Zvončeky letných obláčikov však občas rozprávali aj o nepríjemných vecich: o nalomených steblách a odtrhnutých lupeňoch.
„Mne sa to nemôže stať!“ zasmial sa kvietok veselo.
Na druhy deň naňho stúpila drsná mužská noha.
„Umieram,“ šepol kvet, pretože z jeho srdca vytekala miazga života. Zdvihol oči k obláčiku, aby sa s ním naposledy rozlúčil. Obláčik rozozvučal svoje zvončeky. Z vysokej diaľky zaznela pieseň o tajomnom vládcovi.
Začulo tú pieseň malé dievčatko. Zvedavo vybehlo na lúku. Zbadalo nalomený kvet. Vzalo ho, donieslo do domu, kde bývalo, vložilo do hlineného hrnčeka a položilo na okenný parapet.
A kvet dievčatku ešte veľa dní rozprával o tom, čo sa naučil od obláčika – o zázračnom kvietku lásky, čo môže kvitnúť v srdci každého človeka a jeho vôňu cítiť všade.
Prevzaté z blogu Rozprávkarka