Sníčky jazvečíka Fina

Fin ako každý poriadny jazvečík bol veľký spachtoš. Ak bolo daždivo, vedel prespať celý deň.V taký deň aj svoju potrebu vykonával nerád. Opatrne našľapoval po mokrom chodníku a ak sa jeho pani – Maruška - neponáhľala rýchlo dnu, uprene sa na ňu zadíval, ako by vravel: "V takýto psí čas byť vonku? Veď mi zmokne kožuštek!"

Jazvečík Fin
Jazvečík Fin
Autor:

Rýchlo urobil svoju potrebu a už hup do brlôžka, kde sa mu snívali krásne sny.

Jeden taký krásny sen chcel by privolať znovu, ale nikdy viac sa mu už nesníval.

V tom sne sa preháňal po lese, keď tu zrazu pod koreňom mohutného bútľavého duba zacítil noru dajakého zvieratka. Začal mocne hrabať, až sa prehrabal do skrýše, kde sa v kútiku učupené strachom triaslo zvieratko, ktoré Fin nepoznal. Ešte nikdy sa s ním nestretol.

„Kto si?“ spýtal sa.

Ale zvieratko sa len triaslo a neodpovedalo.

„No povedz, veď ti nič neurobím!“ povedal Fin zmierlivo.

„Ja som sama,“ povedalo napokon.

„No dobre, si sama, ale kto si? A kde je tvoj dom a tvoja pani?“ spýtal sa Fin.

„Ja bývam tu a zostala som sama. Otec jazvec s mamičkou odišli a už sa nevrátili. Iste sa im niečo zlého prihodilo,“ povedalo tíško.

Teraz Fin pochopil. To je teda ten jazvec, vlastne jazvečica, o ktorých mu Marika rozprávala, že ich jeho pra-pra-prapredkovia chodili loviť.

„Čo môžem pre teba urobiť?“ povedal Fin, lebo bol zdvorilý psík.

„Najlepšie urobíš, keď odídeš,“ povedala jazvečica už smelšie. „Celkom si mi zničil môj brlôžtek. Taký bol čistý a dobre vetraný. Ale ty si zničil všetky vetracie chodbičky.“

„Och, prepáč, prepáč!“ ospravedlňoval sa Fin." Vyhrabem ti nové!"

„Len to nie!“ Zhrozila sa malá jazvečica.„Ja si už nejako poradím,“ povedala rýchlo.

Fin teda vycúval zo skrýše, sadol si pred ňu a čakal, či sa jazvečica znovu neobjaví, lebo sa chcel s ňou kamarátiť.

A tá o chvíľu vykukla: „Už som ako tak upratala,“ povedala, „teraz si trocha oddýchnem.“

„A ty si kto?“ spýtala sa, lebo ani ona nevedela, že Fin by mal byť jej odvekým nepriateľom.

„Som dlhosrstý jazvečík Fin“ povedal hrdo Fin.

„Jazvečík? To asi patríš do našej rodiny! Tak vitaj u nás!“ povedala a podávala mu labku.

Jazvečica ho potom zoznámila so všetkými zvieratkami v lese a tie, keďže ešte doteraz nevideli jazvečíka, usúdili, že je onakvejší ako všetci ostatní a že by mohol byť ich kráľom.

„Nech žije kráľ Fin!“ volali mu na slávu.

Ale keď sa Fin práve chystal predniesť svoj prvý kráľovský prejav, niekto ním mocne zalomcoval:

„Fin, vstávaj! Ideme von!“

Tak ho Maruška prerušila v tom najlepšom a nikdy sa už nedozvedel, ako v tom lese kraľoval.
Fin však nemával len takéto krásne sny. Niekedy, tak ako my všetci, sa vo sne bál a bol rád, keď sa prebudil a uvidel, že to všetko bol iba zlý sen.

Taký zlý sen sa mu sníval po tom, ako sa Maruške v meste stratil. Vtedy ju našiel, ale vo sne sa Maruška po chvíli neobjavila. Zostal celkom sám. Márne ju všade hľadal, nenašiel Marušku, ani dom, v ktorom bývali. Tak sa z Fina stal túlavý pes. Opustený sa pridal k svorke túlavých psov, ktorá hľadala niečo pod zub pri kontajneroch a spávala, kde sa dalo. Pod balkónmi, v starých zbúraniskách alebo v drevenej opustenej kôlni.

V svorke bol vodcom Peron – malý, zlostný pes, ktorého všetci počúvali. Ten na Fina hneď zavrčal:

„Čo tu hľadáš? Tu som ja pánom!“

Ale Fin sa nemienil s ním prieť.

„Samému je mi smutno“ povedal." Dovoľ mi zostať s vami!"

„A kde máš svojho pána?“ spýtal sa Peron.

„Moja pani sa mi stratila. Stratila sa mi moja Maruška“ povedal Fin plačlivo.

„No dobre,“ zahundral Peron, „len sa nerozplač! Aj nás vyhnali na ulicu a musíme sa o seba starať sami. Zostaň, keď chceš. Ale tu ja rozhodujem! Ak nájdeš niečo pod zub, musíš sa so mnou rozdeliť.“

Fin prikývol, lebo mu nič iné neostávalo. Ale nepozdávalo sa mu to.

„Prečo sa máme deliť s Peronom?“ spýtal sa ostatných psov." Veď sa horko ťažko sami najeme."

„Peron je malý, ale mocný. Ak sa do teba zastarie niekto iný, ochráni ťa,“ povedali psi.

A tak aj bolo. Fin videl ako Peron odohnal cudzích psov, ktorí im chceli uchytiť kosti spod kontajnera. A začal si Perona vážiť.

O krátky čas si Fin zvykol na život v svorke a obľúbil si ostatných psov. Videl, že sú to nešťastníci, o ktorých sa nik nestaral. Niektorí z nich svojho pána dakedy mali, ale ten ich neskôr vyhodil na ulicu, iní sa už v starej kôlni narodili. Boli zafúľaní, blchatí a často chorí. Fin, ktorý sa tak rád kúpal a nechal sa vydrhnúť psím šampónom si s hrôzou predstavoval:

„Takto budem o chvíľu vyzerať aj ja! Takého ma Maruška už nebude chcieť, neuverí, že som to ja.“

V svorke psov bolo aj jedno šteniatko, malý jazvečík a mamička ho často poučovala:

„Dávaj pozor na zlých ľudí! Nikdy sa nepribližuj, kým naozaj necítiš, že je to dobrý človek! Ale najviac si daj pozor pred šarhom!“

„Kto je to, šarha?“ spýtal sa zvedavo Fin.

„To je človek, ktorý keď si nejakého psíka strčí do vreca, viac ho už neuvidíme. Každý múdry pes pred ním uteká,“ povedala múdro mamička jazvečica.

Fin sa teda vždy pozeral, či niekto pred ním nenesie vrece, v ktorom by zmizol zo sveta.

Raz sa so svorkou zatúlal na koniec mesta, kde v tôni stromov boli učupené malé chatky. Z jednej takejto chatky vyšiel starší muž s vrecom na pleci. Niesol si domov hlávky kapusty a pochvaľoval si:

„Tento rok bola dobrá úroda. Bude kapusty na celú zimu“.

Kráčal oproti Finovi a ten od strachu zdúpnel:

„To je iste ten hrôzostrašný šarkan,“ povedal si, lebo si na meno šarha nemohol spomenúť.

„Ten má už iste plné vrece psíkov a ešte jedno miesto zostáva pre mňa,“ zľakol sa.

Stál ako prikovaný, oči upreté na mocnú postavu. Ako sa približovala, v hrôze si uvedomil:

„Musím utiecť!“

Pozrel napravo – tam bol vysoký plot, ktorý ohradzoval záhradky.

Pozrel naľavo – hneď vedľa cestičky bola široká cesta, po ktorej sa hnali autá, jedno za druhým.

„Už je so mnou amen,“ povedal si.

Postava sa približovala a Fin zavrel oči:

„Zbohom, Maruška, už ťa nikdy neuvidím!“ zavolal – a prebudil sa. V izbe bolo prítmie, ešte bolo len skoré ráno. Podišiel k dverám Maruškinej izby a načúval popod dvere jej tiché oddychovanie.

Spokojne si vydýchol: „Je tu! Nestratila sa!“

Ľahol si pred dvere a čakal, kým sa nezobudí. Ale oči už nezatvoril. Čo ak by sa mu zasa prisnil ten strašný šarkan s vrecom na pleci?

rozprávka, plch, pĺšik

Pĺšik

09.05.2011 12:40

Ahoj! Volaj ma Pĺšik lieskový. Ľudia ma takto nazvali a musím priznať – toto meno sa mi páči. Keď už pre nič iné tak preto, lebo znie milšie ako dáky Plh obyčajný.

princezná

O Karličke a Rohanovi

05.07.2010 08:00

Za dávnych čias, keď bolo na svete všetko inak, keď mačičky nosili vestičky a psíci nohavičky, žila na zámku jedna princeznička, ktorá sa volala Karlička. Bola to zvláštna princeznička.

čokoláda

Zvedavá čokoláda alebo ako si salónka založila salón krásy

27.06.2010 18:15

Bola raz jedna krajina, kde sa vyrábali sladkosti. Piekli sa tu cukríky veľké ako bochníky chleba, v špeciálnom šľahači sa šľahala cukrová vata, ktorá sa vypúšťala do vzduchu namiesto oblakov.

výstava Ohňom a mečom, pozvánka

Ohňom a mečom: Dejiny civilizácie sprevádza zdokonaľovanie zbraní

28.02.2017 13:32

Stredoslovenské múzeum prináša výstavu o bojoch, výstroji, zbraniach a technike boja na našom území, ako aj v európskom kontexte, s názvom Ohňom a mečom.

rudolf kusý

Rudolf Kusý bude kandidovať na predsedu Bratislavskej župy

28.02.2017 13:22

Starosta bratislavskej mestskej časti Nové Mesto Rudolf Kusý bude v novembrových župných voľbách kandidovať na post predsedu Bratislavského samosprávneho kraja.

dom, byt, prenájom, hypotéka, stavebné sporenie

Podmienky pre hypotéku sa sprísňujú, z vlastných treba mať pätinu

28.02.2017 13:02

Od marca sa menia podmienky pri získavaní hypotekárnych úverov. Zmeny vyplývajú z opatrenia Národnej banky Slovenska.

knižnica, študent, žiak

Dotácie na preškolenie ľudí sa zasekli

28.02.2017 13:00

Štát hľadá možnosti, ako podporiť z eurofondov vzdelávanie nezamestnaných. V automobilovom priemysle vznikne v ďalších 4 rokoch 14-tisíc nových pracovných miest.