Foto: Slovart-Print
Na veľké nešťastie im odhynula aj koza, darkyňa mlieka. No čo už teraz? Deti chodili každý deň do hory a predsa len odtiaľ čo-to doniesli, či už jahôdky, černice, šípky alebo aspoň korienky a zajačiu šťavu…
Horšie bolo, že museli chodiť čoraz ďalej od chalupy. Najstarší Adamko sa síce v hore vyznal, mal už zo trinásť rokov, no čo sa aj vyznal, jedného dňa predsa len zablúdili. Odrazu ani nevedeli, či ísť hore, či dolu, napravo či naľavo. Volali a kričali, že ich azda dakto počuje, ale všetko márne.
„Oteckóóó, mamičkááá, tu smééé!“ volal Adamko. A za ním ako zvončeky ešte šesť hláskov: „Oteckóóó, mamičkááá, tu smééé!“ Aj ozvena volala, opakovala všetky tie zvončeky, ale nič nepomáhalo. Nebožiatka deti sa namiesto k domu dostávali čoraz ďalej od domu.
Tie menšie už načisto nevládali. Vtedy ich starší pobrali na chrbát a ďalej sa s nimi tmolili. Večer sa ako kuriatka do hŕbočky zbili a tak sa jedno od druhého zohrievali. Niektoré si v tej hŕbočke aj dosť dobre pospali.
Podvečer druhého dňa sa dotmolili k akejsi úžľabine. Pozrú dolu, a tam – ani čo by v samom pekle – múranica stojí, pekná, rozložitá.
„Tu bude dáky dobrý gazda bývať,“ vraví Adamko.
A už sa deti šutrujú dolu, ani čo by ich tam s hotovými koláčmi čakali.
Vojdú dnu. Akási starena tam na lavici sedí, kapustu reže a do suda nakladá. Oči má ako päste, tvár ako skala.
„Dobrý večer, stará mamka,“ pozdravil sa Adamko.
Pozrela zlostne a chcela čosi odvrknúť, ale za Adamkom sa ešte šiestimi hlasmi sypalo jedno za druhým:
„Dobrý večer, stará mamka! …večer, stará mamka! …stará mamka!…“ Ani keby sa jedno za druhým rozcengalo sedem zvončekov. Starenin pohľad za každým tým cengnutím o poznanie zmäkol, a keď zaznelo ostatné „dobrý večer, stará mamka,“ bol už načisto vľúdny.
„Dobrý večer, deti,“ odpovedala drapľavým hlasom. „Po čo ste vy sem prišli?“
„My sme prišli, stará mamka, či by ste nám nedali zajesť,“ povie zasa Adamko.
Starena vidí, aké sú deti zúbožené, vyhladované.
„Veď by som vám aj dala,“ hovorí, „ale sa bojím, aby vás tu môj syn nezastihol. Ak vás zastihne, bude vám beda, lebo on je obor.“
„Ale ak sa nenajeme, aj tak nám bude beda,“ hovorí Adamko. „Umrieme od hladu.“
Nato starena vstala, odkrojila sedem okruchov chleba a načapkala za misu kapustnej polievky. Pustili sa deti jesť, raz-dva boli mise na dne. Starena pozerá cez oblok a odrazu vyhŕkne:
„Zle je, deti. Môj syn už letí vo svojich lietajúcich čižmách. Musíte sa schovať – lenže kde?“
Napochytre hodila každému prázdne vrece, aby do nich vliezli, a vrtko vrecia pozaväzovala.
Ešte nedokončila posledný uzol, už stál obor vo dverách. Ňuchal a vetril:
„Mati, tu vonia človečina! Sem s ňou, nech ju zjem!“
„Čo ti to zišlo na um, syn môj!“ vraví starena. „Veď sem ani líška nepribehne, ani veverica nepriskacká, nie by človek! Tu máš kapustu s baraninou, najedz sa!“ A postavila na stôl plný kotol.
Obor sa pustil do jedenia. Na jeden chlip za pol misy do seba vdúchne, na jeden streb za plnú misu vprace.
„Čo je v tých vreciach, mamka?“ spytuje sa, keď už zahnal prvý hlad.
„Čože by bolo? Kapusta. Veľa nám jej treba, keď ju máš tak rád.“
„Veď rád, rád! Ale dneska mi ustavične vôňa človečiny do nosa udiera.“
„Už si to len vyhoď z hlavy, syn môj,“ chlácholí ho mať. „Po svete si sa nalietal, človečiny naňuchal, nuž ti teraz všade vonia!“
„Veru vonia, až mi tak v nose vŕta, hapčí!“
Obor kýchol, ani keby hrom udrel. Strecha na múranici s rachotom poskočila a hneď zas dosadla na múry. Deti vo vreciach sa preľakli a čo menšie sa aj do plaču pustili. Tak sa všetko vyzradilo a starena musela vrecia porozväzovať.
Stojí pred obrom drôbizeň od najväčšieho po najmenšie a on sa rehoce. Popukať sa ide od radosti, že sa ho tak boja. „Máte vy šťastie, detiská, že som už po večeri,“ hovorí. A potom strmo materi: „Teda, mamka, vy by ste aj čerta prekabátili! Dajte si pozor!“ a hrozí sa jej päsťou. „Teraz deti nachovajte a uložte v pitvore. Zajtra vám poviem, čo s nimi.“
Starena ustiela deťom v pitvore a v nebadanej chvíli pošepne Adamkovi: „Keď obor začne chrápať, ujdite! Dvere budú odomknuté.“
Menšie deti hneď pospali, ale Adamko čaká, ani okom neklipne. A tu sa z izby ozve: chrrr! chrrr! Akoby tam plátno driapali. A čoraz hlasnejšie, akoby to bolo veľmi tuhé plátno.
Adamko pozobúdzal bračekov a sestričky, na jeden vrz sa všetci do noci vytratili a pri svetle mesiaca sa šťastlivo z tej úžľabiny vyškriabali.
Ráno otvorí obor oči a hneď beží do pitvora. No tam po deťoch ani stopy.
„Ušli!“ vykríkol. „Nezamkli ste dvere!“ obrýkol sa na mať. „No počkaj, veď vás ja dohoním!“
Vhupol do lietajúcich čižiem a pustil sa za deťmi. Letí ponad horu, oči vypliešťa, pomedzi stromy zrakom blýska. Ale deti sú vrtké, kryjú sa po kružinách, po húštinách, popod vývraty.
„Kde sa len podeli, pľuhavstvá!“ jeduje sa obor a čoraz vo väčších kruhoch ponad horu lieta. Celú oblohu krížom-krážom oblietal, riadne sa ukonal, fučí a dychčí od námahy.
Napokon zosadol na krivý strom, že si oddýchne. Uvelebil sa na konár, nohy spustil, chrbtom sa o kmeň opiera.
A zakrátko-zanedlho už aj počuť, ako ktosi na krivom strome plátno driape. Čoraz hlasnejšie, čoraz tuhšie, akoby to bolo veľmi mocné plátno!
A práve v húštine neďaleko krivého stromu čupeli deti. Videli obra, ako si na strom sadol, počuli ho, ako chrápe.
Adamko im šepká:
„Pssst, ani muk!“
Prikradne sa ku krivému stromu, načiahne sa za obrovskou nohou, ako tam visí z konára, a pomaličky-potichučky stiahne z nej čižmu. A šuch-šuch, pomaličky-potichučky stiahne aj druhú čižmu. Obor sa ani nepohne, veselo si driape svoje plátno.
Adamko si obul obrove čižmy a šepká deťom:
„Ulepte sa na mňa!“
Deti sa pouliepali: ktoré na chrbát, ktoré na plece, ktoré okolo hrdla, ktoré okolo pása.
A keď už viseli na ňom ako roj včiel, povedal Adamko:
„Zaneste nás, čižmičky, k našej chalupe!“
Vynieslo ich do povetria, zafičalo im okolo uší, zahvižďalo… a už aj boli tam, päť krokov od svojej chalupy.
Práve sa okolo nej ukladal tichý súmrak.
Uhliar a uhliarka pri ohni sedia, do ohňa hľadia, slzy sa im dolu tvárou gúľajú.
„Deti naše milé, deti naše drobné, kde vás ešte hľadať?“ narieka uhliarka. „Istotne vás divé zvery roztrhali!“
A vtom sa deti rozkričia:
„Tu sme, mamička! Tu sme, otecko! Nijaké zvery nás neroztrhali! Jáj, ako je doma dobre! Jáj, mňa bolia nožičky! Jáj, ja som veľmi hladný!“
Každý zvonček volal inšie, každý zvonil inakším hlasom.
Uhliarka navarilo chytro hladnej kaše. Čo inšie mohla, keď nič nemali. Deti boli také utrmácané, že zaspávali s lyžicou v ústach. Mať hľadela na so smutným úsmevom
Čímže vás ja, deti moje, zajtra nachovám?
Keď sa deti na druhý deň prebudili, slnce už bolo vysoko. Na stole rozváňala mrvenica s mliekom. Ej, či len bola dobrá! Raz-dva bolo po nej.
„Kde ste vzali mlieko, mamička?“ spytuje sa Adamko.
„Koza nám dala.“
„Aká koza, mamička?“
„Tá, čo je v našom chlieve.“
Utekali sa pozrieť, a naozaj: v chlieve stojí koza, strakatá, rohatá, bradatá.
„Kde sa tu vzala?“ čudujú sa deti.
„Včasráno som išla do mesta a kúpila som ju. Chcem povedať: vymenila.“
„Za čo, mamička?“
"Za tie čižmy, čo ste včera doniesli. Išla som na trh, držím tie čižmiská. A tu príde ku mne akýsi čierny pán. Keď ich zazrel, až mu tak v očiach zahralo.
Čo chceš za tie čižmy, ženička? – Kozu by som rada, hovorím. Za inšie ich nedám, iba za kozu. – A tu sa on zvrtne na päte, ten čierny pán, a čuduj sa svete, už aj drží na motúze kozu. Túto istú."
„Mamička naša,“ vraví smutne Adamko, „to je veľmi drahá koza.“
"Veru drahá, deti moje. Pre nás je to tá najvzácnejšia koza na svete. Už nebudeme musieť hladovať.
A za čižmami nebanuj, Adamko môj. Veď sa ani nedali nosiť, také boli veličizné."
Rozprávka je z knihy Zlatá priadka, Mladé letá