Foto: maro_ba.flog
Aj súľovský Janko márne od svitu do mrku na gazdovstve drel, aby mal aspoň kúsok poživne pre mladších bratov. Mamka mu chorľavela a otca už piaty rok nebolo. Odpočíval na samom kraji poľa v cintoríne. Keď umieral, mal Janko sotva štrnásť. Otec si ho zavolal k smrteľnému lôžku a takto mu povedal:
„Keď ti bude najhoršie, požiadaj o pomoc pannu zo súľovského vodopádu. Má súcitné srdce, vždy sa jej uľútilo neborákov. No nevolaj ju iba tak, z roztopaše, pretože potom sa navždy z vodopádu stratí.“
Janko si jeho slová dobre zapamätal. Každý deň chodil k vodopádu, no nikdy nemal odvahu zavolať víly na pomoc. Hovorieval si, že nie je až tak zle, aby nebolo ešte horšie. Na piaty rok však prišli suchá. Všetko obilie na poli zostalo spálené. Jankova mama nemala z čoho synom chlieb upiecť. Odtŕhala si od úst posledné, len aby nevidela svoje deti trpieť hladom.
Keď Janko videl tu biedu, spomenul si na otcove slová. Nazdal sa, že prišiel čas, aby poprosil pannu z vodopádu o pomoc. Vybral sa do Súľovských skál. Po hodnej chvíli došiel k jazierku. Nevedel, kde má pannu hľadať, tak si zložil klobúk z hlavy, že si do neho vody naberie a rozpálenú hlavu ochladí studenou vodou.
Ako tak načieral, zamarilo sa mu, že začul na hladine dupot bosých nôh. Zdvihol hlavu hore a čo vidí: dole vodopádom sa ako na kĺzačke spúšťali vodné víly.
„Zaveďte ma k vašej kráľovnej!“ poprosil ich Janko.
Víly ho schytili za ruky a vytiahli až na samý vrch vodopádu, kde uprostred rozbúrených vôd tancovala ich kráľovná, ľahučká ako vie byť len vodná víla.
„Povedz mi, Janíčko,“ riekla, „čože ťa ku mne privádza? Čože ťa trápi, keď máš takú smutnú tvár? Prečo sa neveselíš a netancuješ ako my?“
„Ako by som sa mohol veseliť,“ odpovedal jej Janko, „keď moja matka hladom umiera a ani ja, ani moji bratia nemáme čo do úst dať!“
Panne zo súľovského vodopádu prišlo ľúto užialeného Janka. Povedala mu:
„Naber si vody do klobúka práve z toho miesta, kde sa moje nohy dotýkajú hladiny. Tú zober na svoje pole a pokrop ňou hrudy. Uvidíš, že už nebudeš viacej hladovať.“
Janko ju poslúchol a urobil, ako mu kázala. Polovička vody sa mu síce z klobúka vyliala, keď zo strmej hory ku svojmu poľu kráčal, tou druhou polovicou však polial hrudy. Tie sa vzápätí premenili na zlato. Janko ich zaniesol krčmárovi, aby za ne kúpil poživeň pre matku a bratov. Bohatý krčmár však chcel vedieť, kde našiel zlato.
A tak mu poctivý šuhaj vyrozprával, ako pri vodopáde k šťastiu prišiel.Krčmár sa ešte v ten večer vybral ku súľovskému vodopádu. Zobral si zo sebou tri klobúky. Jeden niesol v jednej ruke, druhý v druhej a tretí na hlave. Aj on začal načierať vodu z vodopádu a čakal, kedy sa víly objavia. Nemusel čakať dlho. Tak ako Janka ho zobrali za ruky hore vodopádom, kde tancovala ich kráľovná.
„Kdeže si sa tu vzal, krčmár?“ spýtala sa ho prekvapene.
„Nepýtaj sa ma, ale ustúp bokom!“ rozkázal jej krčmár, ktorý chcel čím skôr vody do klobúkov nabrať.
Vtedy kráľovná nahnevane dupla nôžkou. Vodopád sa vzbúril a strhol prekvapeného krčmára dole do jazierka. Nadarmo volal o pomoc… Nikdy sa do Súľova nevrátil, nikto ho už nikdy nevidel. Pravdu povediac, nikomu ani nechýbal.
Spolu s krčmárom sa zo súľovského vodopádu navždy stratili aj vodné víly. Zato Jankovi sa začalo vodiť dobre. Zostalo mu ešte dosť zlatých hrúd, aby mohol kúpiť nové gazdovstvo pre svoju matku a poslať bratov na učenie do sveta. Za jeho poctivosť a dobrotu si ho neskôr zvolili v Súľove za richtára.
Hoci sa kráľovná vodných víl do jazierka už nevrátila, Janko na ňu nezabudol. Často chodieval k súľovskému vodopádu a pozoroval vody padajúce do jazierka… Občas sa mu zdalo, akoby v nich spieval hlas vodnej panny. Ten hlas tam vraj počuť dodnes.
Prevzaté z blogu Rozprávkarka