Foto: Ikar
Starenka pokývala hlavou a vraví:
„Čo už robiť, keď nemáme?“
Starček vzal snehovú gučku do chalupy, položil ju do hrnčeka, prikryl handričkou a postavil na oblok.
Vyšlo slniečko, oprelo sa o hrnček a sneh sa začal topiť. Vtom starkí počujú, že na obloku čosi piští. Pribehnú – a to sedí v hrnčeku dievčatko, biele ako sneh a bucľaté ako guľka. Dievčatko im vraví:
„Som devulienka Snehulienka, z jarného snehu ugúľaná, jarným slniečkom zohrievaná a na červeno maľovaná.“
Starkí sa veľmi potešili. Starenka chytro strihá plátno a šije. Starček zavinul Snehulienku do plienky a spieva jej, takto si ju uspáva:
„Spi, naša Snehulienka,
spi, naša devulienka,
z jarného snehu ugúľaná,
jarným slniečkom zohrievaná!
Budeme ťa chovať,
o teba sa starať,
pekne si ťa obliekať,
rozumu ťa priúčať.“
Snehulienka rastie ani z vody a je taká múdra a rozumná, ako to býva vari len v rozprávke.
Starkým sa všetko darí. Chalupa je v poriadku, statok riadne prezimoval, aj hydinu už preniesli z chalupy do kurína. No práve vtedy sa stala nehoda.
Prišla líška, robila sa chorá a prosila starčekovho psa Lapaja, modlikala tenučkým hlasom:
„Lapaj, Lapajíček, hodvábny chvostíček, pusť ma zohriať sa do kurína!“
Lapaj bol so starčekom celý deň v hore a nevedel, že starenka preniesla už hydinu do kurína. Zľutoval sa nad chorou líškou a pustil ju dnu. Líška zadrhla dve sliepky a odvliekla ich. Starček sa na Lapaja veľmi nahneval, zbil ho a vyhnal z dvora.
„Ber sa, kde chceš,“ povedal mu, „mne si už za strážcu nesúci!“
Odišiel Lapaj plačky zo starčekovho dvora. Starenka a Snehulienka za ním žialili, ale čo mohli robiť?
Prišlo leto, dozreli jahody. Dievčence volajú Snehulienku, aby šla s nimi do hory. Ale starkí ani počuť, že ju nepustia a nepustia. Dievčence sľubujú, že Snehulienku budú stále za ruku držať, aj ona sa veľmi pýta, rada by do hory. Pustili ju teda, dali jej košík a kus koláča.
Dievčence naozaj držali Snehulienku za ruky, ale keď prišli do hory a zazreli jahody, zabudli na ňu a rozbehli sa na všetky strany. Jahody oberajú, na seba pokrikujú, jedna druhej hlas podávajú.
Naoberali jahôd a Snehulienku v hore stratili.
Snehulienka volala, vykrikovala, ale nikto sa jej neohlásil. Zaplakala neborká a hľadala cestu domov, ale to sa len ešte hlbšie zamotávala. Vyškriabala sa na strom a volala: Hahój! Hahój!
Ide medveď, raždie pod ním praští, krovie sa kníše.
„Čo kričíš, pekné dievčatko?“
„Hahój! Ja som devulienka Snehulienka, z jarného snehu ugúľaná, jarným slniečkom maľovaná, vypýtali ma kamarátky od deduška a od babky, do hory zaviedli a tu ma nechali!“
„Poď dolu,“ vraví medveď, „zavediem ťa domov.“
„Nie, medveď, nepôjdem ja s tebou,“ odpovedala Snehulienka. „Bojím sa, že by si ma zjedol!“
Medveď odišiel.
Beží popri strome sivý vlk:
„Čo plačeš, dievčatko, čo nariekaš?“
„Hahój! Ja som devulienka Snehulienka, z jarného snehu ugúľaná, jarným slniečkom maľovaná, vypýtali ma kamarátky od deduška aj do babky, do hory zaviedli a tu ma nechali!“
„Poď dolu,“ vraví vlk, „zavediem ťa domov.“
„Nie, vlk, s tebou ja nepôjdem. Bojím sa, že by si ma zjedol!“
Vlk odišiel. Prišla líštička-kmotrička:
„Čo plačeš, dievčatko, čo nariekaš?“
„Hahój! Ja som devulienka Snehulienka, z jarného snehu ugúľaná, jarným slniečkom maľovaná, vypýtali ma kamarátky do deduška aj od babky, do hory zaviedli a tu ma nechali!“
„Ach, ty krásne dieťatko! Ach, ty múdre dievčatko! Ach, ty moje nebožiatko! Poď chytro dolu, zavediem ťa domov!“
„Nie, líška-falošnica, ja sa ťa bojím. Zaviedla by si ma k vlkovi alebo medveďovi… nepôjdem ja s tebou!“
Začala líška okolo stromu chodiť, na Snehulienku pozerať a dolu ju lákať. Ale dievčatko nejde.
„Hav, hav, hav!“ zabrechal zrazu pes.
A devulienka Snehulienka zakričala:
„Hahój, Lapajko! Hahój, drahý psíček! To som ja, devulienka Snehulienka, z jarného snehu ugúľaná, jarným slniečkom maľovaná, vypýtali ma kamarátky od deduška aj od babky, do hory zaviedli a tu ma nechali. Medveď ma chcel odviesť, nešla som s ním; vlk ma chcel odviesť, ani s ním som nešla; líška ma lákala, ja som sa nedala, ale s tebou, Lapajko, s tebou pôjdem!“
A líška, ako začula psí brechot, šibla huňatým chvostom a hybaj!
Snehulienka zišla zo stromu. Lapaj pribehol, túlil sa k nej, celú tvár jej pooblizoval a viedol ju domov.
Medveď stojí za pňom, vlk na čistinke, líška behá pomedzi krovie. Lenže Lapaj breše, až sa hora ozýva, a všetci sa boja, nik sa nepriblíži.
Snehulienka s Lapajom prišli domov a starkí sa od radosti rozplakali. Snehulienku nachovali, napojili, spať uložili, perinkou prikryli:
„Spi, naša Snehulienka,
spi, naša devulienka,
z jarného snehu ugúľaná,
jarným slniečkom zohrievaná!
Budeme ťa chovať,
o teba sa starať,
pekne si ťa obliekať,
rozumu ťa priúčať.“
Lapajovi odpustili, mliekom ho napojili a prijali ho na staré miesto – strážiť dvor.
Rozprávka je z knihy Ako išla rozprávka do sveta, Ikar