Foto: Dušan Kojnok, Orange
Keby tú vetu začul nejaký okoloidúci chodec, asi by zapochyboval o chalanovom duševnom zdraví. Rozprávať sa na ulici s imaginárnym kaprom je aj napriek blížiacim sa vianočným sviatkom predsa len neobvyklá psychická úchylka. Lenže Erik mal v igelitke ozajstného živého kapra a práve s ním vykračoval smerom k Dunaju.
„Eríííík,“ ozvalo sa náhle ulicou naliehavé zvolanie. Kým sa chlapec stihol otočiť, už sa naňho vrhali dve dievčatá. „Čau baby,“ zareagoval Erik na dve pusy, ktoré mu (každá z jednej strany) pristáli na líci. „Kam bežíš s tou igelitkou?“ spýtala sa Maťa, ktorá na rozdiel od svojej kamošky Pati dávala svoje sympatie k Erikovi najavo celkom okato. „Idem darovať tuto kaprovi život. Človek má predsa na Vianoce urobiť čosi šľachetné…“ Maťa neveriacky nakukla do Erikovej tašky a keď tam uvidela živú rybu, pretočili sa jej oči. „Jéééj, to je krásne strelené,“ vyhŕklo z Mati, ktorá by na čokoľvek, čo urobí Erik, odpovedala rovnako. „Hm, tak to pôjdem pustiť toho nášho aj ja,“ chcela nadbehnúť Erikovi Maťa, ale hneď sa zháčila: „lenže my máme každý rok na Vianoce iba rybie filé. Myslíš, že by som ho tiež mohla vypustiť do rieky?“ Erik sa uškrnul: „Môžeš, ale najprv ho musíš rozmraziť!“ Paťa mala na vec iný názor: „No neviem Erik, či to ten kapor prežije, keď ho pustíš do Dunaja,“ schladila ho tónom zapálenej ekologickej aktivistky a dodala: „Ja robím pre záchranu kaprov to, že ich skrátka nejem.“ Maťa to nemohla nechať bez odpovede: „No jasné, lebo ty si kupuješ sójové ryby!“
„No nič, baby, vyskúšame to,“ nedal sa odhovoriť Erik a už aj kráčali k nábrežiu, aby mohli kapra pustiť na slobodu. Keď ho Erik vypúšťal z igelitovej tašky, odprisahal by, že z kaprových úst zaznelo tiché „Ďakujem, kamoš, máš to u mňa!“ Ale dievčatám to radšej nepovedal. „A teraz sa ide na vianočné trhy!“ vybafli obe dievčatá unisono a každá sa z jednej strany zavesila na Erika. Tento rok vyzerali trhy ako z televíznych reklám. Stánky boli prikryté popraškom snehu, rozsvietený smrek v strede námestia pôsobil majestátne ako hokejista Zdeno Chára na detskom ihrisku a na pultoch stánkov sa blýskali a jagali stovky lákavých vianočných ozdôb a pochúťok. „Myslíš, že ten kaprík nájde cestu domov?“ zašvitorila zasnívane do ucha Erikovi Maťa. „To ani náhodou,“ odvetila namiesto Erika Paťa, tónom, v ktorom bolo asi toľko romantiky, ako v skriptách trestného práva, ktoré mala v taške na pleci. „Kto tomu chce uveriť, ten vie svoje,“ odpovedal tajnostkársky Erik a dodal: „O chvíľu už bude kaprík medzi svojimi!“ Mati to nedalo: „A ty tomu fakt veríš?“
„Verím, že Vianoce majú svoju moc. Ako tie biele cukríky, ktoré predáva tamten sivovlasý deduško. Stačí to vyskúšať!“ Nečakal, čo na to povedia dievčatá, vzal od deduška tri cukríky a podržal ich na dlani. „Ochutnajte dámy!“ Maťa si vzala, pretože by urobila čokoľvek, o čo by ju Erik požiadal. Paťa de facto tiež, hoci sa tvárila, že pre ňu je ten pokus s cukríkmi iba taká hra. „Vianoce možno majú moc, ale určite nie zázračnú,“ nemohla si Paťa odpustiť poznámku, keď si cukrík vkladala na jazyk. Posledný si vzal Erik a v tom…
…stáli všetci traja uprostred nádherne zasneženej krajiny, plnej vianočných stromčekov. Vyzeralo to presne ako …v rozprávke. Okolo niektorých stromčekov pobehovali maličkí mužíčkovia v kabátoch a čiapočkách a rozvešiavali na ne keramické zvončeky a malé svietniky a lampášiky. Vzduchom sa šírila vôňa čerstvých medovníkov a kdesi z diaľky sa ozývali melódie vianočných kolied.
„Čo si nám to dal za cukríky?“ vyhŕklo z Pati, hoci tá otázka výnimočne neznela naštvane.
Jeden z mužíčkov so smiešnou baranicou a ceruzkou väčšou ako on sám sa pristavil pri našej trojici a úctivo sa uklonil. „Dobrý deň, priatelia! Vitajte u nás! Ja som kontrolór výroby darčekov vo Vianočnej krajine. Moje meno je Iglu van Schnee. Čo pre vás môžem urobiť?“
Prvý sa spamätal Erik. „Chcem presvedčiť tuto svoje kamarátky, pán van Schnee, že môj kapor trafil domov. Teda…ehm…k vám.“ Mužíček sa zháčil. „To je ako reklamácia? Čo bol podvyživený?“ Erik sa zasmial. „Nie, to nie. Iba som mu chcel predĺžiť život!“ „Aha!“ Potešil sa očividne Iglu van Schnee. „Tak to je maličkosť. To musíte za naším správcom rybníkov. Pôjdete kúsok popri nanukovom lese a uvidíte budovu čo vyzerá ako dvojposchodová nanuková torta. To je naša hlavná stanica. Správca tam práve nakladá so svojou partiou kapríkov do vláčika. Je to taký tučnejší chlapík s fúzmi ako mrena…chi-chi. Volá sa Gloglo de Fischervater.“ Poschodovú nanukovú tortu aj bacuľatého mužíčka s fúzmi ako mrena našli raz-dva. Práve kŕmil kaprov v kadiach marcipánom, salónkami a hrozienkami v čokoláde.
Paťa, držiteľka diét a niekoľkých rekordov v otravovaní okolia rečami o životospráve skoro zamdlela. „Pán Glo-glo, veď tých kaprov ohrozujete na zdraví. Sladkosti spôsobujú cukrovku a srdcovocievne choroby!“ neodpustila si medicínsku prednášku Paťa. Gloglo de Fischervater sa pustil do smiechu, až mu viali fúzy a ryby v kadiach sa plieskali plutvami po bruškách. „Že ohrozujem na zdraví, chi-chi! Naši borci sa dožívajú aj dvesto rokov. Za celý čas, čo spravujem rybník som iba raz musel zavolať lekára, pána Ambulanta von Kostrowitza. To keď jeden nenásytný kapor zhltol nanuk aj s drievkom. Ostalo mu trčať v krku ako človeku rybia kosť, chi-chi! Ale pre Ambulanta to bola hračka. Rutinný ambulantný zákrok.“
„Nevrátil sa vám náhodou pred chvíľou jeden kapor domov?“ chcel zahnať menšie nedorozumenie Erik. „Ale áno, mladý muž. Už si váľa plutvy v rybníku. Za váš šľachetný čin vám naša krásavica Lulu predvedie na ľade štvoritého odpichnutého Ritbergera so saltom. No a ja vám dám darček – nejakú maškrtu čo schovávam tuto pre kaprov. Aby ste sa dožili aj vy aspoň dvesto rokov!“
Erik, Maťa a Paťa ešte videli a zažili všeličo nevídané a neslýchané. Až im bolo ľúto, že si nakoniec vzali od uja Gloglo de Fischervatera tri biele cukríky. Pretože len čo si ich dali na jazyk, ocitli sa späť na vianočných trhoch. Erik sa potmehúdsky usmieval. „Tak čo baby, aké to bolo?“ Paťa povedala: „Ja už neverím ničomu. Vlastne všetkému. Idem si kúpiť kapra a salónky. A budem ho kŕmiť. A keď niekedy prídeš ku mne, nakŕmim aj teba.“ Zvlášť tú poslednú vetu, hraničiacu so zvádzaním, by človek od večne zdržanlivej Pati nečakal. No ale čo iné by sme na druhej strane mohli čakať od vianočných zázrakov, však áno.
„No a ja sa idem učiť toho štvoritého odpichnutého Ritbergera. Keď ho Lulu predvádzala, mohol si na nej oči nechať, ty sukničkár jeden,“ povedala pre zmenu Maťa a nežne zaťahala Erika za ucho. „A viete čo urobím ja?“ spýtal sa Erik a sám si aj odpovedal. „Idem si kúpiť jedličku a pôjdem ju zasadiť naspäť do lesa. Možno nám za to mužíčkovia z Vianočnej krajiny pošlú nejaké cukríky.“
„Bože…to je krásna haluz,“ zašvitorili obe dievčatá unisono a obe si pomysleli aj niečo ďalšie, čo už celkom nezapadá do kompetencie vianočnej rozprávky.