Červené autíčko

Keď sa pozriete na mapu - mapa je vlastne zmenšený obrázok krajiny, kde sú nakreslené hory, rieky a mestá a dediny - a budete pozorne skúmať všetko, čo je na nej, nájdete na jednej, celkom hore na ľavom okraji, jedno dosť veľké mesto. Na okraji tohto okresného mesta stojí veľká fabrika.

27.01.2010 11:56
debata
Červené autíčko Foto: SHUTTERSTOCK
Červené autíčko Červené autíčko

Kedysi dávno v nej pracovalo veľmi veľa ľudí, bola symbolom celého okresu. Z každej rodiny, čo tu žila, v závode niekto pracoval. No postupne, ako sa menila doba, začala chátrať a krachovať, až ju nakoniec museli zavrieť. Jej múry a vlastne celé okolie spustlo. Aj parkovisko vedľa nej postretol taký istý osud. Už si naň nikto nechodil zaparkovať svoje auto alebo motorku. Zamestnancov bolo čoraz menej a čoraz menej ľudí tam parkovalo.

Nakoniec tam ujúkal len smutný vietor a víril staré lístie. Z parkoviska sa postupne stávalo smetisko, lebo ľudia sem začali prinášať všelijaké haraburdie, ktoré im doma zavadzalo. Jedného dňa sem priviezol starý pán červené auto. Včera si kúpil nové a teraz mu to staré červené začalo na dvore zavadzať. Keďže ešte bolo v úplnom poriadku, pomyslel si, že ho dá na parkovisko a nechá odomknuté dvere. Niekomu sa ešte zíde a určite si ho vezme.

Hneď v prvý večer, čo auto stálo na parkovisku a už aj začalo plakať, že bude samo, ozval sa na jeho ľavých predných dverách buchot.

„Kto tam búcha, kto to vyrušuje?!“ spýtalo sa prekvapené auto.

„To som ja, myška Hryzka, pusti ma dnu, je mi tu vonku strašná zima!“ ozvalo sa zvonka.

Autíčko sa potešilo, že nebude samo a pustilo milú myšku dnu. Hneď im bolo veselšie. Myška bola dobrý spoločník, veľa videla, veľa si pamätala, a tak dávala milému autíčku hádanky. Okolo polnoci sa znovu ozvalo klopanie na dvere. A autíčko a znovu spýtalo, kto tam.

Zvonku sa ozval tichý, nesmelý hlas: „To som ja, žabka Kvákajka. Náš močiar vysušili a ja som prišla o svoj domov. Už týždeň blúdim svetom a nový domov nie a nie nájsť. Počula som smiech, a tak sa musím spýtať, či nemôžem aspoň chvíľu byť s vami.“

Tak boli v autíčku už myška Hryzka a žabka Kvákajka. Ráno, nebolo ešte ani päť hodín, sa ozval ďalší treskot na plech auta. A auto sa znovu unavene spýtalo: „Kto to je von? Kto to zas vyrušuje!?“

„To som ja, zajko Bojko, pusti ma rýchlo dnu, nech sa môžem skryť, prenasledujú ma poľovníci. A o chvíľu sú tu.“

Auto váhalo, ale nakoniec zajka dnu pustilo. Veď štyrom bude veselšie ako trom. V aute už bola myška Hryzka, žabka Kvákajka a zajko Bojko a keďže sa už noc končila, ľahli si spať, aby si trošku oddýchli.

Večer, vlastne v podvečer na druhý deň ich zobudil strašný rachot na zadné pravé dvere. To všetkých vyplašilo, ale auto ako domáci pán sa zasa spýtalo, kto ich budí a vyrušuje.

„To som ja, líštička Kmotrička, pusti ma dnu. Prší, a ja mám už celý kožúšok premočený. Určite zasa prechladnem!“ ozval sa nešťastný a ustráchaný hlas.

„No, nás je tu už veľa a neviem, či sa pomestíme. Musím sa spýtať kamarátov, či sa pomknú a uvoľnia nejaké miesto aj pre teba.“

Po piatich minútach sa dvere otvorili a červená kmotrička mohla vojsť dnu. Tak už boli v aute myška Hryzka, žabka Kvákajka, zajko Bojko a líštička Kmotrička. Ale to ešte nebolo všetko. V podvečer, keď sa už slnko chystalo na nočný odpočinok, prišiel k autíčku sivý, zubatý vlk. Tí, čo ho poznali dlhšie, mu dali meno Tĺčik. Nie že by bol taký hlúpy, ale stále kýval svojím huňatým chvostom. Vyzeral vtedy ako slávna detská hračka – krútiaci sa vĺčik.

Už zďaleka počul smiech vychádzajúci z auta a aj on sa práve potreboval skryť pred poľovníkmi a hlavne pred ich psami. Zabúchal na dvere.

„Kto tam zasa je?“ spýtalo sa autíčko.

„Ja som to, vĺčik Tĺčik. Potrebujem sa na chvíľu skryť, prosím, pustite ma dnu,“ smelo odpovedal.
Dnu bolo chvíľu ticho, ale potom sa nejaký hlas ozval a zavolal vlka dnu.

Tak už boli v aute myška Hryzka, žabka Kvákajka, zajko Bojko, líštička Kmotrička a vĺčik Tĺčik. Už im bolo dnu trochu tesno,. Ale keďže sa krásne zabávali, žiadnemu zvieratku to neprekážalo. A milé autíčko sa tešilo, že nie je samo. Blížila sa zima a zvieratká sa tešili, že ju prežijú spolu v aute a v teplučku.

No všetko sa raz končí a aj ich plány stroskotali. Asi po troch dňoch šťastného spolužitia všetko prerušila strašná udalosť. Niekedy nad ránom niečo otriaslo celým červeným autom. Muselo to byť veľmi silné, lebo aj trasenie a buchotanie bolo silné. Všetky zvieratká i autíčko sa prebudili a všetkých opantal veľký strach. Núkali sa potichu, kto sa spýta, kto je von, ale nikto sa k tomu nemal. Nakoniec sa zajko Bojko, síce so strachom, odhodlal a spýtal sa, kto to búcha.

„To som ja, medveď Jonáš. Akýsi starý poľovník ma trafil a zranil. Chcel by som sa u vás zo všetkého spamätať,“ ozvalo sa zvonku.

Zvieratká, ktoré sa už trochu spamätali, začali kričať.

„Nie, nie, milý medveď, tu dnu je plno a ty si tučný a veľký. Tu nie je pre teba miesto. Choď preč!“
Jonáš sa však nahneval a milé auto rozbil. Všetky zvieratá sa rozpŕchli a z auta nakoniec ostali len kolesá. Hlúpy medveď všetko zničil. Rozbil priateľstvo zvieratiek a jeho samého nakoniec dobehol poľovník a skolil ho.

Tak sa končí rozprávka a vy, milé deti, si vážte všetko, čo máte, lebo nikdy neviete, kedy o to môžete prísť.

debata chyba