Foto: Edition Ryba
Chodil svetom a prerážal sa svojimi širokými lakťami, kde sa len dalo. A čo sa jeho odvahy týka? Už v škôlke sa do každej, čo i len trošku riskantnej akcie hrnul ako prvý. Niekedy sa ozaj zahrával so zdravým rozumom, keď liezol na stromy čo najvyššie, potápal sa v jazere čo najhlbšie, no jednoducho nemal zábrany a ničoho sa nebál. Takáto povaha pri troške šťastia má aj svoje výhody. Dosiahne veľmi rýchlo to, po čom zatúži – teda keď to prežije a nestane sa nič mimoriadne.
A tak sa aj stalo raz, že milý Albín, vtedy ešte čiernovlasý šuhaj, asi v dvadsiatich rokoch svojho života zažil niečo výnimočné.
Pri jeho chalúpke v obci pri potôčku žil jeden veľmi dobrý bobor Eberhard. Spolu s Albínom si v pokoji vedľa seba nažívali v podstate slušným životom. Až raz Eberhard dostal nejakú zákernú chorobu. Prestala mu chutiť voda a nebavilo ho stavať hrádze na potôčiku. Išlo to s ním dolu vodou príliš rýchlo. Albín bol z toho dosť rozrušený.
A keďže mal odvahy za niekoľkých a srdce dobré, rozhodol sa, že musí bobrovi Eberhardovi pomôcť stoj čo stoj. Pobehal hádam všetkých veterinárov, felčiarov a doktorov na blízkom aj širokom okolí a s bobrom to ani nehlo. Jeho stav sa stále zhoršoval.
Raz, keď už Albín zo zúfalstva navštevoval aj prírodných liečiteľov, jeden, vcelku zaujímavý týpek, mu poradil recept na Eberhardovu chorobu. Vraj mu musí naservírovať do chrumkava na slnku opečené špekáčiky. Odvážny Albín neváhal ani sekundu a už aj sa v obci stavala ľahkotonážna medzikontinentálna raketa, s ktorou chcel Albín dosiahnuť cieľ. Známych mal on dosť, tak sa v pomerne krátkom čase podarilo projekt dotiahnuť do víťazného konca a raketa bola pripravená na štart. Nečakal, neváhal a už aj boli tri špekáčiky napichnuté na špici rakety.
„A dobre sa obleč!“ radil mu priateľ bobor. „Počul som, že vo vesmíre je riadna kosa.“
Albín sadol do rakety, bobrí kamaráti ho odpálili do nekonečných diaľav k Slnku a už si len mávali na rozlúčku.
Nie vždy to však v živote býva tak, ako si predstavujeme. Nie každý plán je dokonalý a aj tu sa stala jedna chyba, a to taká, že preletom cez atmosféru všetky tri na špici rakety napichnuté špekáčiky zhoreli do tla. Zostatky uškvarených šúp nedopadli ani na Zem.
Túto smutnú udalosť pozoroval nešťastný Albín okienkom rakety. A aby nebolo nešťastiu koniec, tá páľava ho tak ošľahla cez špeciálne fajnové sklo, že mu vyťahala z tela všetky farby.
Okamžite zaradil spiatočku a nešťastný prášil domov. Pristál bez problémov, ale po jeho švárnych čiernych havraních vlasoch ani stopy. Vystúpil už ako od blonďáka ešte belší chlap.
A ľudia nazvali tento stav podľa jeho mena: Albín.
Tu určite neplatilo heslo „Odvážnemu šťastie praje“. Albín bol však chlap optimisticky naladený a svoj nový imidž prijal s pokorou.
Nevzdával sa a hneď nato kul ďalšie plány, ako opiecť na slnku špekáčiky.
Tentoraz mu napadla skromnejšia, ale takisto megaodvážna myšlienka, že skúsi vyjsť na najvyššiu horu sveta, čo najbližšie k Slnku, a opečie tú maškrtu tam.
Bobry zatiaľ rozoberali raketu na súčiastky a materiál používali na stavbu hrádzí. Len náš chorý Eberhard chradol a chradol. Niektorí si mysleli, že už bijú posledné hodiny jeho života.
Albín so svojou odvahou mal hneď zbalené a už aj šliapal do sveta k najvyššej hore. V ruksaku mal zabalené špekáčiky a dávaj ho hore kopcom!
Ako absolútne neskúsený žiadnolezec síce išiel hore ako guľa, ale o horolezectve nemal ani potuchy. Čím bol vyššie, tým mu bola väčšia zima. Výhoda odvážnych ľudí je taká, že mnohokrát s ľahkosťou dosiahnu to, po čom iní túžia celý svoj život a pripravujú a trénujú sa na to aj niekoľko rokov. V tomto prípade to bolo už spomínané zdolanie. Bezhlavo sa valil hore, škriabal sa, len čo najskôr nech je na najvyššom bode sveta a najbližšie k Slnku.
A tak sa aj stalo. Albín bol na špicáku a všetko bolo pod ním. Zima, vietor, omrzliny…, ešte stále dúfal, že to vyjde. Vytiahol si špeciálnu teleskopickú paličku na opekanie, rozbalil špekáčiky a hneď už ich aj napichoval na paličku. Tu však jeho misia skončila. Špekáčiky boli zamrznuté na kosť, nedali sa v takej kose nielen opekať, ale ani napichnúť sa mu ich nepodarilo na teleskop. A ten bol teda špeciálne ostrý na hrote!
Nešťastný Albín sa spustil zlaniť dole najvyššiu horu a túto smutnú zvesť chcel či nechcel, musel oznámiť Eberhardovi. Ten už len ležal a bol na tom tak strašne zle, že už ani fešné bobrice, ktoré obsluhovali v bobrobare, mu nepozdvihli náladu.
Zúfalý Albín mal hlavu v smútku a jeho odvaha síce dávala všetkým nádej, ale výsledky zatiaľ nedosahovali ani jednopercentnú úspešnosť. Aspoň pokiaľ ide o prípad Eberhard.
Albín sedel pred svojou chalupou a začal sa pomaličky vzdávať nádeje na kamarátovu záchranu, až raz…
Všimol si, ako deti zo školy podpaľujú bez zápaliek papier. Dokonca teplom zo Slnka. Hneď zjastril a sledoval, čo to tie deťúrence stvárajú. Zo sklíčok z ručičkových hodiniek si zmajstrovali zväčšovací prístroj, namierili ho na Slnko a zamierili v čo najmenšom bode na papier. Ten po chvíli vzbĺkol. A vzbĺklo aj v Albínovej hlave.
„Mám to!“ vykríkol.
Letel na povalu hľadať starý ďalekohľad ešte z čias po nebohom dedovi, možno Laktibradovi.
„Mám to!“ vykríkol a už ho aj držal v ruke.
„Čo si si vlasy prefarbil na blond, Albínko?“ spýtala sa predavačka v mäsiarstve, keď už Albín s veľkou nádejou kupoval špekáčiky.
„Ale nie, teta! Čo nevidíte, že aj obočie mám úplne blonďavé?“ odpovedal Albín a so špekáčikmi utekal pred svoj dom.
Tam už čakala celá procesia okolo chorého bobra. Každý obdivoval Albínovu odvahu. Pochvaľovali si, že majú takého dobrého kamaráta. Počkali si na kvalitné slnko, nastavili ďalekohľad, zamierili na špekáčik a doslova v absolútnej tichosti pozorovali, čo sa bude diať.
Aj muchy prestali bzučať, také napätie tam bolo.
„Dymí sa,“ pošepkal Albín.
„Dymí sa,“ pošepkali bobríkovia.
„Dymí sa.“ Albín už radosťou zakričal a pomaličky začal posúvať špekáčik, aby neprihorel.
A keď už bol fajnový, chrumkavý, pofúkal si prsty, chytil špekáčik, stiahol ho na tanier a podišiel k Eberhardovi.
„Daj si, kamarát môj.“
Pomaličky prikladal bobríkovi špekáčik k ústam a ten z posledných síl začal odhrýzať a prežúvať. Po chvíli vyšlo tíško z Eberhardových úst:
„Je fajnový a chrumkavý.“
To už všetci vedeli, že je dobre. Kým bobor dojedol celý kus, vrátila sa mu jeho bobria sila a po poslednom kúsku sa dokonca postavil na nohy.
Všetci sa usmievali a všetci sa objímali od radosti.
„Ej, veru, nikdy sa netreba vzdávať,“ zaznelo v bobrom dave.
„Ale aj po celom svete môžeš hľadať to, čo máš doma a nevidíš to,“ zaznelo takisto.
To už situáciu rozoberali nielen bobríkovia, ale aj ľudia, ktorí žili okolo Albína. Jeho odvaha bola nekonečná a nakoniec aj to šťastie sa na neho a jeho kamarátov usmialo.
Len kdesi zmizol náš zachránený Eberhard.
Čo ten lapaj zase nevymyslel?
Na pamiatku utľapkal z hliny a na slnku vypálil pamätnú medailu, ktorú nazval Bobríkom odvahy. S úctou ju daroval svojmu záchrancovi Albínovi a ten si ju zavesil nad dvere svojej skromnej chalúpky. Priateľstvo Albína a Eberharda bolo nedotknuteľné.
A tak je až dodnes, ak sa len bobríkovia nepresťahovali niekam inam stavať priehradné hrádze.
Rozprávka je z knihy Zázračné rozprávky, Edition Ryba