Foto: Lóra Sofia Nagyová
Raz sa mladý pán prechádzal po záhrade a tu uvidel jeleňa nevídanej krásy – so zlatými parohmi. Jeleň niežeby pred ním utekal, lež akoby ho za sebou vábil, no chytiť sa nedal. A tak to bolo viackrát.
Blahoslav, tak volali mládenca, išiel domov po šípy, osedlal si svojho vraníka a rozbehol sa za jeleňom.
Teraz už jeleň nečakal. Utekal ďalej a ďalej, zo záhrady do hája, z hája do hôr. Blahoslav všade za ním, až sa ocitol hlboko uprostred hôr. Rozmýšľal on, čo urobiť, či sa vrátiť domov, alebo ďalej jeleňa prenasledovať. Už aj hľadal cestu nazad, no tu sa dostal do ešte väčšej húštiny. A tak mu iné nezostávalo, len sa pustiť za jeleňom, ktorý ho ešte vždy za sebou vábil. Prebehol všelijaké vrchy aj doliny, až sa zrazu našiel na dvore jedného zámku. Ten bol celý dookola ohradený vysokým múrom.
Tu mi už neujdeš, potvora zlatoparohá, pomyslel si Blahoslav a ešte raz bodol ostrohami svojho koňa a pobehol. A tu, div divúci, čo sa vám nestalo!
Už sa mladý pán priblížil k jeleňovi, už doň vystrelil, už ho šíp aj prebodol, ale v tej chvíli sa jeleň prepadol! Keď Blahoslav prišiel na miesto, kde ho naposledy videl, čo našiel? Šíp trčal v akejsi tabuli, na ktorej bolo napísané: Vraného koníka postav do maštale a ty vojdi do zámku. Nájdeš tam všetko, čo potrebuješ.
„To je čosi pre nás!“ povedal mládenec svojmu koníčkovi, ktorý stál pri ňom načisto strhaný.
Zaviedol koňa do maštale – a tam ovos, seno, sečka, ďatelina, všetko, čo treba pre koňa.
„Tu máš, koníček môj, jedz a pi, koľko sa ti páči.“ Tak povedal a pobral sa hore do izieb.
Tam zas bolo nachystané všeličo na jedenie. Hneď si sadol, najedol a napil sa do vôle. Pritom si hútal: Premárnil som celý deň pre jedného potvorského jeleňa. Ale bol len utešený, mršina! No už som z toho i ja načisto utrmácaný, len kde si ľahnúť?
Obzrie sa a tu vidí odostlanú posteľ, akoby rovno preňho. Zobliekol sa a ľahol si spať.
V hlave sa mu krútilo a vo všelijakých myšlienkach zaspal. Dobrú noc mu nemal kto povedať.
Po chvíli prišli k jeho posteli tri dievčiny a prosili ho pre všetko na svete, aby v tom zámku prežil tri dni a tri noci. Povedali mu, že sú kráľovské dcéry a musia tu byť, kým nepríde niekto, čo by ich vyslobodil. Prosili ho, aby vydržal a pretrpel za ne tie tri noci.
Ledva odišli, izba sa zatriasla a Blahoslav sa prebudil na veľký buchot a hrmot. Obzerá sa, ale nič nevidí. Naľakaný už len ticho načúva. Odrazu sa čosi priblíži k jeho posteli a začne ho mlátiť a gniaviť, že ani dýchať nemohol.
Našťastie prišiel čas, keď sa strašidlá museli vrátiť domov. Mládenec načisto zmordovaný zase ticho zaspal.
Ráno vstal, obliekol sa a už ho čakal prestretý stôl. Najedol sa a šiel pozrieť svojho vraného koníčka. Tomu bolo v maštali dobre, mal všetkého nadostač.
Blahoslav ho teda nechal a šiel sa poobzerať po okolí.
V zámockej záhrade natrafil na studničku, v ktorej bola čistulinká voda. Zažiadalo sa mu napiť, nuž priľahol si a dočahoval vodu ústami. Vtom sa mu zem pod rukou odvalila a on si namočil vo vode ruku aj vlasy. „Ach, ani len vody sa už nemôžem napiť!“
No zaradoval sa, keď si pozrel na ruku. Mal ju celú postriebrenú. A to isté sa stalo aj s vlasmi, ktoré sa mu omočili v studničke. Kráčal po záhrade taký striebrovlasý a všetko si obzeral, tešil sa z krásnych stromov i kvetov. Potom sa pobral do izby naobedovať.
Tak si žil v zámku tri dni a bolo mu veľmi dobre. Len teda v noci ho strašidlá čoraz väčšmi trápili. Bol by odtiaľ veru utiekol, nech ho tie tri dievčiny zakaždým neuprosia, aby len vydržal a tak ich oslobodil.
Napokon prešla aj tretia noc a on celý dobitý zaspal. Tu videl vo sne, ako dievčiny prišli k nemu a ďakovali mu. Najmladšia pristúpila celkom blízko, pohladkala ho po strieborných vlasoch a napísala mu čosi na meč. Napísala mu naň meno zámku, v ktorom býva jej otec, a aj to, že ak ju chce dostať, aby ta prišiel. Potom všetky tri odišli, lebo už boli odkliate.
Blahoslav, len čo sa ráno prebudil, zaviazal si ručníkom vlasy aj postriebrenú ruku. Osedlal svojho vraného koníka a cválal do ďalekého sveta, aby sa čím skôr dostal k otcovi tých troch princezien. Kôň bežal sám od seba, ani čo by uháňal domov.
Keď už prišli k zámku, nechcel Blahoslav vojsť dnu na koni. Myslel si: ktovie, či je to všetko pravda, či sa mi to len nesnívalo. Alebo ak sa mi aj nesnívalo, či ma tu ešte budú poznať a či tá najmladšia naozaj o mňa stojí.
Zišiel z koňa a pustil ho, nech si ide, kade chce. Vraný koníček sa hneď rozbehol k jeho matke a veselo jej zaerdžal, že pán žije, aby sa o neho netrápila.
Blahoslav s obviazanou hlavou i rukou vošiel do zámku a poprosil, či by ho nevzali do služby. Prijali ho do kuchyne. Musel prikladať na oheň a robiť všetko, čo mu kuchár rozkázal. On to všetko vďačne robil. A už len dychtivo vyčkával, kedy sa stretne s najmladšou princeznou.
Aj princezné chodievali do kuchyne, a to po poriadku. Každý týždeň sa učila variť iná. Keď Blahoslav prišiel do zámku, chodievala do kuchyne najstaršia. Vždy, keď prišla, zahľadela sa naňho, no nespoznala ho. Len jej bolo čudné, prečo sa taký pekný šuhaj stal pomocníkom v kuchyni. Nikdy ho však neoslovila, ani on ju.
Takisto bolo aj s prostrednou.
No keď začala chodiť do kuchyne najmladšia, tu sa už Blahoslav nezdržal a ukázal jej postriebrený prst. Na druhý deň si vytiahol spod ručníka aj chumáč vlasov, len aby ho spoznala. Ona si to všetko všimla, ale nepovedala nič. Až na tretí deň prikázala kuchárovi, aby jej obed priniesol pomocník. To sa aj stalo. Keď Blahoslav vošiel do izby, hneď vedel, že je všetko na dobrej ceste. Najmladšia princezná sedela v tých istých šatách, v ktorých ju videl na zakliatom zámku. Nato jej on ukázal svoje strieborné vlasy aj prsty. Hneď mu prisľúbila, že bude jeho ženou. Ale povedala mu:
„Musíš ešte počkať, kým si moje sestry a ja budeme vyberať mužov. Lebo aby si vedel, aj ony čakajú na teba. Ale potom už ostane na tom, koho si vyberú.“
Blahoslav si zase obviazal hlavu aj ruku a slúžil ďalej v kuchyni.
Onedlho dal otec troch princezien rozhlásiť, že si jeho dcéry budú vyberať mužov. Ktorá komu podá zlatý ručník, ten bude jej vyvolený. Len čo sa to rozhlásilo po krajine, už prichodili do zámku princovia a kráľoviči a postavili sa všetci pred starého kráľa.
Najsamprv podávali ručníky dve staršie princezné. Vyvolili si princov, ktorí sa im najväčšmi páčili. Najmladšia dlho otáľala, ručník nie a nie dakomu podať. Až keď zbadala vo dverách Blahoslava, ktorý sa tiež prizeral na vohľady, pristúpila k nemu a podala mu svoj zlatý ručník.
Otec kráľ sa veľmi nahneval a kázal pomocníka vyhnať. Vraj akýsi poobväzovaný niktoš jakživ nebude jeho zaťom! Ale mládenec sa nebral preč.
Tu ho kráľ zdrapil a chcel vyhodiť. Pri tej ťahanici strhol mu z hlavy ručník — a tu sa zaligotali strieborné vlasy. Vtedy vysvitlo, že je to šuhaj, ktorý pretrpel tri noci v zakliatom zámku a oslobodil princezné.
Bolože to radosti!
Čo najskôr poslali po Blahoslavovu matku a potom vystrojili veľkú svadbu, na ktorej každý jedol a pil, čo mu len duša žiadala. Bolo tam všetkého nadostač. Blahoslav si nažíva so svojou najmladšou princeznou až dosiaľ, ak ešte nepomreli.
Rozrpávka je z knihy Moje najmilšie rozprávky, Perfekt