Foto: Zuzana Bruncková, z knihy Moje najmilšie rozprávky, Perfekt
Rúbal, neborák, kálal hrubé duby, až mu tak z čela tieklo. Tu čosi-kamsi priplichtil sa čierny zasmolenec z najhlbšieho pekla ku kapsičke a ukradol mu ten ostatný kúsok chleba. Ako sa vrátil do pekla, hneď sa začal chváliť kamarátom: „Hlaďteže, toto malo byť jednému rubárovi na celý deň, a ja som mu to ukradol!“
„Čo to tam, čo?“ ohlásil sa na to Lucifer. A keď vyrozumel, čo je vo veci, zhrozil sa nad ukrutnosťou toho zlodeja, že smel takému chudobnému človeku ostatný kúsok chleba vziať. I naskutku mu vyriekol súd: aby hneď stúpal slúžiť do roka tomu rubárovi.
Na druhý deň zberal sa znovu do hory ubiedený rubár a kládol ťažkú sekeru na plece. Tu sa otvoria dvere a mladý silný parobok vkročí do izby. „Dobrý deň, gazda!“ poklonil sa prišelec. „Či by ste ma nevzali do služby?“
„Ach, syn môj, načože by si mi bol?“ odpovedal rubár. „Sám nemám čo jesť a v kúte, či vidíš, plače hŕba lačných detí!“
„No, len ma vezmite! Ja za službu nič nežiadam a uvidíte, že sa pri mne budete dobre mať.“
„Nuž, poďže teda so mnou do rúbania, keď už len tak chceš,“ povedal rubár a podal mu do ruky sekeru.
Neminuli ani tri dni a hora, ktorú by rubár sám do roka nebol zrúbal, ležala na hromade, až to bola radosť hľadieť na rovné rady poukladaných siah.
Od toho času počalo sa nášmu rubárovi dobre vodiť a jeho deti neplakali viac od hladu v kúte, boli veselé a zdravé ako ryby, lebo boli sýte.
„No, gazda,“ povie ten sluha, „vy len po troche rúbajte, a ja pôjdem dakde na mlatbu, aby ste mali na zimu chlieb, aj všetkého nadostač v dome.“
„Choď, len choď,“ odpovedá rubár, „ja budem zatiaľ rúbať, čo budem môcť.“
Na jednej veľkej pustatine mal gazdovstvo bohatý pán. Tristo stohov zbožia stálo mu na poli a v chlievoch ležalo tristo kŕmnych volov a tristo kŕmnych bravov. U toho pána zastavil sa rubárov sluha a ponúkol sa za mlatca. „Nuž a kdeže ti kamarátstvo?“ opýtal sa ho pán.
„O kamarátstvo sa vy nestarajte! Len či dáte to zbožie mlátiť?“
„Pravdaže dám, ale ho azda sám nebudeš mlátiť?“
„Ej, či sám, či nesám, veď sa potom nahľadíte!“
„Nuž a čože budeš žiadať na výmlatok?“
„Nič, pane, len čo si naraz odnesiem,“ odpovedal sluha.
No, pomyslel si pán, veď žiadnych desať meríc neodnesieš. A privolil k tomu.
Keď bolo blízko polnoci, tu okolo stohov ozve sa odrazu tritisíc cepíkov: cup cup cup, cap cap cap! cup cup cup, cap cap cap! Čerti z horúceho pekla sa zbehli pomáhať svojmu kamarátovi, takže do rána všetko zbožie bolo vymlátené, vyviate i pomerané.
Ešte len svitať počalo, zabral sa mlatec k pánovi, aby prišiel robotu obzrieť. A ten sa nemohol prenadiviť tej skorej robote. Ale bol rád, že zbožie bolo dobre vyrobené, a povedal mlatcovi, aby si výmlatok bral. Milý mlatec káže si vykladať zbožie na široké pleciská a pánova čeľaď vyloží mu na ne dobrých desať meríc pšenice.
„No či ti je to dosť?“ spytuje sa pán.
„Hoj, čože by to bolo?“ rozosmeje sa mlatec. „Len ešte klaďte! Veď vidíte, že ešte pod ním vyskočím!“
I vykladajú mu všetko zbožie na plecia a pánovi dupkom stávajú vlasy od strachu.
„No či ti je to dosť?“ spytuje sa poznovu, ale mlatec sa zase rozosmeje, že čoby to ešte bolo.
„Len klaďte,“ povedá, „čo máte, veď vidíte, že ešte vyskočím, ako čo by som nič nemal.“
Sto tučných vykŕmených bravov valí sa z chlievov a mlatec zoberie všetko na chrbát.
„No u čerta, už ti to len azda dosť bude?“
Ale čert sa smeje, ľahko vyskakuje a káže klásť. Pána pučí od zlosti, ale — v slove si stoj! — od slova odstúpiť ani on nemôže.
„Vypusťte sto vykŕmených volov,“ zakričí na čelaď, „tie azda len nepoberie!“
Ale mlatec zoberie aj tie, a rozosmejúc sa do očí nahnevaného pána, uteká, ako čo by nič neniesol, k svojmu gazdovi.
„No, gazda, tu máte!“ zvrhne bremä vo dvore rubára. „Myslím, že sa už nebudete báť hladu, trebárs vás i tu nechám, lebo mi už vychádza rok. Ale či viete, kto som ja? Či pamätáte, keď vám v hore ten ostatný kúsok chleba bol skapal?“
Rubár pokýval hlavou:
„Pamätám,“ povedá, „pamätám.“
„No tak vedzte, ja som čert, ten kúsok chleba ja som vám bol ukradol a za pokutu musel som vám do roka slúžiť. Majte sa dobre!“
Vtom nastal okolo domu smiech, ako čo by tritisíc koní bolo zaerdžalo.
Boli to čerti, ktorí vysmievali svojho kamaráta, že musel u chudobného rubára slúžiť.
Rozprávka je z knihy Moje najmilšie rozprávky, Perfekt