Letné Vianoce so psom Kvazarom

Mám sedem rokov a volám sa Peťo Červienka, aj keď nemám rád červenú farbu. Tú nosia akurát baby. Nechápem, prečo mi mama kúpila červené gumáky, ale mám ich obuté, stojím pred naším šesťposchodovým panelákom a pozerám sa, ako pes Kvazar behá po mokrom trávniku.

Ilustrácia: Ľudmila Holíková
Ilustrácia: Ľudmila Holíková
Autor: Ľudmila Holíková

Spolu so mnou tam stojí aj otec. Kvazar je vraj orech. Hľadal som plemeno pod názvom „orech“ v atlase psov, ale nebolo tam. Je to zrejme niečo exotické. Kvazar je vôbec exotický pes. Má taký psí, totiž človečí pohľad. Keď sa na vás pozrie, máte pocit, že každú chvíľu prehovorí.

„Oci, a pes sa nevie naučiť rozprávať?“ pýtam sa otca, keď k nám Kvazar pribehne a uprie na nás svoje hnedé oči.

„Možno by si to mohol skúsiť, ale je to veľmi ťažké,“ napína ma otec vo výťahu.

„Chce to veľa trpezlivosti,“ pokračuje, keď vchádzame do bytu a keď vyberá z chladničky psiu konzervu.
„Je to ťažké, pretože pes neje knedle ani zemiaky,“ vysvetľuje otec a balí si aktovku, asi pôjde zasa do práce. Sú prázdniny, mám voľno, ale otec aj mama musia chodiť do práce. Nie je to spravodlivé. Čudujem sa, čo majú knedle a zemiaky spoločné so psou, totiž ľudskou rečou.

„Pretože psa naučíš hovoriť iba pekne podľa abecedy,“ pokračuje otec. „Povieš "á“ a vložíš mu do papuľky kúsok knedle. Potom povieš „bé“ a zasa mu dáš kúsok knedle. A on to musí zjesť. Iba pri písmene „ef“ mu podáš zemiak. Nepoznám psa, ktorý by to zožral."

Sotva sa za otcom zavrú dvere, prehľadávam chladničku. Zhodou okolností máme uvarené knedle od včerajšieho obeda, akurát zemiaky nie a nie nájsť. Nemám veľa času, mama sa o chvíľu vráti z práce.

„Poď sem, Kvazar,“ volám na psa, ktorý pribehne a priateľsky zavrtí chvostom. Stačí, aby počul štrngotanie príborov, alebo videl, ako rozbaľujem cukrík, a hneď je vo vytržení. Tak aj teraz – nastraží uši, vyplazí jazyk a sleduje, ako odlamujem kúsok knedle.

„Áááááá,“ hovorím dôsledne a zrozumiteľne, pričom knedľu vkladám do Kvazarovej papule. Prichádza okamih pravdy, ale Kvazar je skutočný všežravec. Zhltne knedľu ako malinu a čaká na ďalší kus. Podávam mu ho a zreteľne vravím:
„Bééé…“

Akurát „ef“ musíme preskočiť. Aj tak neverím, že zje toľko knedle, aby sme sa dostali až po koniec abecedy. A že to vôbec bude fungovať.

Keď konečne poviem „žet“, Kvazar sa oblizne a zadíva sa na mňa svojimi psími očami, akoby už-už chcel niečo povedať.

„Ďakujem, bolo to antastické, knedle mi chutia ešte viac než ašírka,“ ozve sa zrazu v malej panelákovej kuchyni. Pozerám prekvapene na Kvazara. Prehovoril! Tajný recept zabral!

„Ale cítim sa ako na-úknutý balón. Mali by sme ísť von, aby sa nestala nejaká katastro-a a aby som nedostal po ňu-áku,“ hovorí ďalej Kvazar, ale v tej chvíli sa otvárajú dvere a vchádza mamička.

„Ha-! Ha-!“ zdraví ju Kvazar. Dochádza mi, že s chýbajúcim „ef“ musíme niečo spraviť, inak budem mať psa s rečovou chybou.

„Čo to tu vyvádzaš,“ spustí mamička už odo dverí. „Prečo kŕmiš toho psa? Bude tučný.“
Vidím, že Kvazarom priam trhá, ako veľmi chce niečo povedať na svoju obranu, ale čuší. Pred mamičkou sa nechce prezradiť.

„Nemáme zemiaky? Mám ohromnú chuť na zemiaky,“ hovorím mamičke, ktorá vyberá zo špajze kastrólik a prihrieva krumple od včerajšieho obeda. Už len chvíľka a Kvazar bude hovoriť ako každý normálny pes. Teda človek. Mamička mi podáva tanier so zemiakmi, jeden hneď podávam Kvazarovi a šepkám mu do chlpatého psieho ucha:

„Ef!!!“
„Čo hovoríš?“ obzrie sa mamička spoza kuchynskej linky.
„Nič,“ krčím plecami.
„Ďakujem, dojem ich neskôr. Idem s Kvazarom von,“ odsúvam tanier a než mamička stihne zaprotestovať, utekám dolu schodmi.

„Počkaj, nevládzem tak rýchlo, som prejedený,“ volá za mnou Kvazar. Na chvíľu zastanem.
„Povedz fazuľa. Fagot. Fosfor,“ prikážem psovi.
„Fazuľa. Fagot. Fosfor,“ zopakuje Kvazar.
„Ako je to možné, že si sa naučil hovoriť?“ pýtam sa Kvazara, keď sme už vonku v parku a presvedčím sa, že nie je nablízku nik, kto by nás počúval.

„Aby som ti urobil radosť,“ odpovie veselo Kvazar a zavrtí chvostom. „Ja samozrejme viem rozprávať, pretože nie som obyčajný pes.“

„A kto si?“ otvorím ústa od údivu a sadnem si radšej na lavičku.
„Som kozmonaut z planéty Emus. Som tu na tajnej návšteve,“ vysvetľuje Kvazar. „Vyzerám ako pes, aby som bol nenápadný.“
„A prečo nevyzeráš ako človek?“

„Naša sonda odfotila na zemi park plný psov a počítač usúdil, že pes je najdôležitejší tvor na zemi.“
Nie som si istý, či mám Kvazarovi veriť, ale už to, že vôbec rozpráva, je úplný zázrak. A pritom, keď ho chytím za ňufák, má ho studený a vlhký ako každý iný pes.

„Ak mi neveríš, presvedčím ťa,“ hovorí, akoby mi čítal myšlienky. „Viem napríklad cestovať v čase. Vyber si, kam by si sa chcel pozrieť. Do minulosti, na dinosaury? Alebo do budúcnosti, na… Ale nie, to nesmiem prezradiť.“

Kvazar sa tvári, akoby si zahryzol do jazyka.
„Nesmiete cestovať do budúcnosti?“ čudujem sa.
„Do blízkej…“ odpovedá Kvazar vyhýbavo.

„Lebo ja by som hrozne rád vedel, čo dostanem tento rok na Vianoce,“ vyskočím z lavičky. Kvazar vyskočí tiež, zabreše, zavrtí chvostom a vtom okolo nás začnú z neba padať snehové vločky. V okamihu sú tráva aj stromy obsypané čerstvým bielym snehom, v ktorom Kvazar necháva drobné pazúrikové stopy. Už-už sa bojím, že mi bude zima, no v tej chvíli vidím, že mám obuté zimné čižmy, vetrovku, palčiaky a na hlave teplú čapicu. Celý zvedavý beriem Kvazara domov. Vchádzame do bytu, v ktorom rozvoniavajú vianočné perníky a vyprážaný kapor.

„Kde si tak dlho?“ hreší ma otec v bielej košeli, na ktorej doslova žiari pestrofarebná kravata. Takú nosí len na Vianoce a keď budem veľký, budem takú nosiť aj ja. Má viacej farieb ako všetky ozdoby na vianočnom stromčeku.

„Ježiško tu bude každú chvíľu,“ hovorí otec. „Umy si ruky.“

Za mliečnym sklom obývačkových dverí matne svetielkuje vianočný stromček obsypaný farebnými lampášmi. Vždy 24. decembra sa ukáže, že nesvietia, pretože sa na niektorom z nich vypálila žiarovka. Otec potom nadáva, prehadzuje všetky škatule v pivnici, nakoniec uteká do obchodu a žiarovku našťastie kúpi.

„Cililing,“ zazvoní zvonček, ktorý ohlasuje, že môžeme vojsť do izby. Okrem lampášikov na stromčeku žiaria aj roztancované plamene sviečok. Užasnutý vchádzam dnu, vidím, ako sa pod stromčekom rysujú tajomné siluety škatúľ akiste plných darčekov pre mňa.

„Počkaj… A si si istý, že tieto Vianoce nechceš zažiť také isté prekvapenie ako každý rok?“ spýta sa odrazu Kvazar, ktorý sa po celý čas mlčky tmolil okolo mojich nôh. Preľaknuto sa obzriem, teraz mama a otec určite začuli, že náš pes rozpráva a príde sa na to, že je vlastne mimozemšťan.

„Len sa neboj, odpratal som nás do iného časopriestoru,“ mávne Kvazar bezstarostne chvostom. „Poriadne sa pozri…“

A odrazu vidím, že pri stromčeku stojí otec, mama a dokonca aj ja. Vidím sám seba, akoby som sa videl v zrkadle. Vidím, ako sa zohýnam ku škatuliam a nedočkavo začínam rozbaľovať darčeky.

„Kvazar, Kvazar, rozmyslel som si to, chcem byť prekvapený,“ volám na psa. „Poďme odtiaľto naspäť, do leta.“

Chcem vyjsť z izby, ale dvere sa nedajú otvoriť, sú zasa zamknuté, volám na otca, na mamu, ale nepočujú ma.

„To urobil kocúr Lakmus,“ vrčí temne Kvazar. „On je zasa z mačacej planéty Mimus. Kde len môže, robí mi zle. On nás tu určite zamkol.“

A keby nás len zamkol! Začaroval všetko tak, že v škatuliach, ktoré rozbaľujem, vidím len samé čierne uhlie. Vidím sám seba, ako plačem a ako nado mnou stoja bezmocní rodičia a zalamujú rukami.

„Čo budeme robiť… Ociii, ociiii, pomóoooc,“ kričím a divoko lomcujem kľučkou, až mi z vrecka vypadáva môj obľúbený fialový angličák, najrýchlejšie zo všetkých autíčok. Cítim, ako mi srdce bije až kdesi v krku.

Odrazu čosi cvakne v zámke a ja stojím na prahu obývačky, po vianočnom stromčeku ani stopy. Vidím pred sebou otca, v ruke má kladivo a kliešte, zhlboka si vzdychne a utrie si čelo.

„Prečo sa zamykáš v izbe? Čo si rozum potratil?“ oborí sa na mňa, ale ja som rád, že som z väzenia vonku. Mám krátke nohavice a vonku za oknom šumí letný dážď. Veselo na mňa vyskočí pes Kvazar.

„Haf, haf,“ zabreše tak ako vždy.
„Ďakujem, dobre si to vymyslel,“ poviem mu. „A už ti verím, že si z inej planéty.“

„Haf,“ odpovie na to Kvazar. Po ľudskej reči ani stopy. Azda sa mi to celé nesnívalo?
„Mama hovorila, že si dával psovi žrať knedle,“ hovorí otec vyčítavo, ale vzápätí ma pohladí po hlave. „Nesmieš veriť všetkému, čo ti poviem. Aj keď som otec.“

Dlho som si nevedel vysvetliť, čo som vlastne s Kvazarom zažil. Či to bol sen, alebo skutočnosť. Potom prišli Vianoce a pod stromčekom na mňa čakali darčeky. V škatuliach nebolo žiadne uhlie, ale lego, autíčko na diaľkové ovládanie a knižka. Najviac ma však prekvapil zaprášený fialový angličák, ktorý som celkom náhodou objavil v rohu izby pod kreslom. Hľadal som ho odo dňa, keď sme s Kvazarom cestovali v čase. Schoval som si ho zasa do vrecka a žmurkol som na Kvazara. On zasa žmurkol na mňa, akoby mi chcel povedať, že keď príde čas, začne znova rozprávať.

Kohútik a sliepočka

O kohútikovi a sliepočke

28.01.2010 15:17

Sliepočka s kohútikom si vyšli do lieštiny na oriešky. Kohútik vraví: "Keď jeden z nás niečo nájde, rozdelí sa s tým druhým napoly."

O čiernom princovi a panne Floriáne zo skleného zámku

O čiernom princovi a panne Floriáne zo skleného zámku

21.01.2010 07:00

Bola raz jedna veľká krajina a v tej krajine mali všetci ľudia červené vlasy, iba kráľov syn - jedináčik bol čiernovlasý. Pre tie jeho pekné čierne vlasy nikto z poddanstva princa nemohol vystáť.

Biblické príbehy na dobrú noc

Biblické príbehy na dobrú noc

23.12.2009 07:00

Kedysi, veľmi, veľmi dávno, keď nežila tvoja mama ani stará mama, keď neboli zvieratká ani rastlinky, more, ani rozprávky a všade vládla tma - bol BOH. A raz, nikto nevie prečo, Boh povedal: "Buď svetlo!"

Aleksandar Vučič

Premiér Vučič: Srbsko nikdy nevstúpi do NATO

24.03.2017 16:46

Srbský premiér Aleksandar Vučič dnes vyhlásil, že jeho krajina nikdy nevstúpi do NATO ani do nijakej inej vojenskej aliancie.

Nový terminál na letisku v Bratislave

Z Bratislavy môžete letieť 44 linkami do 41 destinácií

24.03.2017 15:58

Z bratislavského letiska budú môcť cestujúci využiť počas letného letového poriadku spolu 44 pravidelných liniek do 41 destinácií v 22 krajinách.

Robert Fico, kladenie venca, holokaust

Fico: Tí, čo velebia Slovenský štát, klamú

24.03.2017 15:51

Od odchodu prvého židovského transportu zo Slovenska do nemeckého nacistického koncentračného tábora Auschwitz uplynie v sobotu 75 rokov.

hepatitída, žltačka

V obci Polomka neďaleko Brezna zaregistrovali nové ohnisko žltačky

24.03.2017 15:46

Ochorenie na akútnu vírusovú hepatitídu u dospelého muža z obce Polomka hlási za okres Brezno Regionálny úrad verejného zdravotníctva Banská Bystrica.