Foto: Lucka Krausová (9), Bardejov
Keď uvidel krásnu čistinku, plnú pestrofarebných kvetov, a za ňou veľké skalné bralo, zvolal:
„Tak tu ostanem bývať a založím si rodinku!“
Usalašil sa v brale pod skalou, vyhrieval sa na čistinke medzi lúčnymi kvetmi a voľkal si na horúcom slniečku.
Sem-tam sa vzdialil natrhať si voňavých malín a pochutnať si na krásnych dubáčikoch, ktoré rástli pod starými dubmi. Po čase mu začalo byť smutno.
„Už by som si mal priviesť medvedicu, blíži sa zima a mne je tu samému otupno,“ dudral, keď sa večer ukladal spať.
A veru netrvalo dlho a pri svojich potulkách stretol mladú medvedicu, ktorú si priviedol do brlôžka.
Nastala zima. Snehu bolo celé fúry, studený severák sa skrúcal okolo skalného brala a príšerne fučal. Niekoľko mesiacov bolo v brlôžku ticho. Medvede spali zimným spánkom. Zima pominula a začali sa prebúdzať prvé jarné kvietky. Hlávky vystrčili žlté púpavy a podbele. Odrazu sa z brlôžka ukázala malá huňatá hlavička. A za ňou druhá. Medvedia rodinka sa rozrástla o dve malé medvieďatká. Dostali mená Brumko a Macko.
„Pozri, aké malé slniečka!“ zakričal Brumko.
„To nie sú slniečka, ale púpavy,“ poučovala ich mamka medvedica.
„Čo sú to? Pú..pú…pavy? Tak ich poďme zjesť.“ zapišťal Macko.
„Macko, púpavy sa nejedia,“ poučovala deti mamka.
Musela ich veru naučiť aj veľa iných vecí. Ukázať im, kde môžu behať, čoho sa musia báť, ako zbierať prvé lesné plody. Nezabudla ich zaviesť k domu človeka, ktorý býval na pokraji lesa. Zdôrazňovala im, aby sa mu vyhýbali a za žiadnu cenu tam nechodili.
„Môže vás zastreliť a ja by som bola veľmi smutná.“ poúčala ich. Brumko a Macko sklonili hlávky a prisľúbili, že tam ani za svet nepôjdu. Šantili celé dni na čistinke, naháňali sa a hrali.
Medvieďatká boli veľmi nezbedné a zvedavé až strach. Všade vliezli a všetko chceli vyskúšať.
„Poďme ďalej od brlôžka,“ povedal raz Brumko Mackovi a hneď aj vykročil do lesa. Macko sa pozrel dookola a keď zistil, že mamka nie je nablízku, pobral sa za Brumkom. Pomaly míňali les a dostali sa na jeho okraj.
„Íha,“ zvolal Brumko, ktorý bol smelší, ,,pozri sa, Macko, aké krásne domčeky!„
"Žltý, modrý, červený, každý iný,“ čudoval sa Macko.
„Poďme sa tam pozrieť.“
Medvedíky vybehli z lesa a poďho obzerať si farebné domčeky. Najprv sa prizerali len zobďaleč, ale potom nabrali odvahy a prišli celkom blízko.
„Čo tam len môže byť?“ zvedavo krútil hlavou Macko.
„Pozriem sa,“ povedal Brumko a nečakal na odpoveď, ale hneď strčil packu do otvoru.
„Jaj, jaj,“ zaznel lesom zúfalý výkrik, ,,pichá a bolí, to strašne bolí," nariekal Brumko.
Keď vytiahol packu z domčeka, bola celá červená a opuchnutá.
Začal si ju hneď olizovať. To bola dobrota. V živote nič lepšie nejedol. Ale packa bolí a bolí.
Medvedíky bežia ozlomkrky k mamke. Museli s pravdou von. Mamka obviazala Brumkovi packu a vysvetlila im, že v domčekoch bývajú včeličky.
„To sladučké je med,“ dodala.
„Aj ja chcem med,“ dožadoval sa Macko.
„Brumka včeličky popichali, lebo o medík nepoprosil. Keď sa mu rúčka zahojí, pôjdeme spolu k včeličkám a poprosíme ich, aby dali medík ochutnať aj tebe.“
„Dobre teda, ja počkám,“ vyhlásil Macko.
O niekoľko dní zobrala mamka medvedica svoje deti k úľom. Ráno, keď ešte včeličky nevyleteli na lúky, zaklopali na prvý domček a medvedica poprosila.
„Včeličky, včeličky, prosíme, dajte nám medík, moje deti by ho veľmi chceli ochutnať.“
„Dáme, ale musíte nám ukázať, kde je lúka plná kvetín, aby sme mohli nazbierať nektár.“
„To vám ukážeme,“ ozval sa Macko, ,,veď my na takej lúčke bývame."
Tak sa medvedíky spriatelili s včeličkami. Tie im potom stále nosili medík, keď pri ich domčeku zbierali sladučký nektár. Nečudo, že Macko a Brumko skoro vyrástli. Odišli do iného lesa, aby tam vychovali ďalšie medvedíky. Dnes by ste ich, deti, darmo hľadali v brlôžku pod skalným bralom.
Zuzana Krausová, Bardejov, je stará mama Lucky Krausovej (9), autorky kresby