Ako sa nacvičuje divadlo

Gabriela Futová | 23.01.2010 07:00
Najradšej by som začala hneď, ale nedalo sa. Najprv prišli jesenné prázdniny a ja som doma nevedela obsedieť. Našťastie boli len krátke. Hneď v prvý pondelok som však dobehla do školy úplne prvá. A len čo som zbadala pani učiteľku, už aj som sa pýtala:
Ilustrácia Martina Matlovičová, z knihy... Foto: Martina Matlovičová, z knihy Dokonalá Klára, Mladé letá
Dokonalá Klára Ilustrácia Martina Matlovičová, z knihy Dokonalá Klára, Mladé letá

„Budeme dnes robiť divadlo?“

Učiteľka sa usmiala.

„Budeme, Klárka, neboj sa. Najprv sa však musíme dohodnúť, kedy ho budeme nacvičovať. Tí, čo v škole popoludní ostávajú, majú trochu výhodu. Preto sa vás, deti, chcem opýtať, či by ste mohli ostať niektoré dni v škole dlhšie. Pravda, napíšeme rodičom do slovníčkov oznámenie a potom to záleží už len na nich. A, pravda, aj na vás, či vôbec divadlo chcete hrať.“

Kým nám učiteľka písala do slovníčkov, my sme písali do pracovných listov a snažili sa nevyrušovať. Teda, ja som nevyrušovala, ale chlapci áno. Veľmi ma to hnevalo.

„Buďte ticho!“ syčala som na nich, ale vôbec ma nepočúvali. Ďalej sa medzi sebou rozprávali, akoby sa nič nedialo.

„Ste somári!“ zašepkala som.

„Klárka!“ varovala ma učiteľka, ale nezdvihla pritom od písania zrak. Okamžite som stíchla, ale na neposlušných chlapcov som kútikom oka stále zazerala. Keď učiteľka dopísala poslednú vetu, pozrela na hodinky.

„Nuž, zdá sa, že toho veľa nestihneme. Tak viete čo? Prečítam vám rozprávku, ktorú budeme nacvičovať. Dobre?“

Rozprávky mám rada, a keďže táto sa týkala divadla, okamžite som všetko odložila a zahľadela sa na učiteľku. Tá vytiahla nejaké papiere a začala čítať.

O voňavej Jelke

Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami a siedmimi dolinami, bolo jedno voňavé kráľovstvo. V tom kráľovstve žili samí voňaví ľudia. Kráľ a kráľovná voňali ako ružové lístky, ich šašo voňal ako citrónová kôra, kuchár voňal ako vanilka, pekár ako čerstvo upečený chlieb. Záhradník ako kytica kvetov, horár ako vianočný stromček.

Kráľ a kráľovná mali dcérku. Volala sa Jelka a voňala ako broskynka.

Raz, na jednej kráľovskej slávnosti, sa Jelka zoznámila s princom Jankom. Jankovi sa voňavá Jelka veľmi páčila. Rozhodol sa preto, že ju požiada o ruku. Kráľ i kráľovná sa potešili a Jelka takisto. Janko bol princ múdry a úprimný, a tak mu odpísali, že môže prísť na návštevu dohodnúť termín sobáša.

V tom čase zavítal do Jankovho kráľovstva nevítaný hosť: dračica Zlatica. Priletela sponad hôr, sadla si na námestie a odkázala kráľovi, že kým jej nenájdu ženícha – neodletí. Vraj kým bude v ich kráľovstve, musia sa o ňu postarať. Musia ju nakŕmiť a napojiť.

„A pozor!“ vystríhala Zlatica. „Nesmiem byť ani chvíľočku hladná! Inak sa pustím do ľudí!“

V kráľovstve nastal zmätok. Všetci, čo mali zdravé ruky, varili a piekli, len aby bola Zlatica najedená a nezačala žrať obyvateľov.

Viete si predstaviť, koľko taká dračica zožerie? Len na raňajky musí mať 15 pecňov chleba, jedno pečené prasiatko, obrovský kotol zemiakového šalátu, vrece jabĺčok a desať plechov koláčov. To všetko zapije tromi sudmi kakaa a dvomi sudmi čaju.

Kým ľudia kŕmili dračicu, princ Janko si lámal hlavu nad tým, ako tej potvore pozháňať ženícha. Hútal, hútal, ale nič nevyhútal. Vyslal zvedov, aby jej našli ženícha medzi ľuďmi, ale ktorý blázon by už len chcel za ženu dračicu.

A tak im neostalo nič iné, len Zlaticu neprestajne kŕmiť. Kŕmili ju a kŕmili a v krajine nastala bieda, lebo dračica im postupne všetko pojedla a ľudia ostali hladní.

Nemohol sa už princ Janko na takúto skazu pozerať. Porozprával sa so svojimi radcami a napísal Jelke smutný-presmutný list o tom, že ak chce zachrániť svoju krajinu, musí sa oženiť s dračicou Zlaticou. List poslal po špeciálnom poslovi, ktorý musel ísť do voňavej krajiny peši, lebo mu dračica zjedla aj koňa.

Princ Janko sa pekne poobliekal a vybral sa na námestie za Zlaticou.

Tam si pred ňu kľakol a smutne, váhavo ju požiadal o ruku.

Dračica sa veľmi potešila. Janko sa jej hneď zapáčil. Od radosti tak šibla chvostom, až vystrekla voda z neďalekej rieky. Potom naložila Janka na chrbát a odletela s ním nevedno kam.

V kráľovstve zavládol smútok.

O pár dní dostala Jelka od unaveného posla Jankov list. Keď ho prečítala, veľmi sa nahnevala.

„Nejaká dračica mi ukradla ženícha a ja tu mám len takto sedieť?!“ dupotala zlostne nôžkami.

„Ja si svojho Janka nedám!“ zastrájala sa.

Darmo ju rodičia prehovárali. Jelka neustúpila. Zbalila si veci, nezabudla, samozrejme, na svoju broskyňovú voňavku a vybrala sa do sveta.

Blúdila po horách i po dolinách a všade, kadiaľ prešla, zanechávala svoju broskyňovú vôňu.

Jedného dňa dorazila k veľkému kamennému bralu. Unavená si podeň sadla a zaspala. Netušila, že v brale býva zlostný trojhlavý drak Hugo. Ľudia sa ho báli, lebo bol stále mrzutý a nevrlý a pojedol okolo seba všetko, čo sa dalo. Ľuďom bývajúcim pri brale sa to nepáčilo a odsťahovali sa preč. Huga tam nechali samého a ešte zlostnejšieho ako kedykoľvek predtým.

Keď Jelka pod bralom zaspala, Hugo práve zíval od nudy. Zrazu mu do nosa udrela broskyňová vôňa.

„Mňam! Broskyne!“ oblízal si tri papule naraz. „Už dávno som ich nejedol!“

Vystrčil z jaskyne najprv jednu hlavu, potom druhú i tretiu, ale žiadne broskyne nikde nevidel.
Namiesto toho však zbadal spiacu Jelku.

„Mám ju zožrať?“ spýtal sa Hugo sám seba.

Kým sa rozhodoval, Jelka sa zobudila. Otvorila oči a tu nad ňou tri dračie hlavy!

„Jaj!“ vyskočila na rovné nohy.

Hugo si ju zvedavo obzeral.

Hm, je pekná," sklonil k nej jednu hlavu a ovoňal ju. „Hm, aj voňavá. Radšej si ju nechám.“

„Počúvaj! Nezjem ťa!“ prihovoril sa Jelke. „Ale ostaneš tu so mnou a budeš mi robiť spoločnosť!“

Ak si myslíte, že sa Jelka zľakla a rozplakala, veľmi sa mýlite. Jelku totiž nahnevalo, že jej ďalší drak rozkazuje. Prísne na Huga pozrela, založila si ruky v bok a pustila sa doňho.

„Tak po prvé! Ja nie som žiadny počúvaj! Zbadal si ma prvý, patrilo by sa teda pozdraviť!“

Drak Hugo ostal veľmi zaskočený. Aj sa trochu zahanbil. Pokýval hlavami: najprv jednou, potom druhou, napokon treťou a potom prehovoril:
„Ahoj! Ja som drak Hugo. A ty si kto?“

Princezná urobila pukerlík a pekne sa predstavila:
„Som Jelka z voňavého kráľovstva. Hľadám princa Janka, ale ako tak na teba pozerám, u teba Janko nie je, čo?“

„Nie, nie je,“ odpovedal drak slušne. „Som tu celkom sám a dúfam, že tu odteraz budeš so mnou. Veľmi sa mi páči tvoja vôňa.“

„Rada by som ostala,“ riekla Jelka zdvorilo. „Ale nemôžem. Musím nájsť Janka. Ale práve mi niečo napadlo! Ak mi pomôžeš, možno ti nájdem nevestu a nebudeš už viac sám!“

Draka Huga Jelkina prosba zaujala. Ešte v živote nikomu nepomáhal, a tak bol veľmi zvedavý, aké to vlastne je.

„Čo mám robiť?“

„Vezmi ma na chrbát a leť! Poriadne sa pritom obzeraj. Ty so svojimi šiestimi očami zbadáš Janka skôr ako ja.“

Hugo poslúchol, vzal Jelku na chrbát a vyletel s ňou vysoko nad hory. Lietali kade-tade a raz, keď sa už zdalo, že nič nenájdu, zbadala Jelka jaskyňu podobná Hugovej.

„Tam! Pozri! Zosadni tam!“

Hugo poslúchol a pristál na lesnej čistinke. Jelka z neho zosadla a vybrala sa k jaskyni. Vošla dovnútra a tam našla Janka variť polievku. Keď ju Janko zbadal, vyskočil a od radosti ju silno vyobjímal. Vzápätí však zosmutnel.

„Kde si sa tu vzala, Jelka moja milá! Zlatica spí, a keď ťa tu nájde, neviem, neviem, ako to dopadne.“

„Prišla som si po teba, Janko,“ odvetila Jelka rázne. „Nedovolím žiadnej dračici, aby mi len tak vyfúkla spred nosa ženícha! A o to, ako to dopadne, sa neboj! Priviedla som totiž Zlatici lepšieho ženícha! Poď sa pozrieť!“

Vyviedla Janka z jaskyne a ten sa celý ohromený zoznámil s drakom Hugom.

„Muž môj! Kde si?“ zahrmelo odrazu z jaskyne, až sa hory zatriasli.

„Tu tom, Zlatica! Poď von!“ ozval sa Janko.

Dračica vyliezla z jaskyne a skoro jej oči vypadli, keď zbadala Huga.

Ahoj, Zlatica," pozdravila Jelka. „Som Jelka a prišla som si po Janka.“

Dračica sa na ňu ani nepozrela. Stále nemohla odtrhnúť pohľad od draka Huga.

„Aby si tu neostala sama,“ pokračovala Jelka, „priviedla som draka Huga. Ty pustíš Janka a Hugo ostane namiesto neho pri tebe. Súhlasíš?“

„Choď! Postrčila Zlatka Janka krídlom, až spadol na zem. Z Huga pritom nespustila pohľad ani na okamih.
"A ty, Hugo, berieš?“ opýtala sa Jelka svojho kamaráta. „Pozri, ako sa jej páčiš,“ pošepla, aby ju Zlatica nepočula.

Drak Hugo váhavo prestúpil z nohy na nohu.

„Čo je s tebou?“ nechápala Jelka. „Nepáči sa ti?“

„Páči, páči,“ prešľapoval Hugo nepokojne. Potom sklonil hlavu k Jelkinmu uchu a potichučky povedal: „Ale keď ona nevonia ako ty.“

A naozaj. Dračica Zlatica ani zďaleka nevoňala tak pekne ako Jelka.

„To vyriešime,“ odpovedala Jelka. „A keď bude voňavá, ostaneš tu s ňou?“

„Rád,“ prikývol Hugo a rozpačito si obzeral vlastné pazúry.

„Milá Zlatka!“ prihovorila sa Jelka dračici. „Tuto Hugovi sa páčiš. Ale aby si sa mu páčila ešte viac, dám ti darček.“

„Aký darček?“ Zlatica konečne odvrátila svoju pozornosť od draka.

„Voňavku.“

Jelka vytiahla z vrecka malú fľaštičku.

„Stačí, keď sa potrieš tuto a tuto…“ Jelka navoňala Zlaticu na krku a pod krídlami, „a žiadny drak ti neodolá. Pravda…“ stíšila hlas, aby ju nezačulo cudzie ucho, „pred voňavkovaním by si sa mala najprv poriadne okúpať.“

„A čo keď sa mi voňavka minie?“ Zlatica akoby sa trochu zľakla.

„Prídete aj s Hugom k nám na návštevu a doplníte si zásoby!“ odpovedala Jelka veselo a chytila Janka za ruku. „Ste kedykoľvek vítaní!“

Jelka a Janko sa vrátili domov a mali veľkú voňavú svadbu. Pozvali aj Zlaticu s Hugom. Už sa nemuseli báť, že im Zlatica všetko zožerie. Tá totiž zistila, že pre svoju pažravosť nevládze lietať s Hugom po svete a s prejedaním sa okamžite skončila.

Odvtedy plynul život pokojne. Jelke a Jankovi sa narodil kŕdeľ detí, Hugovi a Zlatici kŕdeľ malých dráčikov. Raz za čas, keď sa dračici minula voňavka, prileteli do voňavého kráľovstva, dostali tam nové voňavky, týždeň sa všetci spolu poveselili a vrátili sa domov. A takto je to až doteraz.

Rozprávka je z knihy Dokonalá Klára, Mladé letá