Samozrejme, že sa mu vždy cnelo za manželkou a deťmi. Ale najväčšmi ho trápilo, že nemôže osláviť sviatok sviečok a zázrakov, Chanuku, so svojou rodinou. Namiesto toho si so smútkom a slzami v očiach zabalil deväťramenný svietnik – chanukiu, aby mohol zapaľovať sviečky vo svojej chatrči v lese.
Raz, keď si takto balil svoju chanukiu, spomenul si na návštevu u Rabiho Sholom Dov Ber Lubaviča v minulom lete.
„Pesachya,“ ticho povedal Rabi, „nepochybne je to pre teba ťažké, byť preč z domu počas takého krásneho sviatku, akým je Chanuka. Tento rok si nezabudni so sebou zobrať aj veľké sviečky. Nech ti Všemohúci požehná svetlú Chanuku a nech ti prinesie úspechy v tom, čo robíš.“
Pesachyu ohromilo, ako Rabi vedel o jeho pocitoch, keď musel opustiť svoju rodinu na Chanuku. I keď mu v hlave vŕtalo, čo asi Rabi myslel tými sviečkami… Prečo si má vziať práve veľké sviečky?
Keď Chanuka prišla, Pesachya si spomenul na Rabiho pokyny. Každé ráno predtým, ako odišiel z chatrče, skontroloval, či má dostatok sviečok, aby ich mohol večer zapáliť.
V jedno ráno sa Pesachya zobudil skôr ako zvyčajne. Rýchlo sa naobliekal a vydal sa lesnou cestičkou. Zrazu si spomenul, že zabudol na chanukové sviečky. Ďalšie zdržanie, pomyslel si. Možno by si ich mal nechať na neskôr. Nie! Radšej sa vráti a zoberie ich. Istota je istota. Neskôr, keď sa zotmelo, Pesachya poslal robotníkov domov a pomaly už smeroval k svojej chalúpke.
„Hej žid!“ ozval sa zrazu chrapľavý hlas. Pesachya sa pozrel hore. A hneď ho drsne schytila banda zálesákov. Najvyšší z nich mu mihal veľkou sekerou pred očami. „Zlodeji! Pomóóóc!!!“ kričal. Ale navôkol nebol nik, kto by ho mohol čo i len začuť. „Neskús sa brániť! Inak zomrieš!“ povedala banda.
Mohutní chlapi ho zdrapli, surovo z neho stiahli kabát, vzali mu mešec na peniaze. Surovo ho postrčili a hodili na tmavú zľadovatenú zem. Pesachyova hlava sa roztĺkla, keď počul hlas, hovoriaci: „Držte ho silno! A dokončíme, čo sme začali!“
„Zadržte, zadržte!“ zúfalo kričal úbohý Pesachya. „Nezabíjajte
ma, prosím. Ušetrite ma. Prosím vás, mám ženu a deti. Pre zmilovanie božie!“
„Ticho!“ zaručal na neho jeden zo zloduchov. „Tak to rovno na nich môžeš zabudnúť!“
„Ó, Pane Sveta,“ vravel si Pesachya v duchu a odriekal modlitbu Šma Jisrael: „Počuj Izrael, Hospodin je náš Boh, Hospodin je jeden. Požehnané je meno kráľovstva jeho na veky vekov.“
Vtom si spomenul na sviečky. „Moment, moment! Počujte,“ prosil. „Ak majú toto byť moje posledné chvíle na tomto svete, aspoň mi dovoľte naposledy zapáliť sviečky na Chanuku.“
„V poriadku. Ak je to tvoje posledné želanie. Ale rýchlo!“ povedali drsní chlapi. S roztrasenými rukami Pesachya vybral sviečky a zastrčil ich do kôpky snehu na okraji cesty. So slzami v očiach odriekal požehnania a modlitby a zapálil veľké sviečky. Ako tak na ne hľadel, myslel na rodinu, jeho úbohé deti a smutnú ženu. Zostanú bez otca, bez manžela. Bez hlavy rodiny. Vtedy si spomenul na to, ako sa naňho Rabi pozeral minulé leto a jeho myseľ bola zrazu plná svätej tváre.
Vtedy začul hlasný krik. „Stáť, a všetci!“ Les sa hemžil ozbrojenými mužmi. „Zatýkame vás,“ riekli. Vojvodovi osobní vojaci razantne schytili zlodejov a držali ich, prikladajúc na nich zbrane. „Konečne budú tieto lesy bezpečné,“ povedal muž odetý v teplých kožušinách a Pesachya v ňom spoznal zámožného Vojvodu, ktorému tento les patril.
„Vy… Vy ste mi zachránili život,“ povedal Pesachya a rozplakal sa od dojatia.
„Ako ste ma našli?“ opýtal sa váženého pána.
„No predsa tie sviečky,“ povedal Vojvoda. "Všimli sme si ich, keď sme išli po hlavnej ceste. Doviedli nás rovno k vám.
Pesachya sa s vďačnosťou usmial. „Ja… som vaším dlžníkom.“
A ako to vravel, jeho oči vzplanuli úžasom. Konečne porozumel slovám svätého a múdreho Rabiho.
Baruch Myers je otec 12 detí – Sara´le (20), Mushki (18), Shaina (17), Mendy (15), Shmuli (13), Sholom (12), Shevy (9), Yossi (8), Leah (6), Sterna (5), Tzali (3), Nachami (1)