Túžba
Foto: Igor Derevenec, z knihy Zázračné rozprávky, EDITION RYBA
„Nie, nie,“ húdol si svoje Móricko. „Ja chcem byť kráľ taký, čo vládne, čo má svoj ľud, čo sedí na tróne. Ja chcem a túžim sa stať naozajstným kráľom, nie kopať do lopty,“ odbil aj toho najlepšieho kamaráta.
Čas plynul, roky tiekli ako voda vo Váhu a Móricko vyrástol v švárneho chlapca. Jeho túžba stať sa kráľom neklesla ani o trošičilenku, len nevedel, ako a kde, keďže kráľ nešiel nikdy v živote nielen cez jeho mestečko, ale ani okolo, ba ani jeho najbližšia rodina sa tam nikdy neukázala. Akurát sluhovia tam dane vyberali pre neho. To bolo dosť vzdialené Móricovmu snu.
Raz na Vianoce dostal už mládenec Móric krásny model lode. Zaiskrilo v ňom a v jeho hlave skrsla nová myšlienka odísť do sveta. Keď si uvedomil, že doma je jeho túžba márna a nikdy sa v kraji, kde žil, nestane tým, po čom túži, tak sa mu toto zdal celkom dobrý nápad.
Ale, ako a kde? A zrazu to prišlo samo.
Ku kráľovej švagrinej z hlavného mesta sa doniesol chýr, že kdesi na Sibíri na Kamčatke žije nejaký Ježidedo a ten pletie z chlpov sibírskeho tigra také ponožky, v ktorých nikdy nie je zima, nikdy ich netreba prať a sú nepremokavé. Že ona také ponožky chce, lebo je dosť citlivá na zimu. A kto tento zázrak donesie, ten bude odmenený kráľovsky. Tak znela požiadavka. Móricko, keď sa dozvedel túto správu, dlho neváhal. Oznámil to svojim slušným rodičom, a poďme ho baliť sa do sveta. Samozrejme, že si uložil do batôžka aj model svojej lodičky. Mama s tatom mu požehnali na cestu, veď vedeli, po čom túži ich syn, a že doma sa mu to nikdy nesplní.
„Smer ďaleká Sibír!“ zavelil si Móric a dávaj ho v nohy za Ježidedom.
Móric ani vo sne netušil, čo to je za diaľava tá Sibír. Stále išiel na východ, míňal krajinu za krajinou, slabý bol už ako vysušený pavúk, už ani dni nevládal počítať, keď vtom zastal pred nenápadným klasickým domom s rovnou strechou, takzvanou kockou.
Zaklopal z posledných síl na dvere.
„Kto éta?“ ozvalo sa rusky spoza dverí.
„Móric sa volám a hľadám Ježideda, čo pletie ponožky z chlpov sibírskeho tigra.“
„Poď ďalej, chlapče, ukážem ti cestu,“ odpovedal domáci.
Móric otvoril dvere, pekne pozdravil a nejakou slovanskou medzirečou sa dohovoril s miestnym o tom, kde by asi mohol žiť Ježidedo. O ponožkách vedeli aj tu, to bolo dobré znamenie, akurát jedna legenda odpadla. Že ich netreba prať. To že je vraj hlúposť.
Móricovi to bolo v podstate jedno, hltal informácie jednu za druhou a tak, ako si padli do kamarátskeho oka s miestnym šuhajom, navrhli si družbu medzi svojimi mestami a okrem iného aj nocľah pre Mórica. Ten sa dal u kamoša (Anatol sa volal) dohromady a vydal sa na ďalšiu cestu. Vedel už smer a vedel aj, čo chce. A to sú pre človeka dve veľmi dôležité veličiny, aby mohol ísť za svojím cieľom. Stále mal takého nejakého tušáka, že sa mu túto úlohu podarí splniť. Keďže bola vtedy na Sibíri móda stavať kockaté domy, Móric ich videl po ceste neúrekom, a keď sa dostavil k domu, kde býval Ježidedo, vôbec ho neprekvapilo, že bol tiež kockatý.
Avšak, predsa len tu bolo niečo iné. Táto kocka bola len kamufláž.
Móric nesmelo zaklopal na dvere a spoza dverí sa ozvalo:
„Poď ďalej, chlapče, už ťa očakávam.“
Otvoril dvere a takmer onemel od prekvapenia. Vnútri toho kockatého domu bol schovaný ďalší dom, presne taký istý, ako majú ježibaby. Dom na stračej nôžke, ešte aj otáčací. V jeho dverách stál Ježidedo a na pleci mal čierneho kocúra.
„No poď, Móricko, čakám ťa, no poď, môj zlatý,“ povedal Ježidedo a vpustil Mórica do domu v dome. „Vieš, u nás na Sibíri sú také strašne ťažké podmienky na prežitie, že tu nenájdeš Ježibabu, ako je Sibír dlhá a široká. Preto som tu ja. Som vynálezcom Matriošky, hračky v hračke, veď vidíš, že aj dom som si nechal taký postaviť. Zvonku obyčajná kocka, otvoríš dvere a moja srdcovka – stračia nôžka skrytá, dobré, nie? Architektúra ma bavila odjakživa.“
Móric len prikyvoval, bolo vidieť, že Ježidedo sa chcel strašne porozprávať, keďže v takom ďalekom svete sa cudzinec málokedy objaví.
„Nuž, a aspoň to tak nekole oči, keď som takto skrytý,“ dokončil svoju miniprednášku o architektúre Ježidedo.
Móric sa usadil, porozhliadol sa po chalúpke, na stene hrnce, v strede izby piecka, stôl, stoličky…
„Máte to tu útulné,“ pochválil zaujímavú izbietku. „Viete, počul som u nás doma,“ pokračoval Móric, „že pletiete nejaké fajnové ponožky a mám záujem o tento zázrak.“
„Pletiem, veru pletiem, ale nie sú na predaj. Tento tovar je taký vzácny, že sa nedá zaplatiť takou trápnosťou, ako sú peniaze. Dostaň ma odtiaľto a ja ti dám dva páry!“ vyhŕkol na Mórica Ježidedo.
„Ako ja vás môžem odtiaľto dostať?“ opýtal sa Móric.
„Vieš, slúžim tu už, nepoviem ti radšej koľko rokov, a rád by som zmenu. Ale my Ježidedovia, keď chceme niekde žiť, potrebujeme na to súhlas kráľa a, bohužiaľ, mne ho nikto nedá len tak, keďže som tu zastrčený a odrezaný od sveta.“
„Ja túžim byť kráľom celý život,“ skočil mu do reči Móric. „Aj to ma hnalo preč z domu, lebo u nás sú takéto funkcie obsadené na dlhé roky dopredu. Aj na niekoľko generácií.“
Ježidedo pokrútil hlavou a naznačil, ako z toho začarovaného kruhu von.
„Tak treba skúsiť v úplne neznámom svete, tam, kde ešte králi nie sú. Vedel by som o takom mieste na zemi. Poď, ukážem ti niečo.“
Vtom otvoril dvere na susednej izbe v domčeku na stračej nôžke a tam celá obrovská kopa ponožiek upletených z chlpov sibírskeho tigra.
„Už ma to nebaví, poviem ti pravdu, makám pre celú zemeguľu, ale už ozaj stále dokola to isté, potreboval by som na staré kolená zmenu. A na to treba ten súhlas kráľa. Toho, ktorý by ma prijal do svojho kráľovstva. A túto službu rád prenechám inému Ježidedovi, ak sa vôbec na svete taký nájde. Nahlásim si u cára dovolenku, veď napletené mám dosť, a pôjdeme do toho, čo ty na to?“ pozrel sa priateľsky na Mórica.
Tomu sa očká rozjasnili od radosti. Každý krok bližšie k jeho snu ho robil šťastným. Je jedno, či dosiahne svoj cieľ, ale to šťastie, ktoré prežije z očakávania, mu už nikto nezoberie.
„A keby to tak vyšlo, tak túžim, tak veľmi túžim po tom! Áno,“ povedal jasne a rozhodne Ježidedovi. Ježidedo zobral dva páry špeciálnych ponožiek a dal ich Móricovi.
„Vytiahni svoj model lodičky, čo nosíš v batôžku, zober tieto ponožky a choď do lodeníc, nech ti vyrobia presne takú istú loď, ako je tvoj model! To je naša úloha číslo jeden.“
Móric ani neuvažoval nad tým, odkiaľ vie Ježidedo o jeho modeli, a letel čo najrýchlejšie za majstrami lodiarmi. Tí sa doslova pobili o takú zákazku, lebo dva páry boli predsa dva páry.
Čas, kým lodiari vyrobili loď podľa Móricovho modelu, strávili títo dvaja túžiaci muži nad mapami a plánmi, ako sa dostať tam, kde sa splnia ich sny.
Loď bola nádherná, chlapi lodiari si urobili svoju prácu na jednotku. Už len pobaliť a ide sa do sveta. Ježidedo zobral zo zásob niekoľko párov špeciálnych ponožiek. Nechcel byť vlčí, vedel, že za jeden mech mu vystačí aj na celý život. Taký to bol materiál.
„Zdvihnúť kotvy!“ zavelil Móric.
A jeho ďalší sen sa začal plniť. Loď poháňal nielen vietor, ale najmä Móricova túžba. Odvážni muži plávali veľmi dlho. Oboplávali niekoľko kontinentov vrátane Afriky, až raz Ježidedo vyhlásil:
„Vidím ostrov. Sme na mieste. Je to ostrov väčší ako Francúzsko, a to je cieľ našej cesty.“
Chlapi ukotvili loď, a dávaj ho do roboty!
„Móric, štartujeme! Musíme navštíviť všetky kmene žijúce na tomto obrovskom ostrove, ponúknuť im to, čo máme so sebou, navrhnúť im vzájomnú spoluprácu. Vysvetliť, že spolu dokážu toho oveľa viac.“
Začala sa mravčia práca, ktorú nazvali politika. Schôdzovali, rokovali, dávali dokopy, ponúkali, odriekali, až v jeden nádherný deň sa stretli náčelníci všetkých kmeňov z celého ostrova na stretnutí, ktoré viedol Móric. Ježidedo im porozdával každému po páre ponožiek, pre náčelníkov vec dovtedy nevídanú, a tí Mórica jednohlasne zvolili za svojho vodcu, kráľa Mórica. Ten vedel, že sa mu to nesníva a jeho túžba ho naplnila šťastím. Neboli síce v jeho kráľovstve nijaké paláce, ale všetko bolo oficiálne a legálne. Móric sa stal kráľom ostrova väčšieho ako Francúzsko. Prvé, čo spravil po svojej korunovácii, bolo, že vydal súhlas pre Ježideda, že môže pôsobiť v tejto oblasti. A druhé? Dva sľúbené páry ponožiek, čo dostal za odmenu od Ježideda, poslal domov do strednej Európy. Jeden išiel domov mamičke a tatovi a druhý švagrinej kráľa do hlavného mesta. Na balíku bol ako odosielateľ podpísaný: Móric, kráľ Madagaskaru, ostrova väčšieho ako Francúzsko.
Blaženka dočítala príbeh, keď vtom začula pokyn od šoféra:
„Vystupovať, slečna!“
„Ale, veď sme na letisku,“ začudovala sa Blaženka.
„Tu je spiatočná letenka na Madagaskar, letí to o chvíľu, šťastnú cestu prajem!“
Blaženka si zobrala jeden zaváraninový pohár do malej taštičky a ani sa nestihla zorientovať, už aj sedela v obrovskom lietadle. Prvýkrát v živote. Nebála sa, len trošku. Všetko jej pripadalo ako film, a pritom ona to všetko prežívala naozaj. Bolo to tak neskutočne krásne, že ťažko tomu bolo uveriť. Kochala sa krásou z letu, sedela pri okienku, pozorovala moria, Afriku, videla rieky ako malé čiarky… bolo to fantastické.
Píp! Zapípal signál upozorňujúci, aby sa všetci pasažieri pripútali. Išlo sa na pristátie.
Všetko prebehlo hladko a napätá Blaženka už aj vystupovala na pôde obrovského ostrova. Poďme ho za Móricom! Miestni domorodci sa na turistku pozerali trošku udivene, že koho to hľadá, ale každý jej ukázal smer, kam má ísť. Aké však bolo prekvapenie pre Blaženku, keď prišla na miesto, kde ju miestni posielali.
Bol tam len pamätník s nápisom:
Tu odpočíva prvý kráľ Madagaskaru Móric
20. september 1746 Vrbové – 23. máj 1786 Madagaskar
Česť jeho pamiatke!
Blaženka myslela, že sa jej sníva. Čítala roky na pamätníku niekoľkokrát za sebou, pohár prázdny a milej Blaženke nezostalo nič iné, len čo najrýchlejšie minúť spiatočnú letenku.
Nešťastná sedela v lietadle a stále rozmýšľala nad tým, ako vysvetlí Zázračnici Zázračnej to, že nemá naplnený pohár túžbou od Mórica.
Po chvíli sa jej myšlienky zamerali skôr na to, ako ona túži, aby aj túto úlohu splnila, keď vtom si všimla, že na dne pohára sa trošičku toho zázraku nazbieralo. Že by z jej túžby? Blaženke to dodalo trošičku sebadôvery a spokojnejšia si začala vychutnávať let.
Pozerala okienkom von a z tej obrovskej výšky si tíško zašepkala:
" To je zázrak, to je nádhera ten náš svet! To je voľačo neskutočne krásne!"
Rozprávka je z knihy Zázračné rozprávky, Edition Ryba