Foto: Barbora Paulovičová
Keď si však obula červené tenisky, odrazu sa jej nechcelo učiť. Stala sa lenivou, stvárala samé neplechy, robila zle kamarátkam a prestala si čistiť zúbky. Myslela iba na nové topánky a prosila mamu a otca, aby jej kúpili ďalšie.
„Ak chceš nové topánky, ktoré máš tak rada, vykonaj dobrý skutok,“ povedali. Vtedy si uvedomila, ako sa zhoršila a na tenisky sa nahnevala. V ten večer skončili odhodené v kúte. Mama s otcom jej prvýkrát pred spaním ani neprečítali rozprávku. Bála sa, či dokáže úplne sama zaspať. „V izbe mi lomozia strašidlá,“ sťažovala sa Barborka, no mamička ju len pobozkala na čelo a popriala jej dobrú noc.
V izbe vládla čierna tma a pokojné ticho. Prestrašene sledovala spod paplóna, z ktorého kúta vykukne nový strašidlový obyvateľ.
Odrazu niečo neviditeľné vykročilo rezko ako šíp. Boli to jej obľúbené tenisky. Tie tenisky sú totiž akési čudné stvorenia, ktoré sa rady obúvajú a chránia naše nôžky. Tak ako my majú oči a telo. My máme ľudské telo, oni topánčie. Topánčie telo má zadný pásik, pätník, podpätok, podošvu, ozdobný rám, podšívku, zadný dielec derba, jazyk, priehlavok, šnúrky a stielku.
Prihovorili sa Barborke topánčím hlasom, ktorý pripomínal chodiace podpätky. V prehlbujúcom spánku sa pred ňou vynárali jasné slová. Ďaleko za oblakmi je Kráľovstvo obuvi. V krásnom zámku vládne kráľ Nablýskaná poltopánka so štíhlou kráľovnou Črievičkou. Na vysokých podpätkoch jej svieti prsteň s ligotavým kamienkom, na hlave má zlatú korunku. Strašne rada gestikuluje. Na ukazováku sa vyníma prsteň s rubínom. Kráľovná miluje svoje deti. Kráľ ich má tiež rád, ale trochu iným spôsobom. Stará sa, aby všetky mali svoje miesto na poličkách a v skrinkách. Dbá na to, aby boli čisté a upravené.
Detičky – tenisky sú toľkých farieb a veľkostí, až ich ťažko spočítať. Niektoré majú krídelká, iné pod podrážkou kolieska všelijakých tvarov. Milujú dobrodružstvá. Dve sú vždy takmer rovnaké. Lodičky svojim typickým zvukom klopkajúcich podpätkov ohlasujú novinky, oznamy a povely zvestujúce príchod nových hostí a jedál. Sandále s klinovým podpätkom majú veľké očiská a z podpätku im trčia veslá a kotva, aby sa mohli hocikam plaviť a hocikde zastaviť. Na jazdeckých čižmách je hlava koňa a vzadu z nich trčí dlhý chvost. Kto si tieto čižmy obuje, všade sa dostane rýchlo, akoby cválal na koni. V čižme s kožušinkou nikomu nebude zima. Balerínky sú talentované tanečnice. Pohybujú sa ľahučko a svižne baletným krokom pas de deux. Každé ráno trénujú pri žrdi cviky grande ronde de jambe, najprv en dehors, potom en dedaus. Črievičky sa zaujímajú o módu, vyniknú v nich dámske lýtka a pekná postava, nosia sa aj na súťažiach krásy. Naopak, topánky na nízkom opätku sú praktické v práci. Varia racionálne jedlá plné zeleniny, ovocia a strukovín. Pánske poltopánky vedú podnik na výrobu políc, skriniek a škatúľ pre Kráľovstvo obuvi. Skrátka, sú to šikovní majstri. Detské topánočky učia deti chodiť, behať, stúpať po špičkách, vystupovať po schodoch, otáčať sa doprava, doľava, hopkať dopredu i dozadu. Rehabilitačné topánky masírujú chodidlo, aby ľudia nemali ploché nohy.
V Kráľovstve obuvi si každý plní svoje úlohy a všetci spolu dobre vychádzajú. Radi sa hrajú, učia, pomáhajú si. Nevedú žiadne vojny a nehádajú sa, lebo vedia, že to neprináša úžitok. Čas im ubieha príjemne, problémy sú im cudzie.
Raz sa stala nezvyčajná udalosť. Roztopašné Červené tenisky sedeli na okraji svojho kráľovstva a pozorovali planétku Zem. Zvedavo hľadeli na krajinu, kde majú ľudia buď bosé nohy, alebo nosia jednotvárne tvrdé topánky. Topánky sú nepohodlné a často končia na oprave u obuvníka. Zvedavé tenisky sa naklonili ešte viac, a potom ešte viac, až odrazu stratili rovnováhu a padali, padali, padali…
„Našťastie máme krídelká,“ povedala rozradostená teniska.
„Aké je úžasné letieť po oblohe,“ odpovedala druhá.
Prileteli až k dedine pod kopcami, k domčeku pod tmavými jedľami. Zvedavo nazreli oknom dovnútra. U obuvníka sa učili tri deti.
„To budú určite Anna, Antonín a Tomáš Baťovci,“ pomysleli si a mali pravdu. Ako tak nakúkali, deti si ich všimli, a tak sa im prihovorili.
„Prišli sme k vám zo zvedavosti. Aké jednotvárne topánky nosíte!“ čudovali sa tenisky. „Chceli by sme vám pomôcť a urobiť vám radosť.“
„Sme radi, že ste medzi nami,“ potešil sa Tomáš.
A tak každý deň tenisky postupne deťom odovzdávali svoje skúsenosti z Kráľovstva obuvi. U Baťovcov sa stali múzou slávnych dizajnérov zvučných mien. Vylepšili tvary topánčieho tela každého druhu topánok: spoločenských, vychádzkových, športových, domácich, oddychových, módnych, trendových, pre dámy, pánov aj pre deti. Nové topánky sa stali ozdobou a pýchou každého človeka na svete.
V Kráľovstve obuvi zatiaľ na Červené tenisky akosi pozabudli, až kým sa nekonalo baletné predstavenie balerínok. Balerínky sa zvŕtali a tancovali barettement tendu simple. Piata pozícia, pravá noha vpredu, ruky otvorené, váha tela na ľavej nohe, pravá je voľná. Pravá noha prechádza vpred, špička sa dotýka zeme, je vystretá a vytočená smerom von. Ihneď po skončení tanca zaburácal potlesk a zavládlo veľké nadšenie.
Ktosi si však všimol, že potlesk je slabší ako zvyčajne. Dve sedadlá v hľadisku zívali prázdnotou. Lodičky ako vzorné sekretárky celému kráľovstvu oznámili: „Klop-klop. Stratili sa dve topánky. Klop-klop.“ V tom momente nikto netušil, kto sa stratil. Zrazu všetci zabudli na predstavenie balerínok a stíchli.
Zistili, že niet Červených tenisiek. Hľadali ich, ale márne. V Kráľovstve obuvi zavládol smútok. „Už sa nikdy nevrátia,“ povzdychla si kráľovná a oči mala plné sĺz. „Ako som len mohla na ne zabudnúť.“
„Určite sa už po toľkých rokoch načisto stratili. Akí sme len boli nevšímaví,“ povedal kráľ.
Vtom však, akoby z neba spadli, sa Červené tenisky objavili doma, v Kráľovstve obuvi. Rozbehli sa k mame kráľovnej a otcovi kráľovi. Pritúlili sa k rodičom a zviazali si navzájom šnúrky, aby sa už nikdy nestratili. Radosti nebolo konca-kraja. A veru, mali čo rozprávať. Kráľ Poltopánka bol hrdý na úspechy Tomáša Baťu. Ľudia po celom svete nosia pohodlné topánky, ktoré sa ľahko obúvajú a dobre nosia. Ľudia si radi kupujú nové a krásne topánky a dlho sa z nich tešia. Tešili sa aj nové Červené tenisky. V očiach spiacej Barborky boli najkrajšie na svete.
Odrazu všetky topánky kráľovstva vzlietli do vzduchu k Barborke. Tichučko vykríkla, hneď od nadšenia, hneď zo strachu, a pokúsila sa skryť na druhú stranu postele.
„Prebuď sa, Barborka moja, ale si si pospala!“ vravela mama.
„Ach, aký sen sa mi prisnil,“ povedala Barborka a porozprávala ho mame. Mama ju pobozkala a povedala: „Bolo to skoro ako v skutočnosti, ale teraz sa bež umyť a naraňajkovať, lebo je čas ísť do školy.“
Barborka vstala, rozbehla sa a celou cestou myslela na to, aký to bol nádherný sen. Odteraz sa nebude báť zaspávať úplne sama. Naučila sa mať rada červené tenisky celým srdcom a už viac nechcela iné. Zmenila sa na šikovné dievčatko, ktoré si zaslúži nosiť tie najkrajšie a najlepšie tenisky.