Cisárove nové šaty

Dávno-pradávno žil na svete cisár, a ten sa tak rád parádil, že na drahé šaty utrácal všetky peniaze. Na jeho kráľovskom dvore sa neprestajne konali všelijaké oslavy, hostiny, rád mal aj slávnostné sprievody a každý deň chodil do divadla, len aby sa pred svetom mohol ukázať v nových šatách.

24.11.2009 07:00
debata
ilustrácia z knihy Zlatá kniha najkrajších... Foto: Mladé letá
Cisárove nové šaty, Mladé letá ilustrácia z knihy Zlatá kniha najkrajších rozprávok, Mladé letá

Cisár sa prezliekal niekoľko ráz za deň a vždy do krajších a honosnejších šiat. Zatiaľ čo ostatní panovníci sa často radili so svojimi ministrami, tento cisár sa najčastejšie zo všetkého prezliekal.

V kráľovskom meste bolo veľmi veselo, takmer každý deň doň prichádzali vzácne cudzokrajné návštevy. Raz prišli do mesta dvaja podvodníci, ktorí o sebe tvrdili, že sú výborní tkáči a vedia utkať prekrásnu látku, akej niet na svete páru. Vraj tá látka má nevídané vzory a žiari tými najjasnejšími farbami. A navyše je aj zázračná, lebo ju uvidia len múdri ľudia. Žiaden hlupák ani človek, ktorý nie je hoden svojho postavenia, tú krásnu látku nikdy neuvidí.

To je dobre, pomyslel si cisár, budem mať nové šaty a ešte sa aj dozviem, kto z mojich ministrov dostáva zadarmo plácu, kto je múdry a kto hlúpy. Hneď mi tú zázračnú látku musia utkať!
Cisár dal zázračným tkáčom veľký preddavok a rozkázal im, aby sa hneď a zaraz dali do práce.

V paláci im pridelili veľkú sieň, do nej postavili dva tkáčske stavy, a tí dvaja sa tvárili, že usilovne pracujú. Lenže na stavoch nemali vôbec nič – ani nitku, ani kúsoček látky. Každý deň požadovali na prácu najjemnejšie hodvábne nite a rýdze zlato. Tie si skryli do vreciek a od rána do večera sedeli pri tkáčskych stavoch.

Jedného dňa si cisár povedal, že sa pozrie, ako ide tkáčom robota. Vzápätí si však spomenul, že látka je zázračná, a trochu sa zľakol. Pravda, on sa nemá čoho báť, ale predsa len… Radšej nech sa tam najprv ide pozrieť niekto iný.
Pošlem ta svojho statočného starého ministra, pomyslel si. On tú látku istotne uvidí, lebo je múdry a čestne si plní svoje povinnosti.

Starý minister vošiel do siene a vidí – tkáči sedia za prázdnymi stavmi.
Bodaj ho! Veď nevidím nijakú látku, zarazil sa, ale nahlas nepovedal ani slovo.
Tkáči ho úctivo požiadali, aby podišiel bližšie a povedal, ako sa mu páčia farby a vzor. Chudák minister, čo ako vypliešťal oči, nevidel veru nič. Však ani nemal čo vidieť!

„Vari som hlúpy?!“ zašepkal. „To som si veru o sebe nemyslel! Chráňboh, aby sa to niekto dozvedel! Alebo sa vari nehodím na svoj úrad? Nie, nie, za nič na svete sa nepriznám, že nič nevidím!“
„Tak čo na to poviete?“ spýtal sa jeden z tkáčov.

„Ó, je to veľmi pekné,“ odvetil starý minister, dôkladne si cez okuliare obzerajúc prázdny stav. „Aj vzor je krásny, aj farby sú očarujúce. Áno, áno, poviem cisárovi, že látka sa mi veľmi páči.“
„Ďakujeme pekne za uznanie,“ povedali tkáči a svorne vychvaľovali vzory na svojej nejestvujúcej lát­ke.

Minister ich pozorne počúval, aby mohol všetko zopakovať cisárovi. A to aj urobil.
Od toho dňa tkáči požadovali ešte viac hodvábnych a zlatých nití. Už mali plné všetky vrecká, veď pri práci nespotrebovali ani nitku.

Zakrátko cisár poslal k tkáčom ďalšieho ministra. A všetko sa zopakovalo ako prvý raz. Minister sa prizeral zo všetkých strán, zhora i zdola, ale veru nevidel nič, len prázdny stav.
„Tak ako sa vám páči naša práca?“ spytovali sa tkáči, potriasajúc vo vzduchu rukami, akoby ťažkali látku.

Ja istotne nie som hlúpy, uvažoval minister. Takže to znamená, že nie som hoden svojho úradu? To sú mi teda veci! To sa nesmie nikto dozvedieť!
I začal látku vychvaľovať a nadšene híkal nad vzormi, hoci nevidel vôbec nič.

„Veľmi pekné, krásne!“ oznámil potom cisárovi.
Čoskoro sa v meste nehovorilo o inom, len o prekrásnej látke.
Cisár napokon zatúžil vidieť ten zázrak na vlastné oči a so všetkými dvoranmi a veľmožmi sa pobral ku tkáčom. V jeho sprievode boli aj dvaja ministri, ktorí už podvodníkov navštívili. Falošní tkáči sedeli v sieni a usilovne tkali na prázdnych stavoch.

„To je krása, však?!“ nadchýnali sa prví dvaja ministri. „Radosť pozerať! Tie vzory! A tie farby!“
A nežne hladkali vzduch, lebo si mysleli, že ostatní okolo nich vidia krásnu látku.
Čo to má znamenať?! pomyslel si cisár. Ja nič nevidím! Hrôza! Vari som hlúpy? Alebo sa vari nehodím za cisára? To predsa nie je možné!

A nahlas povedal:
„Máte pravdu. Nie je to najhoršie. Musím s vami súhlasiť.“
Cisár spokojne prikyvoval a dvorania, ktorí videli to isté, čo ich pán, svorne opakovali:
„Ó, to je krása! To je nevýslovná krása!“

A všetci cisárovi radili, aby si z látky dal ušiť nové rúcho na nastávajúcu slávnosť.
Cisár tkáčov vyznamenal a vymenoval ich za hlavných dvorných tkáčov.
Tí potom presedeli pri práci celú noc a spálili pritom vari aj dvadsať sviec. Tvárili sa, že veľkými nožnicami strihajú látku, a potom začali ihlami bez nití šiť cisárove nové šaty.

Napokon oznámili:
„Hotovo!“
Ráno si cisár v sprievode dvoranov prišiel po šaty. Tkáči dvihli ruky, akoby v nich niečo držali, a vravia:
„Nech sa páči, veličenstvo, tuhľa sú nohavice, tu je vesta a tu plášť. Krásne oblečenie! Ľahučké ako pavučinka. Ani nepocítite, že máte niečo na sebe!“

„Áno, áno,“ pritakali dvorania, ale nevideli nič, lebo ani nemali čo vidieť.
„Veličenstvo, teraz sa ráčte vyzliecť a postavte sa sem pred toto veľké zrkadlo,“ povedali falošní tkáči cisárovi. „My vás oblečieme.“

Cisár sa vyzliekol a podvodníci ho začali parádiť. Tvárili sa, že mu obliekajú nohavice, potom vestu a všetko ostatné. Predstierali, že mu zapínajú gombíky, zaväzujú mašle a napokon rozhodili rukami, akoby cisárovi prehodili cez plecia plášť.
A cisár sa zvŕtal pred zrkadlom a obzeral sa zo všetkých strán.

„Och, ako tie nové šaty cisárovi pristanú! Ako mu len dobre sedia!“ šepkali dvorania. „To sú farby! Prekrásne oblečenie!“
„Baldachýn pre veličenstvo je pripravený!“ oznámil vtedy hlavný ceremoniár.
„Môžeme ísť!“ povedal cisár. „Pristanú mi tie nové šaty?“ spýtal sa, ešte raz podišiel až k zrkadlu a premeral sa v ňom od hlavy po päty, aby všetci videli, že si pozorne obzerá krásny nový odev.

Komorníci, ktorí mali niesť vlečku cisárovho plášťa, predstierali, že čosi zdvihli zo zeme a s vystretými rukami vykročili za cisárom. Neodvážili sa dať najavo, že nemajú čo niesť.
A tak sa sprievod pohol.

Cisár kráčal pod parádnym baldachýnom a davy ľudí na uliciach híkali:
„Och, aké šaty! Aký krásny plášť! Ako tie šaty cisárovi pristanú!“
Nikto sa neodvážil priznať, že nič nevidí, nikto nechcel, aby o ňom povedali, že je hlúpy, nikto si nechcel priznať, že je neschopný.

A odrazu zakričal akýsi malý chlapec:
„Cisár je nahý!“
„Počujete, čo vraví to nevinné dieťa?“ ozval sa jeho otec. „Dieťa je dieťa! Ono je vždy hodno svojho postavenia. To znamená, že hovorí pravdu.“

Vtedy si ľudia začali šepkať:
„Veď je to pravda! Cisár je nahý!“
„Cisár je nahý! Je nahý!“ kričali odrazu všetci.
Cisár sa zľakol.

Nie je predsa možné, aby všetci ľudia boli hlúpi, pomyslel si. Takže ho tí podvodníci oklamali a naozaj je nahý! Nedá sa nič robiť, musí ísť ďalej.
A nahý cisár vykročil pod svojím baldachýnom ešte vznešenejšie a komorníci za ním niesli vlečku, ktorej nebolo.

Rozprávka je z knihy Zlatá kniha najkrajších rozprávok, Mladé letá

debata chyba