Foto: Melánia Turňová-Oravcová, Brezno
Ako keby tým dotykom prebudil život kvetinky. Drobná postavička – dosiaľ schúlená v lupienkoch – povystierala rúčky, zívla si a poobzerala sa dookola.
„Vitaj, mesačný lúč! Už som si myslela, že ma nezobudíš a ja neuvidím nič z tajomného sveta noci. Sadnem si do tvojej dlane. Už sa teším, že opäť uvidím niečo nové!“
„Poď so mnou, Ruženka, veď kráľovná kvetín musí veľa vidieť a spoznať. Neprejde veľa času a hneď budem musieť ustúpiť slnečným lúčom. Budú ťa zohrievať, aby si rozkvitla do najväčšej krásy a položia ti na hlavu korunu kráľovnej.“
Mesačný lúč ju zľahka preniesol ponad plot a hneď sa našla na priestrannej lúke, ktorá bola ako posiata všetkými možnými poľnými kvietkami.
Tu sa zrazu započúvala do prekrásnej hudby, akú ešte jakživ nepočula.
„Si v kráľovstve poľných kvetov, Ruženka. A ako počuješ, práve majú slávnostný večierok.“
„O niečom takom som ešte vôbec nepočula! Ako to tam vyzerá?“
„Stačí, keď odhrnieš tento záves z trávy a uvidíš.“
Ruženka nakukla spoza závesu posiateho trblietavou rosou na priestranstvo, kde tancovalo plno tanečníkov. Svrčky im usilovne vyhrávali na husličkách a aj zvončeky sem-tam zacinkali a bola to taká prekrásna hudba, že Ruženka pozerala, ako keby prirástla k zemi.
„Mesačný lúčik, prosím ťa, nechaj ma tu na chvíľočku! Tak veľmi by som chcela tancovať.“
Lúč s tým nebol veľmi spokojný.
„Ja som len chcel, aby si videla, ako žijú poľné kvetiny. Nechať ťa tu však nemôžem. Hrozí ti tu nebezpečenstvo a ak sa ti niečo stane, ako sa potom ukážem tvojej matke?“
„Ale keď ja tu chcem tak veľmi zostať! Veď len na chvíľočku a potom ma tu nájdeš a odnesieš naspäť!“
„No dobre, môžeš. Obleč si však tento pláštik noci, aby ťa tu nespoznali. Nad ránom prídem po teba na toto miesto.“
„Ďakujem ti, mesačný lúč.“ Rozhliadla sa okolo a zbadala široký lopúchový list. Ľahučko naň vyskočila, aby si mohla všetko lepšie poobzerať. Obďaleč stála vysoká kvetina, oblečená vo fialovo-modrých šatách.
„Kto si ty?“ opýtala sa Ruženka.
„Ja sa volám Čakanka a čakám tu na svojho milého. A ty prečo netancuješ? Tiež na niekoho čakáš?“
„Nie, ja som na tejto slávnosti po prvýkrát.“
Čakanka ju zavolala bližšie k sebe a pošepkala jej: „Pozri sa tam, na koniec sály. Vidíš tú striebristú hojdaciu sieť z pavučiny? Sedia v nej kráľ a kráľovná a dozerajú na poriadok plesu. Vedľa stojí ich syn Králik a rozpráva sa so sestrou Margarétou. Náš princ sa má dnes zasnúbiť s jednou z poľných šípových ruží. Tam, pred nimi sa vykrúcajú, len sa tak mihajú ich ružové sukničky. Sú veľmi krásne a hlávky majú ozdobené žltými korunkami.“
„Čo to hovoríš, ruže?!“ prekvapila sa Ruženka a bez rozmýšľania vybehla oproti nim, až jej pláštik spadol z pliec a v plnej nádhere zažiarila medzi ostatnými tanečníkmi.
„Sestričky!“ zvolala. „Vezmite ma do tanca medzi seba!“
Tie však, keď ju zbadali, ustrnuli na mieste o ohromené pozerali, ako sa princ Králik pobral za neznámou návštevníčkou. Očarený jej krásou a nežnosťou poprosil ju o tanec.
„Ako sa voláš, kvetinka? Podobnú tebe som tu ešte nikdy nevidel.“
„Vyrástla som v záhrade a volajú ma Ruženka,“ odpovedala mu, natešená, že môže tancovať.
Vznášali sa ako motýliky po celej sále. Nikto iný netancoval, všetky kvietky sa zvedavo prizerali peknému páru. Modré nevädze, klinčeky v ohnivočervených pláštikoch, malé sedmokrásky, jasnožlté púpavy i drobné sirôtky v žlto-fialových šatôčkach si šepkali: „To bude asi naša nová kráľovná.“
Len šípové ruže nepriateľsky poškuľovali po nevítanej návštevníčke, ktorá sa odvážila osloviť ich sestričkami.
„Čo si tá vlastne predstavuje! Nikdy sme ju nevideli a zrazu by jednu z nás mala vyhodiť z miesta? Veď my jej ukážeme, kam patrí!“
Ešte si niečo pošuškali a zostali bokom. Králik sa rozhodol, že sa zasnúbi s Ruženkou a bežal to hneď oznámiť otcovi a matke.
Ruženke sa veľmi páčil. Naradostená chcela sa porozprávať s jej podobnými družkami a bez zlého tušenia k nim zabočila.
Tie ju však schytili medzi seba, ani vykríknuť nestačila. Zbehli s ňou k šípovému kríku pri potôčiku, tak ďaleko, že nepočula ani jeden tón svrčkových husličiek.
„Tu budeš ukrytá pred očami nášho princa, najhlbšie v tŕňovom väzení, kým tu nezvädneš!“ škodoradostne sa zasmiala najkrajšia z poľných ruží a bežala naspäť za ostatnými. Princ si však hneď všimol, že Ruženky niet. Zúfalý z márneho hľadania zastal pri závese z trávy, kde Čakanka ešte stále pozerala doďaleka, či neuvidí svojho milého.
„Čakanka, moja nevesta sa mi stratila, nevidela si ju?“
„Videla som poľné ruže, ako rýchlo bežali ku kríku pri potôčiku a potom o chvíľu so zlovestným smiechom naspäť.“
„Určite ju tam uväznili,“ dovtípil sa Králik a smutne zvesil hlávku.
Margarétka bežala za bratom a všetko počula. Nedalo jej, aby mu neporadila, keď bol taký smutný: „Chodím niekedy k potôčiku poobzerať sa v zrkadle z vody. Mám nápad, ako ju vyslobodíme! Pri brehu býva priateľ rak a ten má ostré klepetá. Určite nám pomôže.“
Vybrali sa teda k potôčiku. Rak vypočul ich prosbu a obstrihával jeden šíp za druhým, kým sa len nedostal do prostriedku, kde sedela a plakala malá Ruženka. Svit mesiaca pomaly zhasínal a blížil sa čas jej návratu. Vo chvíli, keď Králik uvidel uplakanú Ruženku a vzal ju do náručia, ju konečne našiel aj mesačný lúč.
„Už som si myslel, Ruženka, že ťa nenájdem. Veru sa ti už treba ponáhľať k matke. Dnes ťa predsa urobia kráľovnou kvetín, rozkvitneš do plnej krásy.“
„Ja viem, ale tak veľmi by som tu chcela zostať.“
„Nemôžeš, nie si tu doma. Zahynula by si tu. Vidím, že tu máš už aj nepriateľov, keď ťa tak nehorázne uväznili.“
A Králik prosebne zdvihol hlávku: „Nemusíš tu zostať, ja pôjdem s tebou. Len povedz, či ma chceš mať navždy pri sebe! Tak veľmi si mi prirástla k srdcu, že sa ťa nemôžem zrieknuť!“
„Ale tu by si sa po otcovi stal kráľom a všetci si ťa budú ctiť. U nás, medzi záhradnými kvetmi, nikdy nedosiahneš takú slávu.“
„Čo by som mal zo slávy a postavenia, keby som sa nemohol tešiť pohľadom na teba. Si pre mňa viac ako všetko ostatné na svete!“
„Tak si sadni vedľa mňa a mocne sa ma chyť, aby mi ťa vietor neodvial. Zbohom, Margarétka, a pozdravuj kráľa a kráľovnú!“
Mesačný lúč ich obidvoch vzal do dlane a ponáhľal sa. Slniečko už vykukovalo spoza vrchov, keď ich zanechal v záhrade.
Matka ju už hľadala, znepokojená, kde sa jej dcéruška stratila.
„Mamička! Dnes v noci som objavila, čo som do teraz nepoznala – silu lásky. Vidíš, nie som tu sama. Prijmi, prosím ťa, do kráľovstva záhradných kvetov môjho Králika, ktorý ma vyslobodil z tŕňového väzenia, kde by som bola zahynula. A kvôli mne obetoval i kráľovskú korunu.“
„Kráľovná kvetov, dovoľ mi, aby som sa mohol stále pozerať na tvoju utešenú dcéru, pretože bez nej život kráľa poľných kvetín nie je životom.“
Keď Ruža videla, že to Králik myslí naozaj vážne, ukázala mu miesto v záhone hneď vedľa Ruženky. A on, šťastný ako nikdy, pozeral sa, ako sa Ruženka v záplave slnečných lúčov mení v krásnu kráľovnú kvetín so zlatistou korunkou na hlave.
A tak sa, milé deti, poľný králik dostal do záhrady a dodnes sa sobdivom pozerá na ružičku – kráľovnú kvetov.
