Foto: Petr Cpin
Takto prišiel môj pradedo Klobása – spoločenským postavením starý mládenec – k rodinnému kozubu. Už-už sa zdalo, že zostane starým mládencom, ale žuchla mu do komína striga na metle! Bola to jediná ježibaba v našej rodine, ale to stačilo, aby nás všetkých povahovo poznamenala. Po čase sa im narodil malý Klobása (náš starý otec).
Rozprával tak škaredo, že nemohol vôbec vychádzať z domu. Našťastie, náš pradedo bol taký bohatý, že pozval na dva mesiace k malému Klobásovi domáceho učiteľa – Pavla Országha Hviezdoslava. Ten hovoril tak pekne, že sa o ňom deti v škole doteraz učia.
Z čoho zbohatol pradedo Klobása, nikto nevie. Naša stará mama tvrdili, že jej mama ježibaba žuchla do nášho komína s mešcom dukátov za pásom. Mohla by to byť pravda, lebo vždy, keď za dačo platili, rozliali sa peniaze na kolomaž. Tak sa stalo, že Hviezdoslav odnaučil malého Klobásu hovoriť škaredo, ale keď si chcel doma prepočítať dukáty, ktoré dostal za krasorečnenie u mladého Klobásu, a rozliali sa mu – priamo v Dolnom Kubíne – na kolomaž, začal hovoriť škaredo on!
Pochopil už vtedy – za starých čias, – že peniaze nie sú všetko! Dôležitejšia je krasoreč a celkové maniere. Ježibabine nepekné povahové črty sa prejavili aj v ďalších generáciách našej rodiny. Môj starý otec, ježibabin syn, mal päť sestier a všetky boli mimoriadne prelietavé. Čudujete sa, keď ich matka celý život lietala na metle? Pamätám sa – keď som bol malý chlapec, – ako sa tie moje tety fintili, maľovali si ústa, pudrovali sa a celý deň chodili po korze ako pojašené. Okrem piatich sestier mal môj otec Ondrej Klobása blahej pamäti, ešte aj päť bratov, ale tí neboli prelietaví.
Prečo bol môj otec blahej pamäti – nevie nik. Nikdy som ho nepočul recitovať nič naspamäť. Ba keď ho mama nadránom vyšetrovali v rodinnej mučiarni: „Kde si bol? S kým si bol…?“ – ani na to sa nevedel rozpamätať… Stále opakoval, že všade bol, až dostal prezývku Všadebol.
Ale nie o tom som chcel hovoriť
Za dávnych čias, keď sa ešte voda sypala a piesok lial, lietali za hviezdnatých nocí aj strigôni. Nie, nebojte sa, strigôňa sme v rodine nemali. Tí nelietali na metlách. Mali dlhé lietacie plášte s čiernou hodvábnou podšívkou s hviezdičkami. To aby ich nebolo medzi hviezdami vidieť. Moja prababka striga o jednom takom strigôňovi rozprávala, že sa mu raz plášť zaplietol do koruny našej hrušky za chalupou a žuchol v záhrade rovno do paradajok – len to zadunelo. Prababka Klobásová-Strigová ešte nespala a hneď vybehla do záhrady:
„A čo si ty o sebe myslíš, strigônisko nevydarené, há? Žuchneš poctivým ľuďom do záhrady, nepovieš ani pardon?!“ nadávala mu v strigônskom jazyku.
„Pardon, pardon, tisíckrát pardon, milostivá pani,“ habkal otrasený strigôň, a kým sa zviechal, naša prastarká mu rýchlo zvliekla plášť a schovala ho v pitvore.
Strigôň odišiel bez plášťa, a keď sa ma opýtate, čo sa stalo s tým plášťom, poviem pravdu: Mám ho na sebe. V dnešných časoch sú už z neho trenírky (moja dobrá mama ich z plášťa vystrihala zo šesť), ale látka s čiernou podšívkou a hviezdičkami nestratila nič zo svojej čarovnej moci. Keby nebolo tých trenírok, sotva by ma boli prijali na vysokú školu. Rozumu mám totiž – v porovnaní s ostatnými príbuznými – pomenej. Ale s trenírkami zo strigôňovho plášťa z dávnych čias to hravo dotiahnem v dnešných časoch aj na docenta alebo priamo ašpiranta.
Na prababku ježibabku, ktorá žuchla starému mládencovi Klobásovi do komína, pretože jej prestala fungovať metla, sa už nepamätám. Žila za Napoleona, mala päť prelietavých dcér a štyroch usadlých synov. Najusadlejší bol môj starý otec Klobása, ktorý bol taký usadlý, že prednášal na vysokej škole architektom o usadlostiach.
Ten mi o prababičke strige veľa rozprával: metla jej prestala fungovať, ale rozum jej fungoval 102 rokov! (Umrela 102-ročná na úplné vysilenie od smiechu.) Bohužiaľ, používala rozum výhradne na vymýšľanie psích kúskov. U ježibáb je to normálny jav. Rupne im v debne a postavia si namiesto zvyčajnej chalupy perníkovú. Alebo vezmú rozum do hrsti a vymyslia „hrnček var“, „palicu von z vreca!“ alebo idú s otráveným jablkom zaklopať k Snehulienke a siedmim trpaslíkom… Pradedo Klobása to s ňou nemal ľahké. Po obci sa rozšírilo, ako prišiel k svojej žene, že nemusel ani päty z domu vytrčiť, že mu spadla do komína.
Je síce pravda, že si vzal bosorku, ale spadla mu do komína s mešcom dukátov! Sama to nerozširovala, ale keď vypekala každý týždeň dvakrát dukátové buchtičky, bolo celej obci jasné, odkiaľ duje vietor!
Niekedy znejú príhody o výčinoch mojej prababky ježibabky ako rozprávky. Ale o všetkých psích kúskoch jestvujú písomné dokumenty, záznamy, rodinné kroniky! V našej rodine sme nemali 500 rokov dozadu analfabeta. Upíri boli, ale analfabeti nikdy! Vždy sa našiel pisár, ktorý zachytil všetko, čo sa v rodine prihodilo. Veselé i smutné, napínavé i pokojné. Taká je aj táto kniha rozprávok uja Klobásu. Veselá, smutná, napínavá i pokojná.
Prečo ľúbila Ježibaba Klobásu
Chcem vzdať hold mojej prababke, pôvodným povolaním ježibabe. Keď žuchla starému mládencovi Klobásovi do komína, najprv nevyčíňala. Obaja stratili rozum a ľúbili sa ako kone. Keď prišli k rozumu – bolo dávno po svadbe. Aj keď teda nešlo o manželstvo z rozumu, ich deti spomínali, že sa ľúbili, až kým nepomreli.
Po páde do komína si zlomila mladucha ježibaba malíček na pravej nohe a bola upútaná na lôžko. Ženích Klobása trval na tom, aby nevesta zavesila remeslo na klinec. Vraj on ju uživí! Lenže nevesta nesúhlasila. Ulomený malíček sa jej stratil niekde v komíne, a keby prestala byť ježibabou, nedorástol by jej. Pretože – ako je známe – ježibabám dorastajú prsty na nohách ako jaštericiam chvosty. Ak chcel ženích, aby jeho nevesta bola na pravej nohe i naďalej pätoprstá, musel súhlasiť s daným stavom.
Vyčíňať začala až potom, keď mala všetkých päť pohromade. V noci sedávala na streche pri komíne a vykrikovala na okolo letiace ježibaby, že sú sprosté, ak sa nevydávajú, že ona jediná schmatla život za pačesy. Neprestala, až ju mocný novomanžel Klobása – tiež za pačesy – zniesol do izbice a dobrotivo jej dohováral, aby ježibaby neprovokovala.
Istý čas ju aj priväzoval za ten novovyvinutý malíček na pravej nohe ku komínu, takže bol celej obci Prndulíno na smiech. Myslel si, že mu uletí. Krivdil jej, pretože ho ľúbila naozaj a nedala by ho za všetkých strigôňov sveta! A aj keby chcela uletieť, nemala na čom. V tých dávnych dobách ešte nebolo dostať šulcové batérie do metiel ako dnes. Kdeže! Metly boli jednorazovky a keď prestali lietať, boli úplne nanič. Akurát pozametať sa nimi dalo. Ale to radšej prababka ježibabka poriadne zametala s manželom, lebo ako rodená bosorka potrebovala robiť psie kúsky…
Často sa ma deti pýtajú, čím si vlastne zarytý starý mládenec Klobása vedel získať srdce zarytej ježibaby.
Nuž, bola to ľudová pieseň, milé deti! Ak vám niekto doteraz tvrdil, že ľudové piesne skladá ľud – neverte mu! Všetky zložil môj prastarý otec Klobása.
Videl, že ľudu nie je do spevu, pretože nemá čo spievať. Keďže jemu do spevu bolo, ochotne poskladal postupne všetky ľudové piesne. Zachovalo sa ich veľmi veľa zásluhou prastarej mamy. V detstve chodila do ježibabej školy a v ježibabej škole sa učia ježibabiatka aj notové písmo. Normálne písmená prečítať nevedia, ale noty čítajú bez problémov. Keď zbadáte v kúte metlu, okolo ktorej sú roztrúsené noty, určite patrí ježibabe. Buďte opatrní a všímajte si, kto si tú metlu z rodiny berie večer so sebou von! Možno aj vy máte v rodine ježibabu, a neviete o tom. Notový papier vám ukáže stopu!
Moja prababka usilovne zapisovala všetko, čo pradedo Klobása zaspieval, a tak vznikala jedna ľudová pieseň za druhou a štvrtá za treťou. Ježibaba Klobásová za tých stodva rokov svojho života stačila zapísať všetky. Zbožňovala ľudové piesne pradeduška Klobásu a ľúbila ho čoraz viac. Keď zaspieval: „Neďaleko Temešváru, hééj, padla baba do lekváru, hééj…“ bola celá namäkko a hneď mu upiekla dukátové buchtičky.
Keď zrazu z ničoho nič zatiahol veselo. „Tam za Váhom biely dom, šniby daj, šnipšnap, šniby ryby zabŕdaj…“ naviedla ho, aby zaspieval aj o ostatných slovenských potokoch.
Tak sa zachovali ďalšie pesničky „Kysuca, Kysuca“, „Tam okolo Levoče“, „Okolo Súče“, „Dunaju, Dunaju, ej, Dunaju, Dunaju“, „Z Východnej dievčatá“ a mnohé iné. Prastarý otec Klobása mal aj mnoho iných dobrých vlastností. Vedel zahvízdať na dvoch prstoch, každú nedeľu ráno sa holil britvou a celkovo sa poumýval, ale tá jeho ježibaba ho ľúbila kvôli ľudovej piesni. Umenie je dakedy mocnejšie ako Alah.
Text je z knihy Rozprávky uja klobásu, Ikar