Beáta Dubasová: Bez rozprávky sa nešlo spať
Synovi som čítala knihu Môj macík, čo je knižka ešte z roku 1956. Pamätám si ju ešte z môjho detstva. Adamko ako trojročný ju už vedel naspamäť.
Foto: Ľuboš Pilc
Potom som mu čítala Dobšinského rozprávky, Zlatú a Striebornú knihu, Gulliverove cesty s Hložníkovými ilustráciami. Ešte keď bol taký menší, čítala som mu Tri prasiatka – tie vedel celé naspamäť.
Neskôr sa mu páčila knižka Malý princ, ktorá by mala byť v každej rodine. Syn počúval aj rozprávky na kazetách, ktorých máme veľmi veľa. Napríklad O psíčkovi a mačičke, Kocúr v čižmách, O kohútikovi múdrom, Červená čiapočka alebo Išlo vajce na vandrovku.
Čítať deťom, keď sú malé, je nezaplatiteľná vec, pretože to utužuje vzťah. Je to rituál, ktorý dieťa miluje. Potom sme mali aj vymýšľané rozprávky a potom ma opravoval, že nie, tak to nebolo. Aj kazety sme počúvali spolu.