Eugénia Levanduľová zasahuje

Bolo skoré sobotné ráno. Slnko stúpalo na oblohu a jeho horúce lúče prenikli aj na zlatisté piesky púšte. Malý tieň sa pomaličky plazil za obrovskou pyramídou, ktorá sa svojím vrcholom týčila až k oblohe. Zahvízdal vietor a odfúkol pieskovú prikrývku z mohutného veľdiela.

14.11.2009 07:00
debata
ilustrácia Rian Hughes, z knihy Eugénia... Foto: Mladé letá
Eugénia Levanduľová, Mladé letá ilustrácia Rian Hughes, z knihy Eugénia Levanduľová zasahuje, Mladé letá

„To je nespravodlivé! Ja odtiaľto nechcem odísť!“ frflala Eugénia, keď sa rozhliadla po preplnenom trhovisku. Utrela si oči a hľadela cez zadné sklo zaprášeného džípu. Posledný raz sa pozrela na žiariacu pyramídu, kým sa s ňou v duchu lúčila. Eugénia navždy opúšťala Egypt.

Prežila tam zopár krásnych mesiacov spolu s rodičmi – otcom profesorom Eduardom Levanduľom, špecialistom na dinosaury a odborníkom takmer na všetko, a s matkou Pandorou Levanduľovou, televíznou moderátorkou, ktorá tam pracovala na prázdninovej šou.

Eugéniin otec zasa pracoval v Egypte na archeologickom výskume. Vlastne čo si Eugénia pamätá, pracuje na archeologickom výskume neprestajne. Počas posledných ôsmich rokov, čo je väčšina Eugéniinho života, Levanduľovci fakticky precestovali celý svet. No teraz sa chystali všetko zmeniť…

Pandora sa pustí do novej práce v TV Dobré ráno, profesor Levanduľa bude pracovať v Múzeu dinosaurov v malom meste Boxmore… a to všetko iba preto, že Eugéniini rodičia zvážili, že je čas, aby Eugénia žila na jednom mieste a navštevovala poriadnu školu.

„To je nespravodlivé! Naozaj odtiaľto nechcem odísť, mami. Chcem povedať… Kto ma teraz bude učiť?“ hovorila Eugénia, ktorá bola celkom spokojná, že ju doteraz učili rodičia.
„Budeš mať skutočných učiteľov, Eugénia,“ povedala Pandora a usmiala sa.

„Dvojitá nespravodlivosť!“ šomrala namosúrene Eugénia, zatiaľ čo sa tlačila medzi kuframi a ťažkými debnami. Džíp, ktorý bol úplne zaprataný batožinou Levanduľovcov, rachotil po hrboľatej ceste, zanechávajúc Egypt v prašnej ceste spomienok.
Eugénia zovrela v náručí žiarivo žltý plecniak, v ktorom mala všetky dôležité veci – vrchnák od fľašky z Ruska, kameň, ktorý objavila na hrobe v Nepále, gumičku, ktorú našla na vlakovej stanici vo Viedni, hnedý kúsok lana z Iránu, lupu, zápisník pre svoj denník dôležitých udalostí a nakoniec mamin strieborný lak na nechty.

Eugénia myslela na všetky tie vzrušujúce veci, ktoré chcela zažiť, a na úžasné miesta, ktoré si ešte zaumienila preskúmať: večný sneh, Inkovia a India, Olympia, Mount Everest, Maroko a Brazília. Keď práve nemala čo robiť, sledovala na maminom počítači dobrodružstvá svojho obľúbeného akčného hrdinu, Hunka Robertsa. Hunk Roberts bol veľmi svalnatý a statočnejší než ktokoľvek, pretože sa vždy púšťal do obrovských dobrodružstiev a zachraňoval svet.

Ale teraz bola na začiatku cesty do nového života v Anglicku, na miesto nazývané Boxmore, a už len ten názov znel veľmi nudne.
Eugénia bola z toho mrzutá.
„Neboj sa, určite sa ti tam bude páčiť, len čo tam prídeme,“ povedala jej mama. Pokúšala sa jej zlepšiť náladu.
„Áno, keď si na to mesto zvykneš, bude sa ti zdať celkom pekné,“ povedal otec.
Hej, ale čo ak ja nechcem „celkom pekné mesto“? myslela si Eugénia, ktorá o tom všetkom vôbec nebola presvedčená.

O dva dni neskôr, v pondelok 6. januára, po jazde naprieč veľmi horúcou a prašnou púšťou, malebnými krajinami s kamenistými cestami, po dvoch plavbách loďou, jednej ceste vlakom a druhej trmácajúcim sa taxíkom, ktorý sa snažil zdolať strmý vrch, sa Eugénia nakoniec dostala spolu s rodičmi k miestu svojho nového domova na Cromer Road 13. Všetci boli poriadne unavení z cesty. Nebo bolo tmavosivé a uspávajúce mrholenie spôsobilo, že odvšadiaľ bolo cítiť len obrovskú vlhkosť a chlad.

Eugénia sa pozerala z okna taxíka na dvojdomček, ktorý sa vyznačoval tým, že bol celý béžový – béžové tehly, okná s béžovými závesmi a béžové predné dvere, na ktorých bola zavesená veľká trinástka. Pred domom sa nachádzala malá záhradka a na príjazdovej ceste bolo zaparkované staré béžové miniautíčko.

„Neznášam béžovú,“ zamrmlala Eugénia, keď sa vyhrabala spod ťarchy kufrov, ktoré boli v taxíku napchaté až po strop. „Nemám rada zimu, mrznem a chcela by som byť opäť v Egypte.“ Eugénia mala stále na sebe prieskumnícke šortky a celá sa triasla, keď vystúpila z auta na cestu. Poslušne nasledovala rodičov, pričom sa snažila vyhnúť psiemu hovienku na chodníku.

Eugéniini rodičia odomkli dvere a ona šla za nimi. Zodvihla žiarivo žltý plecniak, hodila ho na chrbát a začala skúmať dom…
Eugénia zdesene zízala na halu, ktorej podlahu lemoval béžový koberec a stenu pokrývala kvietkovaná tapeta. Béžová farba prevládala aj v kuchyni, kde sa nachádzali spolu ladiace béžové a biele príborníky, a nebolo to inak ani v jedálni, kde sa vynímal lesklý drevený stôl s čipkovaným obrusom.

Eugénia si skormútene povzdychla a dupala nohami, keď šla hore schodmi, aby si blúdiac po chodbe našla svoju novú izbu. Vďakabohu to bola izba strednej veľkosti, ale ani tu nechýbal veľmi pekný odtieň BÉŽOVEJ…

Eugénia sa zvalila do postele a uprene sa zadívala na strop. „Neznášam nový studený béžový život,“ povedala a pár minút potichu ležala, kým sa z jej nového domova nestalo rušné mravenisko. Jej stará mama Betty, ktorá bývala hneď za rohom, im prišla pomôcť s vybaľovaním vecí. Starká Betty bola viac ako len skvelá; bola priam úžasná.

Tu sú veci, ktoré by ste o nej mali vedieť:
1. Má 101 rokov.
2. Každý deň sa správa tak, akoby boli Vianoce.
3. Uštedruje údery karate tým, ktorí ju otravujú.
Ak bol niekto schopný dosiahnuť to, aby sa Eugénia cítila aspoň trocha lepšie, bola to práve starká Betty.

Nasledujúce ráno Eugéniu zobudil prenikavý vreskot jej budíka. Vyskočila z postele, akoby bola pripravená zápasiť s krokodílmi. No vtedy si Eugénia spomenula, kde je a že na Cromer Road nie je ani najmenšia šanca čo len zočiť krokodíla.
Eugénia sa rozhodla urobiť tú najlepšiu vec, čo práve mohla – išla do kúpeľne.

Umyla si zuby a potom si pre dobrý pocit darovala v zrkadle sebaistý úsmev, pripomínajúci reklamu na zubnú pastu. Obliekla si na seba najpohodlnejšie oblečenie – džínsy, tričko a velikánske komické topánky – hnala sa dole schodmi a pozdravila otca (mama už odišla do práce). Predtým, ako si na seba hodila svoj žiarivý žltý plecniak, narýchlo zhltla pripálenú hrianku s arašidovým maslom. Eugénia bola teraz pripravená na prvý deň v novej škole.

Nastúpila do béžového miniauta a otec ju viezol po Cromer Road a cez Boxmore Hill Green, čo bolo asi päť minút od základnej školy Boxmore Hill.
„Ó, mimochodom, ešte sa mi nepodarilo zohnať ti uniformu,“ vraví jej otec. „Budeš nosiť iba vínovočervený sveter. Učiteľka vie, že ho ešte nemáš.“

„Školská uniforma?“ Eugénia zalapala po dychu, keď sa blížili k školskej bráne.
Eugénia a profesor Levanduľa blúdili po chodbe červenej budovy, až sa dostali do riaditeľovej kancelárie.
„Toto je moja dcéra Eugénia Levanduľová,“ povedal profesor Levanduľa okrúhlučkej nízkej žene v tvídovom kostýme, ktorá vyzerala trochu ako mafin s prehnaným množstvom rúžu. Mafin sa predstavil ako pani Mervin Jonesová.

„Dnešok je jej prvý deň v škole,“ profesor Levanduľa vošiel dovnútra. „Myslím, že má navštevovať triedu pani Flittovej.“
„Výborne! Poď za mnou, Eugénia,“ prehovorila pani Mervin Jonesová, ktorá, ako vysvitlo, bola školská sekretárka.
„V poriadku, Eugénia, uvidíme sa neskôr,“ vraví jej otec.

„Dobre. Tak ahoj,“ povedala Eugénia. Usilovala sa byť taká statočná, aká len mohla byť v tejto situácii. Bola však veľmi nervózna, keď kráčala za tvídovým mafinom po drevenej chodbe smerom k velikánskym modrým dverám.
Eugénia začula vreskot detí, ktoré sa hlučne chichotali a rozprávali.

Pani Mervin Jonesová nahlas zaklopala.
„Vstúpte!“ zavelil hlas zvnútra.
Eugénia nasledovala pani Mervin Jonesovú, prešli cez modré dvere a vstúpili do miestnosti. Odrazu nastalo úplné ticho a každá tvár nemo upierala zrak na Eugéniu.

„Ahoj, Eugénia… Ja som pani Flittová, tvoja nová triedna učiteľka,“ povedala pani Flittová. „Prosím, všetci privítajme v našej triede novú žiačku, Eugéniu Levanduľovú.“

Eugénia civela na tú hromadu tvárí. Tváre detí sa tiež uprene dívali na ňu. Všetci mali oblečené vínovočervené svetre. Bolo ich príliš veľa na to, aby ich dokázala vnímať jednotlivo. Trieda pripomínala obrovskú vínovočervenú príšeru s tisícom párov očí, hľadiacich na ňu.

Vtom na hlavu úbohej Eugénie doletel kúsok pokrčeného papiera a celá trieda sa rozrehotala na plné hrdlo.
„Okamžite prestaňte,“ rozkázala pani Flittová.
Eugénia si myslela, že sa prepadne od hanby. Celá stŕpla a bola červená ako paprika.

„Ticho! Povedala som, už stačilo!“ skríkla pani Flittová. „Eugénia, posaď sa dozadu do prázdnej lavice.“
Eugénia blúdila po triede, v ktorej si potichu šepkali jej noví chichotajúci sa spolužiaci.
„Vyzerá zvláštne, však, Sebastián?“ povedal jeden chlapec.

„Čudná.“ Sebastián sa tiež zasmial.
„Och, pozri sa na tie jej bláznivé topánky, Liberty,“ zašepkalo dievča menom Anuška.
„A tie vlasy,“ Liberty sa chichúňala.

„No, čo čakáš?“ ozvalo sa lišiackym prenikavým hlasom blonďavé dievča, ktoré sedelo hneď vedľa lavice, kde si šla sadnúť Eugénia. „Si totiž NOVÁ.“ Dievča opovržlivo hľadelo na Eugéniin nos. „No tak, zdravím ťa, Eugénia, teší ma, som Lara. Lara Slaterová.“

„Hmm, ahoj, aj mňa teší, že ťa spoznávam,“ odvetila Eugénia zdvorilo.
„Ako vieš, že ťa to teší?“ povedalo arogantne dievča. „Veď ma ešte nepoznáš! Ach, ty si taký vševed. Neznášam takých, čo si myslia, že vedia všetko. Panebože, to nové dievča je vševed,“ pokračovala dostatočne nahlas, aby ju mohli niektorí spolužiaci začuť.

„Nie, to nie som. Iba som bola slušná,“ rýchlo vyhlásila Eugénia.
„Ach, takže tu máme nafúkané dievča, ktoré vie všetko. Ešte lepšie!“ zahlásila Lara teraz ešte hlasnejšie, takže ju počula takmer polovica triedy.

„Nie som nafúkaná,“ odpovedala Eugénia, ktorá nechcela dopustiť, aby ju to dievča menom Lara vytočilo. „V skutočnosti stojím nohami pevne na zemi.“

„Aha, takže tu máme falošné, nafúkané, vševediace nové dievča,“ vyhlásila Lara tak nahlas, že ju už počula celá trieda.
„Fajn, trieda, dávajte pozor,“ povedala pani Flittová, ktorá nedbala na nič, čo Lara povedala, pretože zúfalo hľadala svoju obľúbenú špongiu v skrinke s učebnými pomôckami.

„Máme pred sebou akademický týždeň, ktorý naplno odštartuje túto sobotu tradičným každoročným slávnostným bazárom, kde sa vyzbierajú peniaze na pomoc slepým psom v našej miestnej komunite. Teraz chcem, aby ste sa dali do skupín a porozmýšľali o rozličných spôsoboch, ako by sa dali získať potrebné peniaze,“ pokračovala pani Flittová.
Hneď potom sa trieda pustila do džavotu a rýchlo vytvorila skupinky.

Lara sa dala dokopy s Anuškou a Liberty, Šantal so Sitou a Maxom. Billy sa pripojil k Henrymu a Sebastiánovi a zvyšok triedy si tiež našiel svojich partnerov. Eugénia zostala úplne sama. Cítila sa veľmi nepríjemne, a tak nadvihla poklop lavice a schovala sa zaň, predstierajúc, že je veľmi zaneprázdnená vŕtaním sa v knižkách, až kým sa hodina neskončila…

Rozprávka je z knihy Eugénia Levanduľová zasahuje, Mladé letá

debata chyba