiť. I prisľúbil.
Prišiel pekne domov. A tu dve staršie dcéry nechceli na otca ani hľadieť, že sa len tak o palici, ako žobrák, čo sa im o polsveta daroch snívalo, navrátil, a im zuby naprázdno klepli. Iba tá najmladšia s radosťou vybehla otcovi v ústrety, uvítala, vybozkávala si ho srdečne a vravela:
„Vďačná som i tej ruži, i čomukoľvek by som bola bývala, čo by ste mi boli doniesli. Najvďačnejšia som už len vášmu zdraviu, keď ste mi len vy tu, otecko drahý! Nič to preto, čo sme schudobneli!“
Ale milý otec, keď videl, ako tamtie škúlia na neho a bočia od neho, keď si pomyslel, akým nemilým spôsobom má prísť o túto, čo ešte jediná sa k nemu túli, začal byť smutným, že sa to ani vypovedať nedá. Čím sa väčšmi opúšťal, tým vľúdnejšie okolo neho ona, že čo mu je, aby len povedal, čo ho trápi.
Ale on dlho nič, lebo sa nazdával, že mu vari aj umrie od žiaľu, keď počuje, akej potvore ju sľúbil. Ale týždeň sa míňal a už nebolo inak: lebo jemu zahynúť, alebo von s pravdou.
Rozpovedal jej všetko. Ale ona napodiv ani sa toho nepreľakla a hovorila:
„Veď je aj to Božie stvorenie, čože by som nešla zaň? Veď som si aj sama na príčine, lebo som si žiadala tú ružu.“
Otec bol hneď trocha pokojnejší, ale tie dve ešte len teraz sa začali vysmievať, ako pochodila, a to všetko pre jednu márnu ružu!
Ona si ani z toho nič nerobila, schystala sa a otec ju zaviedol do prekliateho hradu. Čakal deň, čakal dva, že sa ten medveď zjaví, ale nič. Musel ju tam samu nechať. Čakala ešte aj ona, kým by dakoho v pustom hrade zazrela. Tam sa síce samo od seba pristrojilo všetko, čo si len zažiadala, ale nikde ani živej duše. Na tretí deň išla do záhrady a prechodila sa pomedzi krásne ruže. Len tu raz zahrmí a pred ňou stojí ozrutné medvedisko. Striaslo ju na celom tele. Ale medveď vľúdne k nej:
„Vitaj, drahá moja, vitaj! Či tu budeš so mnou bývať?“
„Prečo by som nebývala,“ rečie ona, „veď si aj ty Božie stvorenie!“
Nuž ten medveď pekne okolo nej, vodil ju po celej záhrade a zhováral sa s ňou. Iba keď raz zase zahrmelo a medveď zmizol.
Každý deň už potom schodila sa s ním v tej záhrade, a ani nevedela ako, privykla k nemu, že bez neho ani byť nemohla.
Lenže čo sa nestalo. Raz o medveďovi ani chýru, ani slychu. Dosť sa ho nahľadala, navyvolávala, ale v celej pustatine iba čo hory sa jej ozvali. Tak minul deň, minul aj druhý a dievčaťu začalo byť veľmi clivo. Na tretí deň si umienila, že každý kútik prehľadá. Pochodila celý hrad — tam iba kamenné stĺpy. Pochodila celú záhradu — tam iba ovisnuté kvety.
Ešte raz sa išla odobrať aspoň od toho miesta, kde sa prvý raz s ním zišla.
Príde k ružiam — a tu milý medveď leží vystretý, ani nehne sebou, ani nedýchne.
„Ach, medvedík môj drahý, čože sa ti stalo?
Ach, aký si mi ty dobrý bol!“
Tak a všelijako vykladala okolo neho a vynariekala sa nad ním. Potom ho obložila tými ružami ako na pohreb a chcela odísť.
„Ale, veru, neodídem, kým ho aspoň raz nepobozkám!“ I pobozkala ho.
Vtom strašne zahrmí, zem sa zatrasie — a ona od strachu ani nevie, čo sa s ňou robí. Iba keď naveľa otvorí oči — stojí pred ňou krásny mládenec a hovorí:
„Neboj sa, milá moja, už nič, vyslobodila si ma!“
A tu jej rozpovedal všetko, ako on bol za medveďa zakliaty i všetko jeho poddanstvo skamenené do tých čias, kým by ich takto krásna dievčina nevyslobodila. Teraz už došlo aj živé poddanstvo z hradu vítať si ich ako svojich pánov. Po otca šli hneď na hrdom koči a on bol šťastný, že sa všetko dobre stalo.
Tie staršie hrdé dievky pukali od jedu a závisti, že tá najmladšia s tou ružou krásneho muža dostala.
V odkliatom hrade bolo potom veselie — veselie a radosť na dlhé časy!
Rozprávka je z knihy: Moje najmilšie rozprávky (Perfekt)