Autobusy bývali v jednej starej veľkej garáži na okraji mestečka. Odlišovali sa od seba zafarbením a tiež mal každý svoje meno. Boli to autobusy malé, veľké, nové, ale aj veľmi staré – tie väčšinou len odpočívali – už nevládali jazdiť po cestách.
Keď na konci dňa všetky naraz zaparkovali v garáži, vyzerali ako kvetinky na lúke. Lebo autobusy boli krásne farebné – červené, modré, žlté, zelené – to aby keď jazdia po mestečku, bolo všetkým veselšie a radostnejšie.
Ale bol tu aj jeden autobus taký, aký ešte nikto nemal – bol ružový a vlastne bola to ona – volala sa Stefani.
Stefani vozila detičky do škôlky a do školy. Všetci ju poznali a mali veľmi radi. Vždy bola presná, vyumývaná a jej motor tak jemne šveholil. Voziť sa v nej bola paráda.
Jedného dňa sa pokazil zelený autobus, musel ostať v garáži. Ostatné autobusy mali veľa roboty a tak poprosili Stefani, aby vozila ľudí v mestečku celý deň. Stefani sa aj potešila, veď keď porozváža detičky bude mať čas aj na mamičky, oteckov, babičky a dedkov.
Aj sa tak stalo. Večer išla skoro spinkať, aby na druhý deň mohla veľa jazdiť. Ešte predtým si skontrolovala či má plnú nádrž, pretrela si predné aj zadné sklá, a spokojná, na svojom mieste v garáži, sa vyspinkala do rána.
Ráno ju už čakali detičky, potom mamičky a oteckovia, aj babičky a dedkovia. Všetci sa potrebovali niekam odviesť. Bolo ich veľa a Stefani bola pomaly už aj unavená.
Zrazu začalo pršať. Pršalo, pršalo viac a viac. Na cestách už boli veľké kaluže a sem tam aj nejaká jama.
Do jednej jamy – plnej vody – vhupla aj Stefani. No čo už, musela ísť ďalej a dávať si väčší pozor.
Keď už bol večer a v mestečku už nebolo koho voziť, lebo všetci už boli doma, unavená a špinavá Stefani si spomenula, že zajtra príde do mestečka vzácna návšteva, ktorú má ona voziť. Vtom sa zľakla ako vyzerá.
Bola celá špinavá od toho jazdenia v daždi a tak sa rozhodla, že než zaparkuje v garáži, zájde do umyvárne.
Aj sa tak stalo. V umyvárni bolo moc fajn. Tá teplá vodička a tá jemná pena! To bolo niečo pre unavenú Stefani. Stála tam nehybne a vychutnávala si to – až zrazu zhasla svetlá a zaspala. Spala a spala – ako vo vatičke.
Ostatné autobusy v garáži už netrpezlivo čakali na Stefani, báli sa o ňu, či sa niečo zlé nestalo, či nepotrebuje pomoc. Rozhodli sa ísť Stefani hľadať do mestečka. Každý išiel iným smerom. Hľadali, hľadali ale Stefani nenašli. Ako by aj mohli. Tá stále spinkala v jemnej pene v umyvárni a bolo jej dobre. Až voda, ktorá pomaly chladla ju zobudila. Zasvietila svetielka, zablinkala nimi, naštartovala motor a pomaly, tichúčko sa pobrala do garáže.
Garáž bola úplne prázdna. Všetky autobusy boli preč. Stefani bola z toho smutná, nevedela, že hľadajú ju.
Zaparkovala na svojom mieste a čakala čo bude ďalej. Za chvíľočku počula motory, zbadala svetlá – to sa vracali autobusy. Keď videli krásnu Stefani v garáži, začali od veľkej radosti všetci naraz trúbiť a možno trúbia až dodnes, lebo všetky autobusy sú veľkí kamaráti.