Foto: Mladé letá
Napríklad tú o bielom patizóne, čo sa vyučil za fúrikové koliesko. Alebo tú o žltej tekvici, ako sa chcela vydať za mesiac. Alebo tú o strakatej fazuli, ktorá ako straka kradla hrachu z peňaženky hrášky.
Najväčšej obľube sa však aj v tejto rodine tešila rozprávka o Červenej čiapočke:
Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno dievčatko, ktoré sa volalo Červená čiapočka, vraveli jej však aj Karkulka. Možno aj preto, lebo bola dobrá v karate.
Raz šla navštíviť svoju chorú starú mamu. Cesta viedla cez hlboký les, ale Červená čiapočka nepatrila k tým, čo sa boja lesa.
Ako tak ide a plný košík si prekladá z ruky do ruky, stretol ju hladný vlk. Hneď sa mu zbehli slinky, ale Červená čiapočka si ho voľnou rukou prehodila cez hlavu ako pierko.
Keď sa vlk pozbieral zo zeme, bol už opatrnejší aj slušnejší.
„Milá Karkulka, čože máš v tom košíčku?“ zašvitoril ako lastovička.
„Vitamíny, vĺčko, vitamíny!“
„Aké?“
„Mrkvu, reďkovku, cviklu, paradajky a papriku červenú ako vlčí mak.“
„Fuj, Karkulka, veď ty nesieš samú červenú zeleninu!“ povedal sklamaný vlk.
„To preto, aby čím skôr očervenela moja chorá stará mama.“
„Hovoríš, že tvoja stará mater je maród?“
„Áno, je chorá a bledá ako krieda.“
„Aj slabá?“
„Veru aj slabá ako muška.“
„A kde tá tvoja stará mamuška býva?“
„Na konci lesa,“ odpovie Červená čiapočka a hneď sa aj opýta: „A kamže sa, vlk, odrazu tak ponáhľaš?“
„Idem tvojej starej mame zvestovať, že za ňou prichádzaš s plným košíkom, aby sa tá chuderka už vopred mala na čo te…“
Koniec vety už Červená čiapočka nepočula, vlk bol ďaleko.
Celý rozhovor si však vypočul ďateľ, ktorému Červená čiapočka padla na prvý pohľad do oka, lebo aj on nosí červenú čiapočku. Letel skratkou za starou mamou, aby ju pred vlkom varoval. Sadol si na dubové dvere a zaklopal.
Stará mať mu hneď otvorila a vraví celá bez seba:
„Moje nervy! Prečo mi ťukáš do dverí? Vari sú v nich červy?“
„Nie, to určite nie, ide o dačo väčšie. K tvojej chalúpke sa blíži vlk. Bude tu skôr ako tvoja vnučka. Nachystaj si naňho dajaký tĺk!“
„Ďakujem, ďateľ!“ povedala stará mama. Ale keď odletel, pomyslela si:
A vlastne načo by som ho otĺkala? A predo dvere mu nachystala malé prekvapenie.
Len čo dokvitol vlk s jazykom dlhým ako mrkva, cez zatvorené okno mu vraví:
"Milý vlk! Ako rada by som sa stretla s tebou osobne. Aj ja chodím na karate ako Karkulka. Nemôžem ti však otvoriť, mám karanténu. Preto som ti nachystala predo dvere malú pozornosť: tri karotky, dva karfioly a jeden kaleráb sladký ako karamel.
Karé a karbonátky som stačila skonzumovať sama. Rýchlo to nahádž do seba a karuj kadeľahšie! Lebo o chvíľku tu bude nielen Karkulka, ale aj karavána karabinierov.
Raz-dva by to mohlo skončiť karambolom. A bolo by škoda, aby ti takému mladému na kare trúbili."
Nie div, že sa vlk rýchlo všetkých dobrôt zriekol.
Dal prednosť hlbokému lesu.
Prečo má cesnak strúčiky
Slečna cibuľa sa rada obliekala. Jedna sukňa, druhá sukňa, tretia sukňa, štvrtá, piata, šiesta sukňa…
Pretože cibuľa mala rada parádu, aj meno si dala parádne: Ľubica.
CIBUĽA ĽUBICA, ako zvláštne to znie, ako keby sa tie dve slová navzájom prepletali.
Slečna Ľubica bola taká krásna, že aj vtáky o nej vyspevovali:
Sedemdesiat sukieň mala,
najkrajšie sa obliekala.
Kto neverí, nech sa na ňu kukne,
na jej cibuľové sukne.
Cibuľa Ľubica sa veľmi páčila mladému cesnaku. Lenže mládenec cesnak veľa rečí nenarobil. On sa rozhodol vyznať Ľubici lásku inakšie.
„Nachystám jej prvotriedneho kompostu!“ zaumienil si a začal za šopou rúbať nakrátko dlhé rastlinné byle. Keď to dôkladne premiešal so zeminou, zaviedol k tej kope pri tej šope Ľubicu a povedal jej:
„Všetok tento kompost je tvoj, drahá!“
„Chachacha! Vraj kompost! Nepoviem ešte tak kompót!“ vysmiala sa cibuľa necitne z cesnaku. A ponížila aj ďalších nápadníkov, ktorí sa zaujímali o jej ruku. Ktože by sa čudoval, že ju napokon nechcel nikto. Lebo keď je niekto papuľnatý, nie je už taký krásny.
Dokonca akýsi vtáčik-posmievačik spustil z plota:
Sedemdesiat sukieň mala,
a predsa sa nevydala.
Aj keď ďalších sedemdesiat pridá,
sotva sa tá špata vydá.
Cibuľa od zlosti fialovie. Taká bola fialová, že sa zapáčila fialovému kalerábu. Vraj sa aj vzali.
Ktovie, či je to ozaj pravda, ale od tej chvíle sú cibule nielen biele, ale aj fialové.
A cesnak sa napriek všetkému nevzdal svojej usilovnosti. Rúbe a rúbe, ani sám seba nešetrí. Verí a čaká, že sa raz nájde taká, čo túto jeho vlastnosť ocení. A veru sa aj našla!
Mladá gazdiná Apolienka si z neho pohodlne oddelí zopár strúčikov. Čistí ich a pritom vraví:
„Či ťa len, milý cesnak, rada! Lebo mi uľahčuješ prácu. Nemusím ťa rúbať na polienka!“
Ako kel a pór utiekli pred nudou
Pán Cyprián Kyprý má detí ako hrachový struk hráškov. Preto aj dorába omnoho viac zeleniny ako jeho susedia. Pribehne najstarší syn, hneď sú dva kaleráby v ťahu. Príde mladší, mladé mrkvičky majú po chlebe. Prikvitnú aj dcérenky, jedna po uhorky, druhá po papriku, tretia po rajčiny.
„Všetka zelenina okolo sa míňa jedna radosť a nám nikto radosť neurobí!“ sťažovali sa jeden druhému kel a pór. No hneď aj stíchli, lebo zazvonil zvonček. Na bicykli prišiel sused. V zelenine sa veľmi nevyzná, ani nevie, ako sa čo volá.
„Poslala ma manželka, či by ste nám nepredali jedno také zelené a hlavaté,“ poprosil cez plotové pletivo.
„Neviem, čo to má byť, zelenú hlávku má všeličo, napríklad šalát, kaleráb, melón… Najlepšie bude, ak si zoberiete sám, čo potrebujete,“ poradil mu Cyprián Kyprý.
„Určite si zoberie mňa,“ teší sa kel ako malý chlapec, „ja mám zelenú hlávku.“
Lenže sused si nevzal kelovú hlávku, ale kapustovú.
„Do kelu aj s takým životom!“ začal kel nadávať.
Na druhý deň prišiel iný sused, ktorý tiež rozumel zelenine ako koza petržlenu.
„Prosím si také, čo je hore zelené a dolu biele,“ povedal.
„Hore zelené a dolu biele je všeličo, napríklad cesnak, chren, biela reďkovka. Najlepšie bude, keď si zájdete aj s košíkom pekne medzi hriadky a obslúžite sa ako v samoobsluhe.“
„Určite si zoberie mňa!“ raduje sa pór. „Ja som hore zelený a dolu biely.“
Lenže ani tento pán si nevybral pór, ale cibuľu.
„Do póru aj s takým životom!“ nadával i pór.
O nič lepšie to nebolo ani v nasledujúcich dňoch. Raz si ktosi prišiel vypýtať petržlenovú vňať, inokedy kôpor alebo pažítku, len o pór a o kel nemá nikto záujem.
„Ach, tá nuda, ach, tá nuda!“ vzdychá pór.
A kel mu na to:
„Nedá sa nič robiť, pred nudou treba zutekať. Ufujazdíme voľakde, kde je nudenie prísne zakázané. Už viem, kam pôjdeme. Do cirkusu!“
Prišli tam celkom šťastne – lenže chyba lávky.
„Bez lístkov dnu nemôžete!“ postavila sa im do cesty uvádzačka.
„Lístky síce nemáme, ale zato máme listy,“ presviedčal ju kel.
„Nerobte si z cirkusu cirkus!“ rozkričala sa na nich prísna pani.
Nešťastný kel a pór začali roniť ligotavé slzy:
„Ó, my nešťastní, ktorých nemá nikto na svete rád, ani v záhrade, ani v cirkuse!“
„A to zasa nie,“ povedala pani, „ja mám náhodou rada každú zeleninu.“
„Keď je tak, odteraz sme vaším majetkom!“ vyhlásili kel a pór.
„Keď je tak, so svojím majetkom si môžem robiť, čo chcem. Pošlem ho, napríklad, na dnešné predstavenie!“ povedala a usadila kel s pórom do najlepšej lóže.
Od tej chvíle kel a pór už nikdy nevedeli, čo je to nuda.
Ako len veselo im bolo v cirkuse! A najveselšie, keď vystupoval hovoriaci slon. Ten vravel veci, že sa kel a pór šli od smiechu ušúľať:
"Vážení prítomní, minulí a budúci! Ja nie som slon, ale zeleninová záhradka. Len sa na mňa lepšie pozrite. Vpravo vpredu mám jeden kel, vľavo vpredu mám druhý kel!
A moja koža je samý pór. Ak neveríte, pristúpte bližšie! Čože, vy neviete, čo je to pór? No predsa potný otvor!"
Keď sa predstavenie skončilo, bolo ešte veselšie. Pani uvádzačka ich uviedla do svojej maringotky. Okrem nich tam pritiahla aj cirkusového šaša a jeho neodmysliteľných kamarátov, Šaľa a Jaša. Toľko tam bolo smiechu, až maringotke nadvihlo strechu.
Rozprávka je z knihy Prózy kozy Rózy, Mladé letá