Škaredé káčatko

Kvá – povedala kačka, keď sa z prvého vajíčka ťarbavo vykľulo prvé žlté káčatko. – Kvá, kvá – privítala druhé.

S radosťou a s pýchou pozorovala, ako sa objavuje tretie, štvrté, a neskôr piate a šieste.
Čakala, kedy praskne siedme, posledné vajíčko. Bolo väčšie ako ostatné, preto čakala, že sa z neho vykľuje mimoriadne pekné káčatko.

Šesť malých kačičiek, žltých ako kvety záružlia, netrpezlivo preberalo pomarančovými labkami. Každé káčatko chcelo čím skôr vidieť, čo je za húšťavou zelených kríkov, v ktorých bolo ukryté hniezdo. Matka im však nedovolila, aby sa vzďaľovali jedno od druhého.

• Deti sa nesmú prechádzať samy. Je to veľmi nebezpečné! – vravela.
  • Počkajte na bračeka! Iste sa k nám skoro pridá. Potom vás zavediem na dvor.

  Kačičky však tak nahlas vyčíňali a pišťali, až ich konečne začula stará hus, ktorá prechádzala okolo nich.

Hojdavým pohybom z boka na bok pricupkala k hniezdu a jediným zasyčaním upokojila rozkričané kačičky.
– Čo to je, ga, ga? – povedala bez pozdravu. Bola priveľmi hrdá na to, aby sa zdravila s kadejakou kačkou! – V živote som nevidela také neznesiteľné decká. Musíš ich vychovávať, a nie sedieť a leňošiť!
Zahanbená kačka jej ukázala posledné vajíčko.

• Sss – zasyčala hus. – Cítim s tebou, moja drahá. Radšej ho hneď vyhoď! Toto nie je kačacie vajíčko. Toto je vajíčko moriaka alebo pštrosa! Pozri, aké je veľké! Ak ho vysedíš, budeš mať starosti. Dieťa sa nikdy nenaučí plávať a sama mi dáš za pravdu, že život bez plávania nestojí za veľa. A hus vykrútila krk a vrátila sa na dvor. Kačka nič nedala na jej radu.

• Čakala som tak dlho, môžem počkať ešte chvíľu – povedala si a pohodlnejšie sa usadila v hniezde. Práve vtedy začala škrupinka praskať. Po chvíli sa z vajíčka vykľulo posledné káčatko. Bolo veľké a sivé. – Aké je škaredé! – vysmievali sa mu kačičky, ktoré obstali brata v žltom kŕdli.

• Má však blany medzi prstami a poriadny zobák. Nie je teda ani moriak, ani pštros, ani sliepka! – povedala kačka. – Azda o pár dní zožltne. Veď napokon pridlho sedelo v škrupinke. To mu mohlo trochu uškodiť.

  A upraviac najmladšiemu sivé pierko na chrbte, vzala všetky deti na dvor.

• Ga, ga! – zagágala hus. – Aké pekné deťúrence! Aj chodiť vedia ako husi. Na kačky sú veľmi pekné. Prirodzene, okrem posledného. Je škaredé!
  • Ale vie plávať! – povedala mama kačka a zaviedla deti na kraj veľkej kaluže. A naozaj! Jedno po druhom skákali do vody. Išlo im to výborne. Všetkým siedmim.

• Sss. Plávanie nie je všetko! – potriasla hus hlavou.
  • Pravdaže, pravdaže – prisvedčil jej kohút. – Ba povedal by som, že je to dosť málo!

  Odvtedy už všetky zvieratá na dvore ubližovali škaredému káčatku. Večne ho niekto štípal alebo štuchal a gazdiná vždy sypala zrno tam, kde nebolo káčatko.

• Mňau – povedala raz mačka a prehla chrbát do striebristého oblúka. – Azda by som to káčatko aj zjedla, ale je také škaredé, že naň vôbec nemám chuť.

  To bolo už priveľa! Káčatko preliezlo cez dieru v plote a navždy odišlo z dvora.

Kráčalo a kráčalo, až doputovalo k veľkému blankytnému jazeru. V tŕstí pri brehu býval kŕdeľ divých kačiek. Dovolili mu, aby bývalo s nimi, pod podmienkou, že sa nebude chcieť oženiť ani s jednou spomedzi krásnych mladých kačacích slečien.

• Aj tak si ťa nevšimnú! Si priveľmi škaredé! – povedali.

  Káčatko im muselo dať za pravdu. Koľkokrát sa dívalo na svoj odraz na vodnej hladine, videlo ťarbavé, sivé vtáčatko. Preto sa nerado dívalo do vody.

No napriek tomu sa skamarátilo s niekoľkými káčermi a často spolu plávali na dlhé výpravy. Usilovali sa dostať na druhý breh jazera. Bolo však priširoké, aby sa im to mohlo podariť.
Pri jednej z takýchto výprav počuli výrazné zvuky prichádzajúce z tŕstia.

• To je poľovačka! – naľakali sa mladé káčery.

  Škaredé vtáčatko v úžase pozorovalo, ako spomedzi vzdialených trstín s trepotom krídel vzlietajú vtáky. Potom sa ozvali výstrely a vtáky bezvládne spadli do vody. Keď všetko stíchlo, ukázalo sa, že takmer polovica kŕdľa zahynula.

Kačky boli odvtedy smutné a utrápené. Onedlho opustili tŕstie a vybrali sa na každoročnú púť.
Káčatko s nimi neletelo, nevydržalo by takú dlhú cestu. Zdvihlo hlavu a pozorovalo, ako sa pás divých vtákov vzďaľuje.

Dni boli čoraz chladnejšie. Zo stromov opadávali posledné listy a pokryli cesty a polia červenohnedým kobercom. Po sivom nebi naháňal studený víchor ťažké dažďové mraky. Káčatko sa chúlilo uprostred trstín, ale tie ho takmer vôbec nechránili pred lejakmi. Raz, vo veľkom lejaku, opustilo tŕstie. Chcelo si nájsť lepší úkryt. Prudký víchor ho zahnal pred pootvorené dvere neveľkej chalúpky.

Premrznuté káčatko vkĺzlo dnu. Domáci neboli doma. V kúte driemal len starý pes a po izbe pobehovala veľká biela sliepka.
– Kot, kot, kot – čudovala sa, keď ho uvidela. – A to je čo? V živote som nevidela takúto škaredú kačku! – Hav, hav – zabrechal lenivo pes, ale nezdvihol sa z lôžka.

• Možno vie znášať vajíčka? Tak by tu mohla ostať a ty by si nemusela tak ťažko pracovať. – To je pravda – potešila sa sliepka, ba aj uvoľnila káčatku svoje miesto.
  • Sadni si sem a dobre sa usiluj! – zakotkodákala. Kým príde gazdiná, mala by si zniesť aspoň tri vajíčka!

Káčatko však nevedelo znášať vajíčka. Sliepka sa o tom skoro presvedčila a vyhodila ho za dvere.
– Tu nie je miesto pre povaľačov! – povedala.
Káčatko sa znovu ocitlo na dvore. Padal hustý, chladný dážď, preto sa mu veľmi ťažko kráčalo. Bolo už veľmi vyčerpané, keď prišlo k neveľkému jazeru.

Prestalo pršať, slnko na chvíľu vykuklo spoza mrakov a zlatistým leskom obsypalo snehobiele perie obrovských vtákov, ktoré plávali neďaleko brehu.
– Ach, aké sú krásne! – vzdychlo káčatko, ale neosmelilo sa na ne zavolať.

Labute natiahli dlhé krky, vzlietli a so šumom obrovských krídel odleteli.
Káčatko ostalo pri jazere. O krátky čas prišla zima. Zarmútene spomínalo na jesenný chlad. Mráz bol od neho stokrát horší. Sneh biely ako labutie krídla prikryl všetko, čo by sa dalo zjesť. Jazero sa premenilo na tvrdú, studenú tabuľu.

Káčatko plávalo okolo brehu jazera a usilovalo sa, ako vládalo, preberať nohami, aby voda okolo neho nezamrzla. Nakoniec však sneh zakryl celé jazero až po okraj a úbohého vtáka uväznil.
Tak ho našli deti. Vyslobodili káčatko z ľadu a zaniesli ho polomŕtve domov.

• Aha, aha, pozrite, čo máme! – volali deti a rodičia súhlasili s tým, aby sa oň starali.

  Keď káčatko zabalili do teplej prikrývky, cítilo sa lepšie. Napojené a nakŕmené si ho deti potom vzali do svojej izby.

• Budeme sa hrať na poľovníkov! – povedali. Ryšavý kocúr mal hrať psa.
  • Mňau, mňau – hrozne mraučal a chlapec poskakoval ako strela po pohovke.

  Úbohé káčatko si spomenulo na divé vtáky z tŕstia pri veľkom jazere a ukrutnú poľovačku. Polomŕtve od strachu behalo po izbe. Nakoniec našlo pootvorené okno, vyskočilo von a ušlo.

Radšej nebudeme spomínať, ako prežilo zvyšok zimy. Bolo by to veľmi smutné rozprávanie. Až konečne prišla jar. Sneh sa strácal, tráva sa začala zelenať a kvety kvitnúť. Slnko žiarilo na blankytnom nebi, vietor preháňal z jedného miesta na druhé neveľké biele oblaky.

Káčatko väčšinu času strávilo pri jazere, kde na jeseň videlo labute. Dúfalo, že sa mu zase podarí uvidieť tie nádherné vtáky. A naozaj! Raz, keď zelený závoj púčikov pokryl stromy, labute sa vrátili. Káčatko pozorovalo z úkrytu ich pôvabné tvary. Napokon sa už nevedelo zdržať a plávalo k nim, pripravené na údery a nadávky, ktorými krásne vtáky privítajú takú ohavu.

Labute ho však neodohnali. Naopak! Obstali ho v snehobielom kŕdli a natiahli krky v geste srdečného pozdravu.
– Kto si? – pýtali sa.
– Kde si sa tu vzal?

Nikdy sme nevideli krajšieho vtáka! – vraveli a káčatko sa veľmi zarmútilo, že sa tak vysmievajú z jeho škaredosti.
– Je nepekné vysmievať sa z cudzieho nešťastia – povedalo.
– Samo viem, že sa nikomu nemôžem páčiť.

• Ach, čo to tára! – zasmiali sa perlivo labute. Pozri sa do vody! Naozaj si myslíš, že si škaredý vták?

  Káčatko sklonilo hlavu a pozrelo sa na belasú hladinu. No namiesto sivého káčatka tam uvidelo najnádhernejšiu labuť, akú si len možno predstaviť.

• To som ja? – šeplo prekvapene.
  • To si ty! – povedali biele vtáky. – Ostaň s nami! Dokážeme ti svoje priateľstvo a lásku. Budeš ozdobou nášho kŕdľa!

A škaredé vtáčatko, ktoré sa nevyliahlo ani z vajca morky, ani pštrosa, ani sliepky, ale z najozajstnejšieho labutieho vajca, ostalo na jazere. Ľudia, ktorí prichádzali kŕmiť vtáky, vraveli, že to je najkrajšia labuť.
miechu, až maringotke nadvihlo strechu.

Rozprávka je z knihy Veľká kniha rozprávok, Slovart-Print