Foto: Ilustrácia Miloš Kopták
Vlastne, začalo sa to o čosi skôr, deň pred Štedrým dňom, keď sa ľudia ponáhľajú, aby stihli všetko nakúpiť, upratať, napiecť a zabaliť do farebného papiera. No a práve k tomu predvianočnému zhonu sa do rodiny Mlynárovcov priplietol zatúlaný sivý kocúr s natrhnutým uchom.
„Vyhoď to zviera tam, kde si ho vzal!“ rozkričala sa mama na syna, keď ho zbadala s cudzou mačkou vo dverách.
Nemohla vedieť, ako bolo malému Martinovi ľúto, keď našiel toho uzimeného chudáka. Istotne sa pobil s nejakým psom. Na chrbte mal vyšklbnuté chumáče srsti a ucho zalepené chrastou. Nebol naň pekný pohľad, ale inak to bol krásny kocúr. S Martinom si hneď padli do oka. Chlapec mu podržal otvorenú bránu a on bez váhania vbehol dovnútra. Bokom sa mu obtrel o nohu a vztýčeným chvostom ho pohladkal. Potom chvíľu čakal, kam pôjdu. Chlapec vyšiel po siedmich schodíkoch – a už bol pred dverami bytu, v ktorom bývali. Čo povedala na kocúra pani Mlynárová, to sme už počuli. Malý však začal vyjednávať:
„Aspoň pri dverách mu dačo dajme! Mlieko alebo…“
„Od mlieka sa ti pokaká, ty mudrc,“ zafrflala mama a predstavila si, čo všetko ju deň pred Vianocami ešte môže postretnúť. Po chvíli vybrala z chladničky salámu a narezala ju na malé kúsky.
„Daj mu to, ale potom o ňom nechcem ani počuť!“
Ako potom prebiehali celé Vianoce, to nepatrí do tohto príbehu. Snáď iba to, že Martinov otec ešte v poslednej chvíli stihol s kocúrom skočiť k veterinárovi, aby ho zaočkoval a urobil všetko, čo treba, keď vám decko privlečie do bytu zatúlané zviera.
Krátko pred štedrou večerou sa otec s mamou za zatvorenými dverami pohádali, ale boli veľmi ticho, takže Martin nevedel, v čom bol zas problém. Vedel iba, že ak nemajú byť pokazené celé sviatky, nesmie sa priveľmi vypytovať. Aj tak ho najväčšmi zaujímalo, či pod stromčekom nájde aspoň dačo z toho, čo si želal. No a potom musel byť zasa veľmi statočný, aby zakryl smútok z toho, že nenašiel vôbec nič. Iba sveter, červenú šiltovku a rozprávkovú knižku. Tú mu istotne kúpila stará mama. Bola presvedčená, že rozprávky sú pre deti veľmi dôležité, aby bol zabezpečený ich zdravý vývoj. Martin tomu síce nerozumel, ale knižky mal aj tak rád, najmä ak v nich bolo veľa obrázkov.
K vianočným darčekom treba ešte zarátať i toho kocúra. Mama mu dokonca uviazala na krk mašľu – aby aj vyzeral ako darček. Kocúr sa tomu nebránil a pokojne sa rozvalil na otcových papučiach, čo ležali rozbalené pod stromčekom.
Vianočné prázdniny prešli ako-tak v pohode, ale potom prišiel posledný deň v roku – Silvester. Otec večer kamsi vyšumel, ako vravela mama, a tak im nakoniec nemal kto otvoriť detské šumivé víno. Škoda, lebo práve tento rok Martin mohol byť po prvý raz hore až do polnoci. Pár minút predtým už začali všade na balkónoch horieť prskavky a vybuchovať delobuchy. Kocúr sa z toho hluku tak vydesil, že vyskočil najprv na gauč, potom na stôl, vytrielil do detskej izby a schoval sa pod pohovku.
Trčal tam celý Nový rok. Preležal pod posteľou od rána do večera a nedal sa nalákať na nijaké jedlo. Martinovej mame to bolo jedno, lebo sa rozhodla, že ani ona sa nebude s nikým rozprávať. Chlapcovi nezostalo nič iné, iba zavrieť sa v izbe s knihou v ruke. Listoval v nej, až kým neprišiel k rozprávke Kocúr v čižmách.
„Počuješ, to je o tebe!“ usmial sa Martin a nakukol pod posteľ.
Kocúr – nič. Ani sa naň neobzrel. Ba zdalo sa, že sa utiahol ešte väčšmi do kúta.
Martin sa vrátil ku knižke a začal si polohlasne čítať:
Bol raz jeden mlynár. Keď zomrel, zanechal svojim trom deťom skromný majetok – mlyn, osla a kocúra. Synovia sa raz-dva podelili. Najstarší dostal mlyn, prostredný osla a najmladší kocúra…
Martin zívol a privretými očami ešte stihol prečítať:
Najmladšieho syna mrzelo, že sa mu ušlo tak málo…
Vzápätí zaspal. Keď sa opäť prebudil, ani sám nevedel ako, bol už prezlečený do pyžamy a nad posteľou svietila lampička. Otec stál na ním a ticho sa ho spýtal:
„Dočítam ti to, chceš?“
Martin nevedel, čo povedať. Ešte nikdy sa nestalo, že by mu jeho tato v posteli čítal rozprávku. Ale ktovie? Možno si dal záväzok, že v novom roku bude iný, lepší. Dospelí si na Nový rok naozaj zvyknúť dávať najneuveriteľnejšie záväzky.
Po chvíli otec začal čítať príjemným chrapľavým hlasom:
„Najmladšieho syna mrzelo, že sa mu ušlo tak málo, ale kocúr mu dôstojne a vážne povedal: Netrápte sa, pán môj! Len mi opatrite kolieskové korčule – a uvidíte, že ste neobišli najhoršie!“
Martin sa zarazil a úkosom sa pozrel na otca. Kútiky úst sa mu usmievali. Odrazu sa mu začalo triasť brucho od smiechu a v očiach sa mu zaleskli slzičky šťastia. Jasné! Otec veľmi dobre vedel, čo si želal pod vianočný stromček. Kolieskové korčule! Mali ich už všetky decká v triede, iba on nie. Chápavo pohladil syna po hlave a čítal ďalej:
„Keď už kocúr mal všetko, čo si zaželal: korčule, chrániče na kolená i prilbu, vybral sa do sveta.“
Ktovie, ako tá rozprávka pokračovala. Jedno je však isté, že Martin po chvíli krásne zaspal. Rovnako šťastný, akoby tie korčule naozaj dostal. Otec vstal, položil otvorenú knihu na zem vedľa postele a spokojný odišiel.
„Akú rozprávku ti otec čítal?“ opýtala sa mama ráno, keď vošla do izby a zdvihla knižku zo zeme.
„Kocúr na kolieskových korčuliach,“ usmial sa Martin.
„Čože?“ pomyslela si mama. „To je celý on! Namiesto toho, aby na ne zarobil, vymýšľa si kadejaké somariny.“
Aj ona sa však usmiala. Odhrnula záves a otvorila okno. Vonku bolo krásne bielo. Nadýchla sa chladivého vzduchu, bez slova sa vrátila do kuchyne a začala chystať raňajky.
Nikto netušil, čo sa v tú novoročnú noc vlastne prihodilo. Kocúr schovaný pod posteľou sa iba tváril, že spí. Pritom celý čas pozorne počúval. Keď otec položil knihu na zem, priplazil sa k nej a sám sa pustil do čítania, aby vedel, ako sa rozprávka skončila. Pýtate sa – ako môže kocúr čítať? Jednoducho! Mačky majú skvelý zrak, preto dokážu čítať, aj keď je úplná tma. V tú novoročnú noc sa ten kocúr rozhodol, že aj on začne nový život. Zaopatrí si kolieskové korčule – a bude tiež svetu na osoh. A myslel to naozaj vážne. Kým sa rozospatý chlapec posadil na posteli, vyskočil do otvoreného okna – a už bol v predzáhradke! Našťastie, nebolo to vysoko, iba sedem schodíkov.
Podivuhodné však bolo, že v čerstvom snehu po ňom nezostala ani jedna-jediná mačacia stopa…
MŇAU!
Rozprávka je z knihy Kocúr na kolieskových korčuliach, Perfekt