O zlatej priadke

09.11.2009 11:02

Za dávnych čias žila jedna macocha a mala dve dcéry, vlastnú a pastorkyňu. Mohli si všetky tri spokojne nažívať, keby macochina dievka nebola lenivá až strach.

ilustrácia z knihy Ako šla rozprávka do sveta,...
ilustrácia z knihy Ako šla rozprávka do sveta, Ikar Autor: Ikar

Všetkému sa prizerala so založenými rukami, iba pri teplej peci sa jej chcelo posedkávať, na priedomí presúšať alebo uhly podopierať.

Obed navariť dievka veru nevedela. Ak mala chalupu oriadiť, iba o metlu sa opierala, a keď mala zakúriť, z pece sa iba dym valil.

Nešikovnejšej dievky ako macochina dcéra nebolo na širokom-ďalekom okolí. Nuž všetku robotu doma i na poli musela pastorkyňa porobiť. A tej veru išla robota pekne od ruky. Ale čím šikovnejšie sa pastorkyňa zvŕtala, tým väčšmi ju macocha s dievkou trápili.

Raz na macochinom poli vyrástol vysoký, hustý ľan, radosť pozrieť. Na jeseň mali plnú plnučičkú izbu kúdelí.

Tu si macocha voľačo zmyslela a takto prikázala pastorkyni:
„Zuza, tento ľan mi spradieš na zlaté nitky, inak mi ani nechoď na oči, lebo mojej metle neujdeš!“
Vsotila neborkú pastorkyňu do izby a zamkla za ňou dvere.

Úbohé dievča si sadlo pod ľan naukladaný od dlážky po samú povalu, rozkrútilo vretienko a dalo sa do pradenia. Vretienko sa krútilo a spomedzi Zuzkiných prstov vychodila tenučká priadza. Bola jemná ako hodváb a ligotavá ako sklo, ale čo ako sa Zuzka trápila, zlatá predsa nebola. Tu sa neborká dala do plaču. Veď čo si ona s toľkým ľanom počne? Akože ho na zlaté nitky spradie?

Ako tak plače, narieka, zrazu hupkom vyskočí na oblok maličký mužíček v červenej čiapočke, a keď Zuzka zdvihne hlavu, takto sa dievčaťa vypytuje:
„Čo tak nariekaš, dievčička, čože ti je? Veď mladosť-radosť, a ty všetky kúty slzami oblievaš!“
„Akože by som nenariekala,“ ozvala sa Zuzka, keď ju strach trocha prešiel, „ráno mi macocha prikázala všetok tento ľan hneď a zaraz na zlaté nitky spriasť. Ľanu je kopa, a ja veru neviem, ako sa pradie zlato.“

„Ľahká pomoc, dievčička. Utri si slzy, ja ti s tým pomôžem, aj ťa naučím zlaté nitky priasť,“ sľubovalo chlápä na obloku. „A nič iné za to nechcem, len aby si mi do roka uhádla meno. Ak ho neuhádneš, staneš sa mojou ženou.“

Zuzka sa najprv bála, ale potom pristala na všetko a sľúbila, že o rok bude mužíčkovi hádať meno, len aby jej teraz pomohol, lebo s ňou bude zle-nedobre.

Mužíček v červenej čiapke sa zasmial, vhupol do izby, vzal vretienko, sadol si pod kúdeľ a dal sa do pradenia.

Vretienko sa krútilo od rána do večera. Kým prišla noc, ľanu ostalo už iba do pol izby a nitiek ako rýdze zlato chytro pribúdalo.

Chlápä usilovne priadlo aj celučičkú noc, ale teraz učilo už aj Zuzku priasť zlaté nite. Pritom si potichučky pospevovalo:
„Takto, Zuzanka, takto, takto,
takto, Zuzanka, takto, takto…“

A tu zrazu spod Zuzkiných prstov vychodila priadza ako zlato, izbička sa jagala a trblietala, akoby v nej horelo sto sviec.

Do rána spriadli všetok ľan na zlaté nite. Zuzka ani nevedela, ako sa poďakovať mužíčkovi v červenej čiapke. Ale on sa iba zasmial.
„Prídem o rok a deň. A pamätaj, ak neuhádneš, ako sa volám, budeš moja!“

Zuzka sa po týchto slovách striasla, ale rok bol ďaleko a macocha blízko, nuž iba si vzdychla. Nejako už bude. Chcela ešte raz zaďakovať čudnému mužíčkovi za pomoc, lenže toho už nebolo. Vyfučal ako vietor a zostala po ňom iba plná izba zlatých nití.

Dievča šlo zavolať macochu. Tá veru ani vlastným očiam nechcela veriť a raz nevedela, či sa radovať a či zlostiť, keď jej pastorkyňa ukázala toľkú nevídanú krásu. Div od toľkého ligotu neoslepla.
Macocha čoskoro zbadala, že zlatá priadza, čo aká vzácna bola, radosť jej do domu nepriniesla.
Po celej dedine sa o inom nehovorilo, iba o zlatej priadke, nuž každý sa potom zvŕtal iba okolo Zuzky. Mladí-starí z nej oči nespúšťali, volali ju z domu do domu na priadky, len aby sa čomusi od nej priučili. Aj mládenci sa iba okolo Zuzky krútili, macochinu vlastnú dcéru si nik ani len nevšimol.

Raz prišiel driečny šuhaj, ktorý Zuzanku rád videl, a nedal sa odpraviť, hocičo vravela a napriek robila macocha, našu zlatú priadku si predsa vzal za ženu.

Mladí dobre gazdovali a nažívali spolu ako dva holúbky. Deň za dňom sa míňal – len keď sa už končil rok, Zuzke bolo čoraz ťažšie na srdci. Už si ani nezaspievala, vretienko do ruky nechytila, za krosná si nesadla.

Muž sa neraz vypytoval, prečo je smutná, prečo má oči vyplakané, no Zuzka mu nechcela nič vyjaviť. Darmo ju potešoval, rozosmieval, ako len vedel, potešiť sa nedala. Až napokon po dlhom trápení mužovi všetko vyrozprávala.

„Zajtra,“ zaplakala Zuzka, „má prísť za mnou malý mužíček v červenej čiapočke. Pred rokom ma naučil priasť zlaté nite a pomohol mi za deň i noc spriasť plnú izbu ľanu. Nechcel nič iné, len aby som mu do roka uhádla meno. Ak ho neuhádnem, budem vraj jeho ženou. A ja veru neviem, ako sa volá, čo ako sa trápim, hlavu si lámem, kade-tade sa naňho prezvedám, nikto o takom chlapiatku nepočul.“
Mladý gazda po týchto slovách zbledol od strachu ako stena. Nevedel, ako by zachránil svoju milú žienku. Nič iné mu nezišlo na um, iba vysadnúť na koňa a v šírom svete sa prezvedať dačo o tom čudnom mužíčkovi.

Ide, ide, ani sám nevie, kade ho koník nesie. Tu zrazu vidí, ako sa pod horou z lúky dymí.
„Čože je to za robota?“ čuduje sa. „Lúka pokosená, seno zvezené a tu akoby pod zemou ohník horel.“
Mladý gazda zoskočí z koňa, aby sa na všetko lepšie prizrel. A tu zrazu vidí pod zemou izbietku, v nej maličké ohnisko s kotlíkom a na kamennom stolíčku dve mištičky. Okolo ohňa poskakuje akýsi mužíček v červenej čiapočke a takto si spieva.
„Dnes mám dostať zlatú priadku!
Varím pre ňu kašu sladkú“!
Ak uhádne moje meno,
nechcem ju!
Ale ak ho neuhádne,
vezmem ju!
Moje meno je Martinko Klingáč!"

Po tejto piesni mladý gazda pritajil dych, aby ho mužíček voľajako nezačul, ale ten iba pobehoval ako pochabé chlapčisko a zasa tú istú pesničku spieval:
„Dnes mám dostať zlatú priadku!
Varím pre ňu kašu sladkú!“

Viac nášmu gazdovi veru nebolo treba ani vidieť, ani počuť. Tíško sa zakrádal od ohniska, odviazal koňa, vyskočil naň a poďho rovno domov k svojej milej žienke.

„Zuzka! Zuzka!“ volal zďaleka. „Neboj sa, neplač, nesiem dobrú novinu!“ a potom doložil ticho, aby ho nikto nepočul. „Keď príde za tebou to chlápä, tak mu len smelo povedz: Tvoje meno je Martinko Klingáč!“

Utrápená Zuzka nevedela sprvu, či má mužovi veriť. Len keď jej mladý gazda vyrozprával, čo videl a počul, poutierala si slzy a obaja plakali i skákali od radosti.

Ledva padla tmavá noc, zrazu hupkom vyskočí na oblok maličký mužíček v červenej čiapočke. Keď mladá gazdiná zdvihne hlavu, hlasno zvolá:
„Ak uhádneš moje meno,
nechcem ťa!
Ale ak ho neuhádneš,
vezmem ťa!
Hádaj, Zuzanka, hádaj!“
Zuzka trochu bojazlivo šepla:
„Tvoje meno je Martinko Klingáč.“

Ako tie slová vyriekla, mužíček sa zamračil, strhol si z hlavy čiapočku, zasyčal ani para v kotle a vyfučal oblokom ako zlý vietor.

Od tých čias mladý gazda so svojou milou žienkou Zuzkou statočne pracovali a spokojne nažívali aj bez zlata. Možnože žijú podnes so svojimi deťmi a ich detnými deťmi.

Text a ilustrácia z knihy Ako šla rozprávka do sveta, Ikar

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk