Foto: Slovart-Print
Somár namiesto toho, aby čakal, čo sa stane, ušiel z ohrady a vybral sa do mesta Brémy. Rozhodol sa, že si bude zarábať na živobytie muzicírovaním. Gazda neraz opakoval, že má hlas ako zvon.
– Cestou dlhou kráčam sám,
zastavím sa tu i tam.
Mesto Brémy sú môj cieľ,
snáď by ma tam niekto chcel.
Hlas mám pekný, dobre viem,
za spev čosi dostanem.
I-á.
Prešiel už kus cesty, keď uvidel v jarku pri ceste poľovníckeho psa. Bol starý a ťažko dýchal.
– Hej, čo tu robíš? – spýtal sa somár.
– Ušiel som svojmu pánovi. Už nemôžem poľovať. Bežím pomaly a otupil sa mi čuch. Chcel ma zastreliť, ale vzal som nohy na plecia. Neviem, čo budem teraz robiť. Haúúú, – zavyl žalostne pes.
– Ohó! Nemáš zlý hlas, – povedal somár. Poď so mnou do Brém, bude z nás skvelé duo.
Pes súhlasil a putovali spolu. Keď sa im cesta zdala dlhá, opakovali:
Ľavá-dva, ľavá-dva,
každý z nás hlas pekný má.
A za taký krásny hlas
v Brémach obdarujú nás.
I-á, i-á, hav!
Prešli dobrý kus, keď na okraji lúky uvideli mačku. Bola špinavá a vychudnutá.
– Čo ti je? – spýtal sa somár.
– Som už stará a nemôžem chytať myši. Moja pani ma vyhodila z domu. Nemám sa kam podieť. Mňaúúú!
– Tak poď s nami. Máš pekný hlas. Také trio, ako je naše, si získa svet svojou muzikou!
Mačka súhlasila a ďalej išli spolu.
- Raz, dva, tri, raz, dva, tri,
muzikanti, to sme my.
Len pre krásu nášho hlasu
v Brémach naplnia nám kasu.
I-á, hav a mňau!
- Prešli už dobrý kus cesty a keď prechádzali cez dedinu, začuli kohúta
- Kikirikí!!!
- Nevrieskaj tak, lebo nám od toho uši puchnú! – ozval sa somár.
- Musím spievať, ako vládzem. Včera som počul gazdinú, ako vraví, že už som starý, súci len na polievku. Ak jej nedokážem, že mám ešte dosť síl, prídem o život. Nechcem skončiť ako prvý chod nedeľného obeda! – povedal kohút. – Tu nikto nedocení tvoj hlas. A tak sa dostaneš do misy s polievkou. Poď s nami! Takéto kvarteto, ako je naše, si vždy poradí!
Kohút súhlasil, putovali ďalej spolu a opakovali si:
- Štyria, ani jeden nemý,
dobyjeme vedno Brémy.
Očarí ľud toľká krása,
nad tou krásou každý jasá.
Šli a šli, až sa celkom zotmelo.
– Treba nájsť nejaké miesto na nocľah! – povedala mačka. Nenašli však nič lepšie, ako bol rozkonárený dub. Somár a pes sa uložili pod stromom a kohút s kocúrom medzi konármi. Kohút si urobil lôžko na najvyššom konári, kde sa cítil najbezpečnejšie.
Pred spánkom sa poobzeral po kraji.
– Hej, kikirikí! – zaspieval. – Vidím odtiaľto akési svetlo. Možno to je lepšie miesto na nočný odpočinok. Rozhodli sa, že sa o tom presvedčia.
O chvíľu sa dostali na neveľkú poľanu. Cez konáre stromov sa predieralo svetlo. Pred nimi bola drevená chalupa. Ako stvorená pre unavených muzikantov, čo putujú do Brém.
Somár sa prikradol pod okno.
– Čo tam vidíš? – spýtal sa pes.
– Stôl plný mäsa.
– A čo ešte? – spýtala sa mačka.
– Mlieko v hrncoch.
– A čo ešte? – spýtal sa kohút.
– Zrno vo vreciach.
– Ach, to by bolo čosi pre nás! – vzdychli si všetci.
Boli veľmi hladní a žiadalo sa im odpočinúť si v útulnej chalupe… Tak začali premýšľať, kým si nevymysleli… Pes sa vydriapal na somárov chrbát, mačka na psa a kohút na mačku. Opatrne pristúpili k oknu a začali koncertovať:
– Íáá! – zahíkal somár.
– Haúúú! – zavyl pes.
– Mňaúúú! – zamraučala mačka.
– Kikirikí! – zaspieval kohút.
Zbojníci, ktorým patrila chalupa, ušli s krikom, lebo si mysleli, že to bol upír. Štvorica priateľov sa usalašila v chalupe. Po sýtej večeri sa uložili spať. Keď zbojníci uvideli, že zhaslo svetlo, rozhodli sa, že sa vrátia, aby si vzali zo „začarovaného“ sídla aspoň peniaze, ktoré ukradli v hostinci. Ale sotva prekročili prah chalupy, somár im podložil nohu, pes ich chmatol za nohavice, mačka poškriabala na pleciach a kohút pozobal.
Zbojníci utekali, až sa im za pätami prášilo.
– V našej chalupe sa ubytovali príšery, – rozprávali potom každému, kto ich chcel počúvať. – Jedna tlčie budzogáňom, druhá má veľké kly, tretia strašné pazúry a štvrtá je azda sám diabol.
Štyria muzikanti našli zbojnícke peniaze a bolo ich toľko, že už nemuseli ísť do Brém zarábať si spevom na živobytie.
Ktovie, možno sa tam predsa raz vyberú…
Rozprávka je z knihy Veľká kniha rozprávok, Slovart-Print
