Lastovičie rozprávky

To bolo krásne lastovičie hniezdo! Na Školskej ulici 428, aby sme boli presní. Hniezdočko drobučké, milučké a teplučké. Žila v ňom mamička lastovička a jej dve deti - Darinka a Roman.

07.11.2009 06:00
debata
Ilustrácia z knihy Lastovičie rozprávky, IKAR Foto: Lastovičie rozprávky, IKAR
Lastovičie rozprávky Ilustrácia z knihy Lastovičie rozprávky, IKAR

Ako to vyzerá v lastovičom hniezde? Musíme hneď všetkým s potešením oznámiť – príjemné, vlastne nádherné. Veď všetko je tam malilinké, drobulinké, tenulinké a krehulinké.

Malilinké postieľky, stolíky a stoličky, tenulinké závesy a pokrovčeky, krehulinké tanieriky, poháriky a hrnčeky.

Aj tie lastovičie deti Darinka a Roman sú malilinké, drobulinké, tenulinké a krehulinké. Aj preto im mamička lastovička často vraví: „Ach, vy moje fifipierka ľahulinké.“

Zajtra čaká Darinku a Romana veľký deň. Mamička ich naučí lietať. Detičky lastovičky nemôžu od vzrušenia zaspať vo svojich malilinkých postieľkach.

Darinka  šepká Romanovi: „Tešíš sa na zajtra?“

Roman iba tíško vzdychne: „Že či! Ani si nevieš predstaviť, Darinka, ako sa veľmi teším! A ty?“

Darinka zopakuje po Romanovi: „Ani si nevieš predstaviť, Romanko, ako sa veľmi teším!“

Ráno mamička lastovička vyzrie z okna: „Íha, prší! Dážď nám sťažil letové podmienky. Počkáme, lastovičiatka moje, kým sa trochu vyčasí.“

Ale Darinka i Roman sú netrpezliví: „Poďme, tak veľmi sme sa tešili.“ Mamička lastovička vystrčí z hniezda krídlo, na ktoré padajú veľké dažďové kvapky. „Musíme chvíľu počkať, detičky, aby bol let bezpečný.“ Ale lastovičky sa nedajú prehovoriť: „Dážď nie je nebezpečný, dážď je príjemný a veselý.“

Vtom akoby na nejaký pokyn zhora prestalo pršať, vykuklo veselé slnko, ktosi kamsi odtiahol husté tmavosivé mračná a nad Školskou ulicou sa rozsvietila modrá obloha. „Hurá,“ skríkli malé lastovičky a mamička sa pousmiala. „Deti, náš letový deň je tu!“

Druhá rozprávka

Mamička lastovička sa postavila ku vchodu do lastovičieho hniezda, popravila si krídla a povedala deťom: „Najprv sa dobre pozerajte na mňa, teda ako to robím ja, no a potom si to vyskúšame všetci spolu.“

Mamička zdvihla hlávku, roztiahla krídla, nohami sa odrazila od prahu a vtom zľahučka vyletela do záhrady a odtiaľ hore nad čerešne a elektrické drôty, urobila zopár obratov a premetov a po celkom krátkom ukážkovom lete opäť hladko pristála vo vchode do lastovičieho hniezda.

Darinka a Roman sledovali mamičku s nevídaným obdivom, stále pochvalne prikyvovali hlávkami a v duchu si hovorili: Tá naša mamina – tá to teda vie! Tej to ide, tej to lieta. No tak toto nás musí naučiť!

Mamička sa spýtala detí: „Tak čo, skúsite si to aj vy? Kto bude prvý?“

Lastovičie deti zrazu zaváhali, Darinka sa pozrela na Romana a Roman na Darinku.
„Choď ty prvý, ja pôjdem druhá…“
„Nie, ty choď prvá a ja pôjdem druhý.“
Ale mamička lastovička rozhodla: „Pôjdete obidvaja naraz!“

Malým lastovičkám sa od prekvapenia otvorili malé zobáčiky a trošku sa im od strachu roztriasli tenké nožičky a malé krídelká.

Mamička si ešte raz stala ku vchodu, ešte raz ukázala deťom, ako sa postaviť, ako sa prikrčiť, ako sa nachystať, ako sa odraziť, ako vyskočiť, ako roztiahnuť krídla, ako nimi zamávať a ako napokon vzlietnuť.
„Je to jednoduché,  deti, len všetko treba robiť zľahka, akoby mimochodom.“ Deti si pomysleli, ale nepovedali to nahlas: To sa ti, mamička, ľahko povie.

Potom mamička lastovička odstúpila od vchodu a postavila tam svoje dve – trochu vystrašené – deti.
„Kamaráti, nachystať sa, odraziť sa, vyskočiť, roztiahnuť krídla a potom už len krídelkami rýchlo párkrát zamávať… Pozor, pripraviť sa, štart!“

A Darinka s Romanom sa odrazili, vyskočili, roztiahli krídla, ľahko zamávali a vyleteli z mamičkinho hniezda.

Tretia rozprávka

„My letíme, my letíme!“ rozkričali sa malé lastovičky. A už sa vznášali nad zelenou dedinou ako mamičkine ľahulinké fifipierka. Vzápätí k nim priletela aj mamička lastovička, milo sa usmiala na Romana a Darinku a povedala: „No vidíte, neklamala som. Lastovičky to zvládnu hravo. Nie je nič ľahšie. Iba ľuďom robí let ťažkosti. A, žiaľ, nemalé!“

Lastovičie deti sa zrazu vznášali nad Školskou ulicou, preleteli Nitriansku i Piešťanskú, zamierili aj na Kamennú a Družstevnú a odtiaľ až na koniec Mierovej. Pred Behyncami sa otočili a poďho až na Hečkovu ulicu, prefrnkli ako nič ponad rovné strechy a husté záhrady.

Letelo sa im dobre a ľahko, lebo pred nimi sa vznášala a smer im vyznačovala mamička lastovička, ktorá sa však zrazu rozhodla skončiť prvý malý spoločný skúšobný výlet a zamierila do ich lastovičieho domčeka na Školskej ulici.

Darinka a Roman boli zadýchaní, trochu ustatí, ale aj veľmi šťastní. Po prvý raz vyleteli z hniezda a po prvý raz si vyskúšali svoje malé krídla. A takisto po prvý raz zistili, že im krídla fungujú, a teda aj malé lastovičky môžu a vedia lietať.

Tá nádhera – len tak sa nachystať, len tak sa odraziť, len tak vyskočiť, len tak roztiahnuť krídla a len tak nimi zamávať!

„Poďme zase!“ prosili mamičku malé lastovičky. Ale mamina lastovička povedala: „Kdeže, nadnes stačilo. Teraz sa pôjdeme poumývať a ideme spať. Zajtra vás čaká prvý samostatný let. A návšteva!“
Deti skríkli: „Hurá. Návšteva? A u koho?“

Mamička napustila do malej vaničky vodu a povedala: „Pôjdeme navštíviť našich domácich, ktorí nám dovolili pod strechou bývať. Musíme sa im predstaviť a poďakovať sa. Mňa už poznajú roky – ale vás ešte domáce deti nepoznajú.“

Deti si sadli do vaničky a spýtali sa: „Ako sa volajú?“

Mamička im umyla zaprášené nožičky, krídelká a zobáčiky a povedal: „Ninka a Filipko.“

Rozprávky sú z knihy Lastovičie rozprávky (IKAR)

debata chyba