O snehuliakovi s horúcim srdcom

Na konci dediny, až tam skoro pri lese, stál dom a v ňom bývala mamička, otecko a Kristínka. Boli traja, ale už dlho sa tešili na štvrtého.

Ilustrácia: Zuzana Paulini, z knihy O snehuliakovi s horúcim
srdcom, Ikar
Ilustrácia: Zuzana Paulini, z knihy O snehuliakovi s horúcim srdcom, Ikar
Autor: Zuzana Paulini, z knihy Snehuliak s horúcim srdcom, Ikar

To vám bolo radosti, keď sa Kristínkin braček konečne narodil! Toľké šťastie! Zaplnilo celý dom, ba ani sa tam nezmestilo. Kristínka s ockom s ním vybehli von, na zasneženú lúku pod lesom. Postavili tam krásneho, velikánskeho snehuliaka, a pretože ho stavali s toľkou láskou, stalo sa čosi zázračné. Snehuliak, hoci bol zo studeného snehu, tak ako všetci snehuliaci bývajú, bol predsa len čímsi výnimočný. Mal horúce srdce, ktoré tĺklo len pre dobré skutky. Jedného dňa pricupkala na lúku veverička. „Och, aká som ustatá,“ zavzdychala, a „sneh sa len sype a sype, všetky cestičky nanovo zakrýva a ja ho už nevládzem odmetať. Pozri, snehuliak, už mám chvostík celý zodratý.“

„Nevedel som, veverička, že zametanie lesných chodníčkov máš na starosti ty. Bol by som ti svoju metlu daroval už dávno,“ povedal snehuliak, keď jej ju podával.

„Ďakujem ti, snehuliak, veľmi si mi pomohol,“ zavolala veverička a už sa aj ponáhľala poodmetať nové záveje.

Snehuliak bol šťastný, že mohol veveričke pomôcť. A že už nemal svoju metlu? „Čo ma po metle,“ povedal si, „veď som ju mal aj tak len na ozdobu, ale vo veveričkiných rukách bude pomáhať všetkým obyvateľom
lesa.“

Prešlo niekoľko dní. Snehuliak sa usmieval, lebo od rána svietilo krásne slniečko. Lúče malo síce studené, ale také jasné, že sa od nich zasnežená lúka i les trblietali, akoby boli celé zo striebra. „Čo to počujem?“ spozornel zrazu. „Hej, čo sa to tam deje?“ zavolal.

„Nuž, čo by sa dialo, brum – brum,“ odpovedala medvedica, čo sa práve knísala na lúku aj s dvoma mláďatami. „Náš tatko sa zobudil a zmyslel si fajčiť. Nuž ale kto za to môže, že si fajku kdesi zapatrošil! Vrecúško s tabakom má, len tej mizernej fajky niet. Poprevracal už celý dom, keď si spomenul, že naposledy fajčil na veľkom pni tu na kraji lesa. Ešte predtým, než sme sa uložili na zimný spánok. Taký je posadnutý tým fajčením, že nám tuším celý pelech rozhádže! Deti moje milé,“ objala medvedica svoje medvieďatá, „nadarmo sme sa sem vybrali, veď tu prekliatu fajku v závejoch nenájdeme!“

„Nebuďte smutná, teta medvedica,“ utešoval ju snehuliak. „Ja pánu medveďovi požičiam svoju, veď aj tak nefajčím. Pekne ho odo mňa pozdravujte a na budúci rok nech sa odnaučí fajčiť. Veď to nie je zdravé!“

Stalo sa to v ten istý deň, keď snehuliak daroval fajku medveďovi. Z lesa cupkala veverička, ale bola akási smutná. Ustarostená.

„Čo sa ti stalo, veverička?“ spytoval sa snehuliak.

„Mne sa nič zlé neprihodilo,“ vzdychla veverička. „Ale môj sused vlk ochorel. Je už starý, opustený, ale niekedy sa správa ako malé decko! A to len preto, že má rád maškrty. Darovala som mu pohár malinového lekváru. A vieš čo urobil? Namáčal si doň cencúle. Aby mal vraj zmrzlinu. A vieš, koľko tých cencúľov pohltal?“

„Neviem,“ povedal snehuliak previnilo, lebo aj on veľmi ľúbil cencúle, hoci aj bez lekváru.

„Toľko,“ rozhorčovala sa veverička, „že z toho načisto ochorel! Hrdlo ho bolí, je zachrípnutý a ani rozprávať nevládze. To bude angína ako hrom!“

„Veverička, ale ja nie som lekár, aj keď mám biely plášť. Ja neviem liečiť,“ povedal smutný snehuliak.

„Ale veď ja som tentoraz ani neprišla za tebou, snehuliačik,“ zasmiala sa veverička. „Tu pri tebe má dom pani myš. Je bylinkárka a pozná liek na každú chorobu. Idem ju poprosiť o nejaké bylinky na vlkovo choré hrdlo.“

„Vieš čo, veverička,“ povedal snehuliak, „vezmi chorému vlkovi aj môj šál. Aj ja síce ľúbim cencúle, ale angínu od nich nedostávam. Tento farebný šál mi dala Kristínka len preto, aby som vyzeral veselšie. No ja som aj tak najveselší, keď môžem niekomu pomôcť.“

Veverička odišla a snehuliak si takto rozhutoval: Nemám už ani metlu, ani fajku, ani šál, a predsa z toho nie som smutný. Veď tým, ktorým som ich daroval, slúžia lepšie ako mne.

Keď bola veverička pýtať od myšky bylinky na čaj pre chorého vlka, poodmetala sneh nielen spred dverí jej domu, ale aj zo všetkých okienok. A tak odvtedy snehuliak často počul svojich najbližších susedov. Najčastejšie práve mamu myš. Azda preto, že kuchyňu mali skoro snehuliakovi pod nohami. Nuž a každá mama sa najčastejšie krúti v kuchyni.

„Varila myšička kašičku,“ ozývalo sa každé ráno, na obed i večer z kuchynského vetráčika. „Tomuto dala na mištičku, tomuto na lyžičku, tomuto na tanierik, tomuto na papierik a tomuto zase na mištičku a na lyžičku a na tanierik a znova a znova…“

Všetkým sa ušlo? „Prepánakráľa,“ čudoval sa zakaždým snehuliak, „tá pani myš má ale detí!“ A darmo sa usiloval spočítať ich. Ani raz sa mu to nepodarilo. Nuž čo, je ich ako myší, povedal si a už sa s rátaním nenamáhal. Zvykol si na myškinu riekanku a myšku si veľmi vážil. Najmä preto, že hoci s toľkými deťmi musela mať veľmi veľa roboty, predsa nemala nikdy zlú náladu. Až teraz. Čo sa len mohlo stať? Veď myška plače.

„Och, ja nešťastná, úbohá myš, čo si len teraz počnem? Veď mi všetky deti zahynú…“

„Susedka myška,“ zavolala snehuliak, „čo toľko horekujete? Nemôžem vám dajako pomôcť?“

„Och, nám už nikto nepomôže. Už nám tu prichodí len zahynúť od hladu, aj keď mám plné komory. Hrniec sa nám prepálil, je v ňom diera ako hlava a cez ňu všetko jedlo vytečie skôr, ako sa stihne uvariť.“

„Myšička, myš,“ zavolala radostne snehuliak, „ja ti dám svoj hrniec. Mám ho namiesto klobúka, ale ja vydržím aj bez neho. Ponáhľaj sa, rýchlo, rýchlo, lebo začína snežiť, musíme to stihnúť, kým sneh zasype tvoj dom!“

A sneh sa sypal celý deň a celú noc. Myškin dom bol zasypaný, ale snehuliak vedel, že je v ňom zase veselo, lebo mamka má z čoho deliť kašu. A hrniec je taký veľký, že tej kaše bude vždy pre všetkých dosť.

Onedlho po tom veľkom snežení uvidel snehuliak zajaca. Behal z jedného miesta na druhé, zalamoval rukami a chytal sa za hlavu. „Čo bedákaš, zajko?“ prihovoril sa mu snehuliak.

„Ako by som nebedákal,“ povedal ustarostený zajac. „Kto to kedy slýchal, toľko snehu ku koncu zimy. Všetko je zasypané, nič sa nedá zohnať pod zub. A moje deti plačú, sú hladné.“ A v zajkových očiach sa
tiež zaligotali slzy.

Snehuliakovo dobré srdce nedalo zajkovi a jeho rodine zahynúť. „Kamarát zajko, ja pre teba niečo mám. Pozri na môj nos! Kristínka pre mňa vybrala najväčšiu a najkrajšiu mrkvu, akú mali v komore. A ja ti tú mrkvu dám.“

„Ďakujem ti, snehuliak,“ povedal šťastný zajac. „Ale počkaj, zavolám celú rodinu,“ a ponáhľal sa za svojimi deťmi. O chvíľočku zajačia família vbehla na lúku a takto zajko zavelil: „Nášmu záchrancovi snehuliakovi trikrát sláva: Sláva, sláva, sláva!“

Začuli to volanie na slávu straky: „Pozrrrite sa na tú atrrrapu! A že trrrikrrrrát sláva! To je už len nádherrrrný snehuliak: nemá mrrrrkvu, ani fajku, ani metlu, ba ani hrrrrniec.“

Snehuliaka zamrzelo, že sa mu posmievajú. „Povedz, veverička, naozaj som taký škaredý?“

„Ale kdeže, snehuliak, strakám never, tie letia len na pozlátku. Pre nás všetkých si krásny, lebo máš dobré srdce. A za to všetko, čo si nám dal, získal si omnoho viac – máš plný les priateľov.“

Sneh sa napokon predsa začal pomaly roztápať. Neďaleko snehuliaka sa objavil prvý ostrovček holej zeme. A potom ďalší a ďalší. Na druhý deň ráno sa snehuliak zobudil a neveril vlastným očiam. Včera boli ostrovčeky zeme medzi snehom a dnes presne naopak: ostrovčeky snehu sem–tam roztrúsené na obnaženej zemi. A tu sa blízko snehuliaka začal vŕšiť malý kopček. Žeby myší domček siahal až tam? Ale nie. Z kopčeka sa o chvíľu vystrčilo čosi väčšie, celé čierne.

„A ty, braček, si prečo taký čierny?“ prihováral sa snehuliak.

„A aký mám byť?“ zarazil sa krtko, lebo to on vyšiel spod zeme. „Ty nevieš, že pracujem v kotolni? Som zababraný od uhlia. Celú zimu musím kúriť, aby rastlinkám pod snehom nezamrzli korienky. Ale teraz neviem, čo budem robiť,“ zosmutnel. „Teraz by som mal podkúriť najlepšie, aby sa sneh celkom roztopil a aby sa všetky semienka a korienky zobudili. Lenže nemám čím. Zima bola veľmi dlhá a všetko uhlie sa mi minulo.“

„Keď len to, zober si moje uhlíky z kabáta,“ povedal snehuliak, a keďže mal také dobré srdce, priložil k nim aj svoje vlastné oči. Nevidel už potom vôbec nič, iba cítil, ako sa zem rozohrieva a počul tenké hlásky zobúdzajúcich sa rastlín.

Najprv bolo navôkol plno vody, no potom prišiel silný vietor a všetku vlahu z roztopeného snehu vyfúkal. A vtedy snehuliak začul veľa plaču. To bedákali cibuľky snežienok: „Chceme piť, sme smädné, vodu, vodu…“

„Musím pomôcť snežienkam, musím im pomôcť, musím,“ opakoval si snehuliak. Jeho srdce nevedelo nepomáhať. Bolo vždy horúce, ale teraz priam horelo. Pomaly snehuliaka roztápalo, drobné kvapôčky padali do zeme a napájali smädné rastlinky.

Prišla jar. Kristínka s mamičkou, ockom a malým Jarkom konečne mohli ísť na prechádzku na lúku. Snehuliaka už nenašli. Ale na mieste, kde stál, vyrástlo plno, plno snežienok.

Kristínka nazbierala dve veľké kytičky a darovala ich mamičke a bračekovi s takou istou veľkou láskou, s akou v zime stavali s ockom pre nich snehuliaka.

Rozrpávka je z knihy O snehuliakovi s horúcim srdcom, Ikar

Denník odvážneho bojka 5. Krutá pravda

Denník odvážneho bojka 5: Krutá pravda

13.09.2013 06:00

Greg Heffley sa dlho nevedel dočkať, kedy konečne vyrastie... Prečítajte si ukážku z nového, piateho dielu série Denník odvážneho bojka.

Denník odvážneho bojka 4: Prázdniny pod psa

Denník odvážneho bojka 4: Prázdniny pod psa

11.09.2013 06:00

Letné prázdniny sú v plnom prúde a decká šalejú vonku. Iba náš hrdina trčí v izbe a hrá videohry. Prečítajte si ukážku zo štvrtého dielu série Denník odvážneho bojka.

Denník odvážneho bojka 3: Posledná kvapka

Denník odvážneho bojka 3: Posledná kvapka

09.09.2013 06:00

Greg Heffley je skutočný bojko a nikdy sa nezmení. Lenže niekto by to mal vysvetliť jeho tatkovi. Prečítajte si ukážku z tretieho dielu série Denník odvážneho bojka.

Aleksandar Vučič

Premiér Vučič: Srbsko nikdy nevstúpi do NATO

24.03.2017 16:46

Srbský premiér Aleksandar Vučič dnes vyhlásil, že jeho krajina nikdy nevstúpi do NATO ani do nijakej inej vojenskej aliancie.

Nový terminál na letisku v Bratislave

Z Bratislavy môžete letieť 44 linkami do 41 destinácií

24.03.2017 15:58

Z bratislavského letiska budú môcť cestujúci využiť počas letného letového poriadku spolu 44 pravidelných liniek do 41 destinácií v 22 krajinách.

Robert Fico, kladenie venca, holokaust

Fico: Tí, čo velebia Slovenský štát, klamú

24.03.2017 15:51

Od odchodu prvého židovského transportu zo Slovenska do nemeckého nacistického koncentračného tábora Auschwitz uplynie v sobotu 75 rokov.

hepatitída, žltačka

V obci Polomka neďaleko Brezna zaregistrovali nové ohnisko žltačky

24.03.2017 15:46

Ochorenie na akútnu vírusovú hepatitídu u dospelého muža z obce Polomka hlási za okres Brezno Regionálny úrad verejného zdravotníctva Banská Bystrica.