Iľja Muromec

Prišiel raz Iľja Muromec do temných lesov neďaleko Brianska a zbadá pred sebou čosi nevídané: vedľa seba stojí deväť mohutných dubov, čo vrcholcami nebeské oblaky podopierajú. Všade vôkol pusto, nikde ani vtáčika-letáčika, všetko živé z týchto strašných miest zutekalo pred zloduchom, čo má milé, vôbec nie zbojnícke meno Slávik.

Ten tu medzi košatými dubmi striehne, ukrytý pred ľudským zrakom. Začul zbojník dupot bohatierskeho koňa, zahvízdal po slávikovsky, zasyčal ako had a zreval ako zver, až sa Iľjovmu koňovi od strachu podlomili kolená.
Nahneval sa Iľja Muromec na svojho tátošíka.

• Ech, ty vrece trávy, mršina súca len vlkom na večeru! Čoho sa bojíš? Vari si ešte nikdy nepočul zrevať zvera a zasyčať hada?

Napol Iľja svoj mocný luk a kalená strela zasvišťala. Slávikovi rovno do pravého oka trafila a ten sa z duba skydol. Zdvihol Iľja zbojníka, priviazal ho k sedlu a pobral sa s ním do jeho hniezda. Vystavil si Slávik z nazbíjaného bohatstva veru palác neslýchaný.

Dvor mal širokánsky, celý obohnaný železnou ohradou a na každom stĺpiku ako ozdoba – bohatierska hlava nastoknutá. Za ohradou, v tôni zelených sadov, zakvitnutých žltými kvetmi, stoja tri paláce so zlatými strechami. Pod každým palácom hlbokánske pivnice a v nich množstvo striebra, zlata a drahých kameňov, celé kopy okrúhlych perál.

Vyšla Slávikova žena na široký dvor, pozrie cez priezor a vidí, že je zle. Ide akýsi cudzí bohatier a vezie jej muža k sedlu priviazaného.
Uteká do paláca a budí svojich deväť synov.

• Vstávajte, zobuďte sa, sokolíci moji! Utekajte do najhlbších pivníc a otvárajte truhlice kované, lebo ide akýsi cudzinec a vezie vášho otca remeňmi k sedlu priviazaného. Žobroňte, proste toho cudzieho bohatiera, aby prepustil vášho otca, chystajte mu dary bohaté: striebro, zlato, okrúhle perly. – Nepočúvli udatní zbojníkovi synovia matkine slová a vymysleli takúto ničomnosť:

• Premeníme sa na čierne havrany, ukľujeme Iľju Muromca a otca vyslobodíme!

  Vyšla však najstaršia Slávikova dcéra Poľka k vrátkam, schytila spod vrát ťažkú dosku a čakala v úkryte. Ako Iľja vošiel do dvora, rozohnala sa naňho bohatierka tou doskou z celej sily, ale Iľja jej zľahka ruku odstrčil, takže doska rovno do nej vrazila a naskutku si ju smrť vzala.

Vidí žena i Slávkove deti, že nie je v ich silách Iľju premôcť, nuž priniesli mu bohaté výkupné a prosia, aby len prepustil zbojníka na slobodu. Nevypočul Iľja ich prosby, vezie on Slávika do Kyjeva. A letí Iľjov tátoš rýchlejšie ako sokol – už sú pri Dnepri, kde je prievozníčkou druhá Slávikova dcéra Kaťuša.

Zbojník ju takto úpenlivo prosí

Dcéra moja milená, Kaťušenka, neprevážaj bohatiera na druhú stranu. Žiadaj, aby najprv prepustil na slobodu tvojho staručkého otca, až potom ho na druhý breh prevez.

Zliezol Iľja zo svojho tátošíka, do ľavej ruky vzal hodvábnu uzdu a pravou trhá mocné duby aj s koreňmi. Z tých dubov ponad Dneper pevný most postaví a po ňom prejde i koňa prevedie.

Tu Iľja vyberie z vrecka hodvábny bičík so siedmimi remencami a vraví prievozníčke

A teraz sa my, krásna dievčina, spolu porátame! – Udrel raz a Kaťuša spadla z nôh; udrel druhý raz a odobrala sa na onen svet.

V jednu nedeľu, bolo práve po obednej pobožnosti, prišiel Iľja Muromec do Kyjeva k milostivému kniežaťu Vladimírovi rovno na veľkokniežací dvor. Priviaže Iľja tátošíka k dubovému stĺpu, čo sa prostred dvora belie, a prísne mu nakazuje

Dávaj dobrý pozor, tátošík môj, nespúšťaj oči zo Slávika-Zbojníka, aby sa od strmeňa neodtrhol a neušiel.

Vošiel Iľja do kniežacích palôt, pomodlil sa pred obrazom Spasiteľa, poklonil sa na všetky strany a osobitne hlboko sa poklonil kniežaťu i kňažnej, slovom, všetko tak vykonal, ako káže obyčaj.
Knieža Vladimír prijal bohatiera láskavo, prikázal, aby mu priniesli za čašu zeleného vína a začal sa ho vypytovať:

• Povedz nám, dobrý mládenec, akého si rodu, aby sme vedeli, ako ťa volať, ako si ťa uctiť a aké miesto pri stole ti dať.
  • Milostivé knieža, volajú ma Iľja Ivanovič a rodom so z mesta Murom. Do Kyjeva idem rovno po hradskej ceste, ponáhľal som sa, aby som prišiel na rannú pobožnosť, ale nestihol som ani obedné služby Božie. Vážne veci ma zdržali. – Tu vravia kniežaťu bojari:

• Milostivé knieža! Tento bohatier ti do očí klame. Hradskou do Kyjeva už tridsať rokov nikto neprešiel, Slávik-Zbojník neprepustí ani živej duše, či ide peši alebo koňmo. Možno si tento dobrý mládenec cestou vypil zeleného vína viac, ako mal a teraz sa tu chvasce!

• Slniečko, knieža! Práve preto som sa na ceste zdržal, lebo som poriadok so Slávikom-Zbojníkom robil. I samého Slávika som priviezol na tvoj slávny dvor k sedlu priviazaného. Ak chceš, sám sa poď pozrieť na moju bohatiersku pýchu. – Tu sa zdvihol knieža i hostia a bežali na dvor obzrieť si Slávika. A Vladimír mu rozkáže:
  • Nože zasyč, Slávik Rachmanovič, ako had, zarev ako zver.

A Slávik na to

Nie tvoj chlieb jem, knieža, nie teba poslúcham.

Prosí knieža Slniečko Iľju, aby prinútil Slávika revať a syčať.
- Vyschlo Slávikovi v ústach, – vraví Iľja, – a krv z rany mu ich zapečatila. Prikáž, milostivé knieža, aby mu dali za poriadnu čašu vína zeleného.

Vzal Slávik čašu veľkú ako pol vedra jednou rukou, na dúšok ju vyprázdnil a všetko koláčikom krupičným zajedol. Teraz rozkázal Iľja Slávikovi zahvízdať, ale iba tak, na polhvizdu.
Slávik ho nepočúvol a zahvízdal, zareval z celej sily slávikovskej, až ohlušil v Kyjeve všetok ľud pravoslávny, ba i sám knieža Vladimír sa k zemi prikrčil a vstať nevládze, prekrásna kňažná Jevpraksija sotva dýcha od strachu.

I povie Vladimír Iľjovi

Skroť toho Slávika, to sú nepekné žarty!

Porátal sa teda Iľja so Slávikom za všetky jeho zlodejské výčiny po svojom: za plavé škuty ho schytil, o sivý kameň tresol a tak zo sveta odpravil.

Veľkú česť a slávu si Iľja vydobyl. A knieža Vladimír od radosti, že Slávik už nie je medzi živými, a že už nikto nebude mocných bohatierov kynožiť a pravoslávnym kresťanom ubližovať, vystrojil mu hostinu, ako sa patrí.

Rozprávka je z knihy Mrázik a iné ruské rozprávky, Perfekt