Tri zlaté hrušky

Žila jedna čarodejnica. Bola pekná, mladá a bohatá, ale aj taká bystrá a múdra, že jej na svete rovnej nebolo. Chodili k nej na pytačky páni aj králi, no ona nechcela ísť ani za jedného.

03.12.2009 07:00
debata
ilustrácia z knihy O troch perách z veterného... Foto: Bystrík Vančo
Tri zlaté hrušky ilustrácia z knihy O troch perách z veterného draka - Perfekt

Naostatok, keď ju už dobiedzajúci pytači nahnevali, dala vytrúbiť na štyri strany sveta:
„Pôjdem iba za toho, čo sa mi tri razy tak ukryje, že ho nenájdem a jeho skrýšu neuhádnem, hoci by to aj žobrák bol!“

Znovu sa hrnuli mladí páni, no ona vždy uhádla, kde sa kto skryl. Raz prikvitne mladý šuhaj, oblečený skromne v gubke z ovčej hune. Chodil v nej od rána do večera, a tak ho ináč nevolali ako Gubčík.

Tá ovčia gubka sa na peknom šuhajovi hrdej čarodejnici nepozdávala, ale napokon privolila, aby sa jej skrýval. Nazdávala sa, že akýsi Gubčík hádam len nebude väčším čarodejníkom, ako je ona čarodejnicou.
Ale Gubčík bol majster nad majstrov. Premenil sa na rybu, odplával doprostred mora a ponoril sa na samučičké dno. Čarodejnica vždy zavčas rána hádala a tak aj teraz. Poobzerala sa dokola a zahádala:

„Po zemi nebeháš, na nebi nelietaš, kdeže si? V mori si, ryba si! Poď von, Gubčík!“

Milý Gubčík musel z mora von, a tak z jeho prvého fígľa nebolo nič. Čarodejnica však tušila, že sa nedá tak ľahko odbiť a nebodaj bude lepší figliar, ako je ona. Na druhý deň sa Gubčík premenil na vtáka a vyletel až nad oblaky. Čarodejnica vyjde ráno do záhrady a zaháda:

„Po zemi nebeháš, pod vodou neplávaš, kdeže si? V povetrí si! Poď dolu, Gubčík!“

Či chcel, či nechcel, musel z oblohy dolu a prehral aj druhú skrývačku.

Gubčík si celú noc lámal hlavu, kde by sa ukryl, ale nič nevyhútal. Zavčas rána prechádzal sa v záhrade zamyslený, že ani nezbadal, že už je čas skrývačky. Zrazu vidí, že do záhrady vchádza čarodejnica. Gubčík sa rýchlo premenil sa na klinček vedľa chodníka.

Čarodejnica kráča chodníkom, a keď zazrie kvet, prekvapená vraví: „Ej, kdeže sa mi tu v záhrade vzal tento krásny klinec, vari tu cez noc vykvitol do takej utešenej krásy?“

Odtrhla klinček, privoniavala k nemu a obzerá sa naokolo:

„Po zemi nebeháš, vo vode neplávaš, na oblohe nelietaš. Gubčík, neviem ťa nájsť, ukáž sa mi, kde si!“
Len čo to dopovedala, ozval sa jej: „Tu som ti, moja milá, v náručí! Či už budeš teraz moja, krásna čarodejnica?“ objal ju okolo pliec. Ona sa mu však vytrhla z objatia, a utekajúc do zámku, zavolala:
„Nebudem ešte tvoja, Gubčík, nebudem, ak mi do zajtra rána nedonesieš zo siedmej krajiny múky na svadobné koláče!“

Ako to dopovedala, v zámku sa pozamykala. Darmo sa Gubčík dnu dobýjal, pevné závory a železom okuté dvere ho nepustili.

Vtom si však Gubčík spomenul na strýka, strigôňa, čo mal lietajúci fúrik. Keď si naň sadol, fúrik ho v okamihu ta zaviezol.

V siedmej krajine dal zbožia nažať, vymlátiť a zrno naložiť na lietajúci fúrik. Letel nazad, no cestou sa ešte v mlyne zastavil, kde všetko pomlel. Ráno už stál pred zámkom a volal:
"Doniesol som múku na svadobné koláče! Či už budeš teraz moja, krásna čarodejnica?

„Nebudem ešte tvoja, Gubčík, kým mi z hrozna, čo rastie za Čiernym morom, do rána svadobné víno nenarobíš!“

Zájsť až za more, to veru nebol žart! Gubčík si však smelo sadol na lietajúci fúrik a prikázal: „Nech som mihom za Čiernym morom!“

Gubčík vína narobil, do sudov natočil a na fúriku cez more preniesol. Na svitaní už búchal na zámocké vráta:
„Doniesol som svadobné víno! Či už budeš teraz moja, krásna čarodejnica?“

„Blázon by som bola ísť za trhana!“ ozvala sa mu z veže. „Nebudem tvoja, kým nedonesieš zo sedemdesiatej siedmej krajiny tri zlaté hrušky. Až vtedy budeš bohatý, ako som ja!“

Gubčík vedel, že teraz mu fúrik nepomôže, a tak sa pustil na vlastných nohách.

Ide horami-dolami, až príde na lúku, kde okolo jediného stromu behal akýsi človek.

„Pán Boh daj šťastia!“ pozdravil pekne Gubčík. „Čo tu robíš, človeče?“

„Behám, lebo som Behaj! Nik mi zatiaľ službu neponúkol, čo by som sa do sýtosti nabehal!“
„Keď si Behaj, poď so mnou,“ riekol Gubčík.

Idú, až prídu k chlapovi, čo pozeral na deväť chlebov, no ešte kričal: „Jedol by som!“
Čože neješ?" vraví Gubčík. „Veď máš pred sebou deväť pecňov!“

„Juj, to je mi menej ako psovi mucha! Ja som Hladoš, ale nikto mi ešte takú službu neponúkol, v ktorej by som sa do sýtosti najedol!“

Už boli traja: Gubčík, Behaj a Hladoš.
Prídu k vatre, pri nej chlap v deviatich kožuchoch a kričí: „Rata. ľudia, zima mi je!“

„Vari je kožuchov málo?“ neverí Gubčík.
„Radšej mi gubu požičaj, lebo ja som Zmŕzaj,“ drkotal zubami ten nešťastník. „Alebo mi takú službu daj, v ktorej by som sa zohrial!“

Keď pôjdeš s nami do sedemdesiatej siedmej krajiny, určite sa zohreješ," povedal Gubčík. „A možno ti aj tú gubu dám!“

Idú štyria: Gubčík, Behaj, Hladoš a Zmŕzaj. Prídu k studni. Valí z nej voda ako z Dunaja. Pri studni sedí človek a volá: „Pil by som!“ „Vari tu máš málo vody, ty slopaj!“ vraví Gubčík, "Veďže sa napi do sýtosti!

„Nie som slopaj, ale Smädoš! Darmo pijem, prameň mi nestačí. Rád by som takú službu našiel, v ktorej by som sa dochuti napil!“

„No, hybaj aj ty s nami,“ vraví Gubčík.

Onedlho prišli Gubčík, Behaj, Hladoš, Zmŕzaj a Smädoš do sedemdesiatej siedmej krajiny. Kamaráti smelo predstúpili pred kráľa a Gubčík žiadal od neho tri zlaté hrušky.

„A ktože ste vy,“ zamračil sa kráľ, „že tak z ničoho nič žiadate odo mňa tri zlaté hrušky? Najprv si ich musíte zaslúžiť. Práve strojím svadbu synovi a už týždeň pečú a varia moji kuchári jedlá od výmyslu sveta. Len hostia mi chýbajú! Nuž ak mi do rána pozháňate hostí z deviatich krajín, dostanete zlaté hrušky. Ak nie, dám z vás zaživa kožku párať!“

Hej, či len stŕpli piati kamaráti. Len im tak mravce po chrbte behali, lebo obehať deväť krajín za jednu noc, to veru nie je ako do susedov s klebietkou prebehnúť!

Stonoha Behaj sa však nepreľakol: „Pán kráľ, dajte hneď listy napísať, lebo ma už svrbia päty!“ „Sú hotové!“ riekol kráľ a vysypal pred Behaja hŕbu listov. „Do rána chcem odpoveď!“ Behaj sa však celý deň len tak ponevieral po dvore. Gubčík ho duril, aby bežal. „Do rána dosť času!“ odbil ho Behaj. Pohol sa až s večerným vetríkom, a než sa nazdali, priniesol odpovede na všetky listy. Gubčík pýtal hrušky, no kráľ sa ošíval: "Ej, dám ti ich, Gubčík, ale hostia píšu, že nestihnú prísť. Keď chceš hrušky, musíte všetko do zajtra rána pojesť. Ináč vás dám zmárniť! Akože mali vyjesť komory plné chleba, koláčov a šuniek?

Iba Hladoš sa nestrachoval. Kým sa ostatní len babrali v misách, pchal do seba, kým všetko z komôr nespratal, a ešte aj kamarátom vyjedol misy a napokon ich dočista vylízal. Do večera boli všetci hladní. Hladoš vykrikoval:

„Toto je nanič služba! Ani najesť mi nedajú!“ Predstúpia pred kráľa a pýtajú si hrušky.

„Ja som pre vás dal už pred troma dňami do pece kúriť cerovým drevom. Ak v nej do zajtra rána prespíte, môžete si hrušky sami odtrhnúť!“ zlostil sa kráľ.

Gubčík s kamarátmi išli obzrieť pec. Veľký a tuhý plameň z polien tak rozžeravil pec, že sa k nej nedalo ani len pristúpiť. Behaj, Hladoš a Smädoš sa oborili na Gubčíka.

„Vari sa tu máme upiecť ako kurence?“

Zmŕzaj ich však napomenul:
„Čože vy máte Gubčíka uháňať? Choďte si triesky nazbierať, lebo do rána pomrznete!“

Zmŕzaj skočil do pece, kožuchmi okolo seba mávol a hneď do nich pobral všetko teplo. A tí traja aj s nevinným Gubčíkom sa predsa len popálili: treskúcim mrazom v peci, kde do rána zubami drkotali.

Keď ich ráno kráľ videl zdravých, nešlo mu do hlavy, že nezhoreli.

„No, vy koťuhy, vidím, že už proti vám nič nezdolám. Poďte si tie hrušky odtrhnúť,“ povedal a previedol ich k veličiznému jazeru.

„Vidíte uprostred jazera ostrov, na ňom lúku a strom?“ vraví kráľ. „Na samom vrchovci rastú hrušky, nech sú vaše! Táto voda však nikoho na ostrov neprenesie, každý plavec aj čln sa v nej potopí! Jazero musíte vypiť!“

„Napi sa prvý,“ obrátil sa Gubčík na Smädoša.

„Aby ste ešte neľutovali, že som sa ako prvý napil!“ povedal Smädoš a priľahol k jazeru. Na jeden raz ho vylôchal ako holbičku.

Veru ich smädilo, kým prešli po suchom na lúku k osamelému stromu. Gubčík si len klobúk z hlavy zložil a hrušky z vrcholca mu padli doň samy od seba!

Ako hrušky odpadli, hneď sa strom i tmavé nevľúdne hory prepadli a krajina naokolo ožila. Kade šli, všade ich ľudia vítali a oslavovali Gubčíka ako osloboditeľa a kráľa. Pekná čarodejnica potom vďačne podala Gubčíkovi ruku.

A boli všetci spokojní:
Behaj, lebo sa do sýtosti vybehal, kým na Gubčíkovu svadbu popozýval hostí z celého sveta, Hladoš, lebo sa konečne tak najedol, až mu oči stĺpikom vyliezali, Smädoš, ktorému sa zasa očká od vínka krížom pozerali a veselo smiali, i ten Zmŕzaj, lebo sedel v deviatich kožuchoch pri peci v kráľovskej kuchyni, a hoci mu Gubčík dal aj gubu, teplo mu veru nebolo.

Najspokojnejší bol však kráľ Gubčík so ženou, ktorá mu čoskoro porodila krásneho synčeka. Na svoje minulé časy načisto zabudla, s láskou opatrovala dieťatko, a keď bolo treba, Gubčíkovi múdro radila. Lebo rozum a šikovnosť nie sú nijaké čary, a keď slúžia dobrému, sú pre všetkých darmi!

Rozprávka je z knihy O troch perách z veterného draka – Perfekt

debata chyba