Zvedavá čokoláda alebo ako si salónka založila salón krásy

Bola raz jedna krajina, kde sa vyrábali sladkosti. Piekli sa tu cukríky veľké ako bochníky chleba, v špeciálnom šľahači sa šľahala cukrová vata, ktorá sa vypúšťala do vzduchu namiesto oblakov. Všetci ľudia, čo tu žili, mali dobré srdcia a sladké úsmevy.

27.06.2010 18:15
debata
Ilustračné foto: SHUTTERSTOCK Foto: SHUTTERSTOCK
čokoláda Ilustračné foto: SHUTTERSTOCK

Uprostred krajiny na námestí z gumených medvedíkov a mačacích jazýčkov stál kotol veľký ako katedrála. Nikto sa k nemu nesmel priblížiť, lebo ho strážili cínoví vojačikovia a tváre mali ako z ocele. V tom kotli sa varila čokoláda. Každé ráno Ďuri Kurič založil pod kotlom oheň, a keď čokoláda začala voňať, vstávali všetci do práce. Nepotrebovali ani budík, ani predpoveď počasia. Čokoláda voňala každý deň ináč. Keď bolo sparno, bola silná a horúca ako páliace slnko, na jar mliečna a sladká a v zime…v zime bola ľadová.

V jedno maškrtné ráno sa Jožko Pupkáč Ochutnávač prikradol ku kotlu. Ochutnal už v krajine všetko, čo sa ochutnať dalo – cukrové lízanky, mätové bonbóny, orieškové müsli aj pelendrekové uzly, čokoládové keksíky, pomarančové želé, kokosové pusinky či maslové sušienky… Dnes sa rozhodol, že ochutná čokoládu. Voňala výnimočne dobre – mliečne vanilkovo, s nádychom škorice. Jožko sa vyšplhal na samý vrch kotla a ponoril doň svoj zvedavý prst.

  • Mňam, to je dobrota! – oblizoval sa zvedavý Prst.
  • To bola ale dobrota! – oblizoval sa zvedavý Jožko a ponáral svoj zvedavý Prst znova a znova do čokolády, až kým sa čokolády úplne neprejedol.

V krajine vznikol poplach a Jožka musela odviezť Sladká záchranka, aby mu poskytla prvú pomoc. Jožkovi bol udelený prísny zákaz jedenia sladkostí, namiesto ochutnávania mal povolené iba okukávanie a ešte k tomu mal predpísanú nemastnú-neslanú diétu… A to dovtedy, kým mu úplne nevytrávi…

Tu by sa mohla rozprávka skončiť, veď všetko dobre dopadlo a nikomu sa nič nestalo. Ale to ste teda na veľkom omyle! Stala sa totiž taká čudná vec. Čokoláda, ktorá sa inokedy len tak prevaľovala v kotli z jednej strany na druhú a z druhej strany na prvú, ostala po zásahu Jožkovho zvedavého Prsta veľmi zvedavá. Od samej zvedavosti sa nevedela zmestiť do kože, vlastne do kotla. Nakúkala ponad okraj von, vykláňala sa čoraz viac, až z neho na ďalší deň vytiekla.

  • Kypí! Čokoláda kypí! – vykrikovali ľudia a ponáhľali sa ku kotlu.

Keď vykypí čokoláda znamená to, že už je hotová a treba ju spracovať. A tak sa otvorili fabriky a ľudia sa nahrnuli do práce. Vytiahli formy a formičky a v špeciálnej odlievárni začali odlievať čertov, anjelov a iné čokoládové figúrky, lebo o chvíľu mali byť Vianoce a práve dostali od Deda Mráza veľkú objednávku. Bolo že to ruchu, bolo že to vzruchu! Každý pomáhal ako vedel. Siláci napli sily a nosili ťažké čokoládové vedrá, vylievači vylievali, odlievači odlievali, vyklápači vyklápali a keď boli figúrky hotové, špeciálne krajčírky im ušili šaty. Na mieru! Potom čokoládu odviezli do obchodov po celej krajine. Tam ju ľudia vykúpili, len sa tak po nej zaprášilo. Každý chcel mať na stromčeku ozdoby, ktoré sa dajú zjesť a každý stromček chcel mať na sebe len tú najkrajšiu čokoládu. Tak tomu bolo každý rok a mohlo tomu tak byť aj tento, nebyť onoho nešťastného rána, keď maškrtný Jožko nakazil čokoládu svojou zvedavosťou. Tá sa prejavila už v odlievárni.

– Zaujímalo by ma, čo zo mňa bude, – hútalo prvé vedro čokolády. – Dúfam, že nejaká pekná princezná s krásnymi dlhými šatami…

  • Žiadna princezná z teba nebude, ale veľký rohatý čertisko! – posmievalo sa druhé vedro. – Princezné sa už minuli.
  • Neminuli! – nedá sa prvé vedro. – Čo si myslíš ty? – otočí sa na čokoládovú polevu, ktorá sa lenivo prelievala hore-dolu.
  • Princezné sa na Vianoce nevyrábajú… – stihla povedať čokoládová poleva kým sa odliala preč.
  • A čo sa vyrába namiesto nich? – kričí za ňou prvé vedro.
  • Anjeli.....

Lenže z tejto várky čokolády nevznikli ani anjeli, ani čerti… Bola to úplne špeciálna zásielka, z ktorej sa budú vyrábať salónky. Salónky, milé deti, sa robia takto:

Najprv zavedú čokoládu do krásnej reštaurácie, kde ju pousádzajú za stoly. Vzápätí sa podávajú jedlá od výmyslu sveta – kokosová múčka, lanýžová plnka, hrozienkový punč či sladký karamel. Čokoláda sa jej naprace tak, až má plnky plné bruško. Špeciálni kontrolóri potom chodia od stola k stolu a kontrolujú, či je každá salónka dobre najedená. V žiadnom prípade sa nesmie stať, že niektorá z nich opustí jedáleň polosýta, či nebodaj hladná. To by bola úplná katastrofa! Takto skontrolované salónky ešte pred odchodom z reštaurácie dostanú v špeciálnej šatni ligotavý kabátik podľa vlastného výberu s rozstrapkaným golierikom. Len vtedy sú pripravené na predaj a môžu si ľahnúť do vopred pripravených a mäkko vystlaných škatúľ. Iste chápete, že po tejto procedúre sú salónky veľmi namyslené a nie je s nimi žiadna reč. Veď kto sa ešte môže pochváliť takou špeciálnou výrobou a jedinečnou opaterou ako ony?

O to horšie sa správali salónky vyrobené zo zvedavej čokolády. Od momentu, keď ich vyložili v obchode medzi ostatné figúrky, sa od samej pýchy a namyslenosti nadúvali ako vzducholoď a tlačili sa do popredia. Predavači a predavačky boli zmätení a chodili ich každý deň kontrolovať. Nešlo im do hlavy, prečo sa škatule so salónkami vydúvajú, také čudo ešte nikdy nevideli. Hádam nie sú tie salónky pokazené? Veď ich len teraz priviezli! A ak s nimi niečo nie je v poriadku, tak ich potom nesmú predávať! Od samého rozčúlenia jednu škatuľu otvorili, aby ju ochutnali. To však nemali robiť. Zvedavá čokoláda sa im začala lepiť na prsty a nešla zmyť. Darmo ju oblizovali, darmo drhli pod teplou vodou… Čokoláda bola rada, že je von z obalu a od samej radosti sa lepila na všetko, čo ľudia brali do rúk – na peniaze, na šaty, na stoly a stoličky, na knihy, na zošity, na školské tašky, na stránky módnych časopisov a všade, kde bola, zanechala po sebe stopu v podobe hnedého odtlačku. Deti viac nemohli potajomky maškrtiť a čo je horšie, ani dospelí nie. Každý to hneď spoznal – či už podľa zafúľanej brady alebo zababraného prsta.

Čokoláda však bola vo svojom živle, konečne mohla uspokojiť svoju zvedavosť. V šlabikári sa naučila čítať, v matematike počítať, v mamičkiných módnych časopisoch si prečítala, čo sa nosí v Paríži a ako sa pečie bábovka, z oteckových kníh sa zas dozvedela, prečo je tráva zelená a Zem guľatá. S dedkom chodila von na prechádzku, s babkou plietla teplé svetre a deti ju brávali von na ihrisko. Čokoláda bola skrátka všade.
Najviac jej však bolo na vianočných stromčekoch. Tam, medzi ostatnými ozdobami bola ozajstná hviezda, veď všade bola, všetko videla, a keď nevidela, iste o tom počula. Z módnych časopisov vedela, čo sa práve nosí, z kaderníctiev odkukala tie najmodernejšie účesy a keďže sa už nacestovala dosť, rozhodla sa usadiť a podnikať. Tak sa stalo, že si salónka otvorila salón krásy. Nemohla sa už dívať na ozdoby, ktoré celé roky odpočívali zabudnuté v komorách a ľudia ich vytiahli iba na Vianoce, šedivé a pomačkané…

  • Sme ženy a sme ozdoby! – bolo jej heslo.

Vianočným guliam dala nový lesk, porcelánové figúrky usporiadala podľa dôležitosti a srdiečka natrela novou, ligotavou farbou. Ozdobný špic na samom vrchu stromčeka sa veľmi bránil akejkoľvek zmene, ale keď mu pripevnila na okraj nezábudkové zvončeky, ktoré aj pri nepatrnom vánku jemne cinkali, nevedel si salónkin salón krásy vynachváliť.

Ľudia sa potešili tiež. Vianočné stromčeky boli nádherne ozdobené a to je základ krásnych Vianoc, lebo iba pod pekný stromček patrí kopa pekných darčekov. Navyše nový salón krásy zaujal zvedavú čokoládu natoľko, že nemala viac času lepiť sa ľuďom na prsty, a tak mohli nepozorovane maškrtiť všetci – veľkí i malí, a to bez rizika, že ich niekto odhalí…

A čo vy, milé deti? Vyskúšali ste už, akú majú chuť čokoládové figúrky? Že nie? Tak šup-šup, choďte rýchlo ochutnať a nebojte sa, zvedavá čokoláda vás tentokrát neprezradí…

debata chyba