Budkáčik a Dubkáčik

Hora horičizná, v hore horáreň a v horárni storočný horár mieša kašu. Z chalupy nevychodí, lebo nevládze, zajaca nezastrelí, lebo nevidí, už dávno, dávno oslabol mu zrak. A keď inšie nevie, aspoň kašu varí, o tom húta, že má staroby dosť a synov iba dvoch, ale ani tých niet doma, išli na jarmok kupovať nové baranice.

Išli a ešte neprišli, hoci o chvíľu bude tma.
Hora horičizná, v hore cesta a cestou sa vlečú v drevených klobúkoch verní bratia Budkáčik a Dubkáčik.
„Či len dobre ideme, brat Budkáčik?“

„Dobre, dobre! Kašu cítim, a kde je kaša, musí ju niekto i zjesť.“
Vtom im už aj kričí starý horár z horárne:
„Či už idete?“

Budkáčik a Dubkáčik sa zobzerajú a hútajú, že nech je, ako je, ale sa patrí odpovedať.
Aj vykríkli:
„Už ideme, už!“

„Vidím, vidím,“ hovorí starý horár, „vidím, hodné baranice ste si kúpili, zima vás nepreveje. Ba dobre, že už idete! Pred chvíľou som počul medveďa obchodiť okolo chalupy, tu je puška, choďteže ho poplašiť. Kašu vám za ten čas do obloka vyložím, aby vám vychladla.“

I podal im pušky a fajky, ani na kapsy nezabudol, ale Dubkáčik a Budkáčik i kašu z obloka pobrali, a komu by sa chcelo vtedy medveďa naháňať, keď má kašu jesť?
Utiahli sa pod šopu, najedli sa, oddychovali, do rána spali, a keď svitalo, pýta sa brat brata:
„Povedz, Budkáčik, či poznáš medveďa, či nie?“

„Keby som ho videl, azda by som ho aj poznal.“
„Tak ho musíme vidieť!“
„Veru je tak, a nie ináč.“
Išli, hľadali, zajaca postretli a prísne na neho zavolali:
„Povedz, priateľko, či si medveď, či nie!“

Zajac, lapaj, usmial sa pod fúz, lebo pobadal, akých nevedomých horárov postretol.
„Čímže by som bol, keby nie medveďom! Počul som, že ma chcete zastreliť, nuž zato som tu. Len chytro potiahnite kohútiky na puškách, lebo o chvíľu už tu nebudem.“

Horári nevedomí, hory neskúsení, pušky ani nesnímali, iba kohútiky rýchlo potiahli, a keď ich potiahli, v očiach sa im zatmilo, v hlave zahučalo, o zem ich čosi šuchlo. Hora zhúkla, geletky lietali.
A poza bučky, poza pne fŕlil zajac, div sa od smiechu nerozpučil.

„Žiješ, brat Budkáčik?“
„Žijem, brat Dubkáčik, ale mi v hlave hučať neprestáva. Iste až do smrti budem hluchý na pravé ucho.“
„Ej, len sa poteš, lebo sme súci horári, hľa, medveďa sme tak dobre zastrelili, že ani kúsok srsti neostalo po ňom!“

Budkáčik sa obzerá, medveďa nevidí, bratovi verí, nuž pozbiera sa zo zeme a raduje sa aj on.
Idú, idú, o chvíľu čosi veľké sa im kníše pred očami.
„Čo si, to si, stoj, ak ti je život drahý! A povedz, či si ty medveď, alebo nie!“

„Ach, páni horári, dobrí susedia, horkýže som ja medveď, keď som ja suseda, tetka Hopčíkovie. Bola som si nazbierať trochu raždia.“
Prísni horári, verní bratia Budkáčik a Dubkáčik, prísne horárčili.
„Tetka sem, tetka tam, ale hora je naša.“

„Ej, veď ja to dobre viem a zadarmo nič nechcem. Ak pristanete, trochu vás pohostím, lebo mi je chalupa nablízku.“
Bratia hútali, či horári chodia na hostiny, či nie, ale čo aj vyhútať nemohli, pobrali sa s tetkou Hopčíkovie, lebo lepšie je na hostinu ísť ako nie.

I hostili sa za Hopčíkovie stolom. Taniere vylizovali, ba i do hrncov nazreli, a keď sa všetko minulo, tak zleniveli, že sa im ani horárčiť nechcelo.
„Hej, brat Dubkáčik, driemoty sa na mňa valia!“

„Hej, brat Budkáčik, aj mne by sa dobre spalo po hostine!“
Počula to tetka Hopčíkovie, ďalej nečakala, posteľ odprávala, perinu natriasala, vankúše rozkladala.
„Len si vy ľahnite, páni horári, veď keď si pospíte, driemoty vám prejdú.“

Nedali sa veľmi núkať, lenže sa dohovorili, že v cudzom dome nepatrí sa vyzliekať, nuž odložili iba pušky, kapsy si nechali a do postele sa vyvalili.
Tetka Hopčíkovie ich prikryla, ako perina stačila, ale bolo jej dosť. Iba Budkáčikovi trčala spod periny labka, lenže to Budkáčik nezbadal. Oči prižmúrili, spali.

Tetka pozrie na posteľ, na prstoch chodí, i záclonu spustí na obloku, aby slnko nekazilo sen hostí. Ba aj predo dvere vyšla a psíka Šuhaja pozvala si pred seba.
„Šuhajko, múdry psík, teraz sa drž, nezaštekni, lebo v chalupe máme vzácnych hostí. Pod perinou ležia, sladko oddychujú, a keby si zaštekal, ulietol by im sen.“

Šuhaj kývol hlavou, rozumel, nezaštekol, lenže v chalupe kývala sa perina, akoby hosťom nebolo po vôli.
„Brat Budkáčik, či spíš?“
„Nespím, brat Dubkáčik.“
„A prečo nespíš?“
„To neviem.“

„Keď nevieš, tak ti poviem. Preto nespíme, lebo sme sa ešte nenaučili po ľudsky spávať.“
„Veru to je pravda pravdivá!“
„Najlepšie by bolo do tých čias pod posteľou spávať.“
„Veru to je pravda ešte pravdivejšia!“

„Nuž keď je pravda, tak poďme.“
A či veríte, či nie, naozaj sa tak stalo, verní bratia Budkáčik a Dubkáčik vytiahli sa spod periny, vyskočili z postele, pod posteľ sa vtiahli, spokojne sa usmievali.
„Veru nám je tu lepšie!“
„Oj, lepšie, najlepšie.“

„Ani prasa nie je najsprostejšie stvorenie.“
„Oj, múdrejšie, najmúdrejšie.“
„Keď bude človek taký múdry ako prasa, pod posteľou bude spávať.“

Budkáčik sa ešte niečo dozvedal, ale brat Dubkáčik mu už neodpovedal, lebo zaspal. Ba veď ani Budkáčikovi nebolo mnoho treba, spustil mihalnice, spustil ucho a spali obaja ako muchy v cmare.
Tetka Hopčíkovie okolo domu chodila, i po petrolej zaskočila, aby mala čím svietiť, lebo sa už mrkalo, ale keď sa vrátila, videla prázdnu posteľ, nuž si myslela, že vzácni hostia odišli.

„Aká som, taká som, mali ma aspoň počkať, za hostinu sa poďakovať a zbohom povedať, veď by som ich bola aj na druhý raz pozvala…“
Krútila hlavou tetka Hopčíkovie, navečerala sa, potom si ľahla do tej istej postele, pod ktorou spali hostia.
O polnoci zoskočil z pece kocúr, lebo pobadal myš.

Začal myš obháňať po chalupe, i pod posteľ vbehol, lebo o prasiatkach nič nevedel.
Strhol sa Budkáčik, strhol sa Dubkáčik, naraz sa strhli obaja. Nevedeli, čo sa robí, ani rozpamätať sa nestačili, kde sú, čo sú, nuž vyskočili na rovné nohy, zodvihli posteľ. Na posteli spala tetka Hopčíkovie, ale už nespí, už sa zobúdza.

Tetka sa zobúdza, i cíti, že sa posteľ kýva, že sa posteľ dvíha, a vo veľkom strachu kričí, ako jej len hrdlo stačí.
Tetka kričí, prasatá krochkajú, s posteľou po chalupe behajú. Kocúr prská, Šuhaj šteká, a ak sa niečo inšie nestane, chalupa sa celá zrúti.

Ale šťastie-prešťastie! Tetka Hopčíkovie zosypala sa z postele, k dverám utekala, dvere roztvorila, svetom sa rozbehla. Utekala tetka, utekal brat Dubkáčik, brat Budkáčik, utekal kocúr, za kocúrom psík Šuhaj, a nevedno, či neutekala aj sama chalúpka, lebo sa nik neopovážil obzrieť, či sa ozaj valí za nimi, alebo nie.

Rozprávka je z knihy Budkáčik a Dubkáčik, Mladé letá