Foto: Viktor Šatunov, z knihy Gulliverove cesty, Slovart-Print
A tak dva mesiace po tom, ako sa vrátil domov z ostatnej cesty, objavilo sa meno nášho lodného lekára na zozname posádky lode Dobrodružstvo. Loď sa chystala na ďalekú plavbu pod velením kapitána Johna Nicolsa.
20. júna 1702 vyplávala loď Dobrodružstvo na otvorené more. Priaznivý vietor vejúci do plachiet niesol loď rozrážajúcu vlny smerom k Mysu Dobrej nádeje. Na tomto mieste rozkázal kapitán spustiť kotvu, aby doplnili zásoby pitnej vody. No ubehlo niekoľko mesiacov, kým mohla naša loď napnúť plachty a pokračovať vo svojej ceste.
- Blíži sa búrka! – povedal kapitán.
A búrka skutočne nedala na seba dlho čakať. Už na nasledujúci deň začal duť južný vietor. Každou minútou silnel, až prepukol v taký ukrutný uragán, aký ešte nikdy nezažil ani Gulliver, ani posádka, dokonca ani kapitán Nicols.
Mnoho dní bojovala loď Dobrodružstvo s uragánom, no napokon vyšla z tejto bitky ako víťaz.
Až konečne jedného dňa zbadal plavčík stojaci na stožiari zem. Nikto ani len netušil, či je to ostrov, alebo pevnina. Teraz bolo treba preskúmať breh. Kapitán Nicols tam poslal čln s desiatimi námorníkmi.
Do člna naložili prázdne sudy. Námorníci dostali rozkaz nájsť niekde neďaleko pobrežia riečku alebo potôčik a priviezť pitnú vodu.
Gulliver tiež prejavil želanie vydať sa na breh. Zakrátko prirazil čln ku kamenistému, pustému brehu. Námorníci prezreli okolie, ale nenašli žiadnu riečku, ani len pramienok. Dookola sa rozprestierala len neúrodná skalnatá pustatina. Námorníci sa vydali ďalej po pobreží, aby našli pitnú vodu. Iba Gulliver sa vybral na opačnú stranu.
Po hodnej chvíli pocítil únavu a keďže nenašiel nič, čo by stálo za pozornosť, vydal sa na spiatočnú cestu k člnu.
Zrazu sa však Gulliver veľmi zľakol a ostal stáť ako obarený. Čo to má znamenať? Videl, ako všetci námorníci sedia v člne a zo všetkých síl, akoby im išlo o život, veslujú smerom k lodi.
Gulliver chcel za nimi zakričať, no od hrôzy, ktorá sa ho zmocnila, nemohol vydať ani hláska. Uvidel totiž človeka obrovských rozmerov, ktorý sa obrovskými krokmi snažil priblížiť k člnu.
Obor sa hnal za člnom krížom cez more a voda mu siahala ledva po kolená. Jeho kroky boli obrovské. Zdalo sa, že už mu chýba len krok či dva – a schmatne čln svojím ručiskom. Morské dno však bolo pokryté ostrými kameňmi, po ktorých sa nedalo rýchle bežať.
Obor o ne zakopol, stratil rovnováhu a zastal.
Gulliver sa rozbehol preč, sám nevedel kam. Nakoniec sa zastavil na strmom kopci a prezeral si okolie. Z toho, čo videl, pochopil, že sa nachádza uprostred jačmenného poľa, ktoré patrí obrovským tvorom.
Cesta viedla na susedné pole, ale dalo sa naň dostať len po kamenných schodoch. Gulliver sa po tom schodišti nedokázal vyšplhať, pretože schody boli príliš vysoké. Začal teda hľadať nejakú štrbinu alebo dieru, cez ktorú by sa dalo odtiaľto dostať von. Žiadny taký otvor však nenašiel.
Zrazu sa na najvyššom schode objavil obor.
Gullivera sa zmocnila taká hrôza, že sa vrhol strmhlav do jačmennej húštiny a ukryl sa za hrubočizný klas.
Obor sa otočil smerom k susednému poľu, kývol rukou a zakričal. Akoby vo vzduchu zaburácalo dunenie hromu. Gulliver si musel zakryť uši.
Na volanie obra prišli ešte ďalší, takí veľkí ako on. V rukách držali obrovské kosáky.
Poslúchajúc príkazy svojho gazdu, zišli obri jeden za druhým na pole, kde sa skrýval Gulliver, a začali žať jačmeň.
Gulliver sa opäť skryl v húštine.
Zvrchu sa naňho sypal dážď ťažkých jačmenných zŕn, ale on to už ani nevnímal. Sily ho opúšťali. Úplne prepadol zúfalstvu, ľahol si do brázdy dole tvárou a prvýkrát v živote chcel zomrieť.
V tej chvíli sa k nemu priblížil jeden zo žencov. Gulliver, mysliac si, že ho pri ďalšom kroku ten obor zašliapne, zareval hrôzou z plných pľúc.
A obor začul jeho krik.
Zastavil sa, pozorne sa zadíval dole pod nohy a uvidel tam Gullivera. Chvíľočku naňho neveriacky hľadel. Tak ako sa pozeráme na nevídané zvieratká alebo chrobáčiky. Bolo na ňom vidno, že sa bojí, aby ho ten neznámy tvor nepoškriabal alebo nepohrýzol.
Napokon sa odvážil a chytil Gullivera zozadu za pás. Zdvihol ho hore, tesne až pred oči, aby si ho mohol lepšie obzrieť. Gulliverovi skoro srdce vyskočilo z hrude.
- A čo keď ma odhodí, ako my odhadzujeme chrobáka, keď ho chceme zašliapnuť? – s hrôzou si uvedomoval Gulliver.
Prosebne spínal ruky a úctivým, trasúcim sa hlasom povedal niekoľko slov.
Obor spozornel, lepšie sa Gulliverovi prizrel a napokon pochopil, že to nie je chrobák, ale naozajstný malinký človek.
Nadvihol si okraj kabáta, opatrne vložil svoj nález do vrecka a rozbehol sa na druhý koniec poľa.
- Chce ma ukázať gazdovi, – domyslel si Gulliver. Gazda bol tiež veľmi prekvapený, keď uvidel Gullivera. Dlho si ten nález prezeral.
Potom vzal steblo, hrubé asi ako palica, nadvihoval ním okraje Gulliverovho kabáta. Očividne očakával, že sú to také krídelká, ako má chrúst.
Potom zľahka dúchol do vlasov človiečika, aby mu lepšie videl do tváre. Gulliverove vlasy začali viať, ako keď fúka silný vietor.
To sa sem už zbehli všetci ženci. Naťahovali krky a mlčky hľadeli na prekvapujúci nález. Potom položil gazda Gullivera opatrne na zem.
Stále ešte neveril, že je pred ním naozajstný, len veľmi maličký človek.
A Gulliver hneď vyskočil na rovné nohy a začal sa pyšne prechádzať pred obrami. Strhol si klobúk z hlavy, vystrúhal úctivú poklonu pred gazdom a pozdravil ho hlasno v štyroch jazykoch.
Obri si vymenili pohľady a pokývali hlavami. Bolo jasné, že mu vôbec nerozumeli.
Vtedy vybral Gulliver z vrecka peňaženku so zlatými mincami a položil ju gazdovi na dlaň. Ten sa sklonil až dole a prezeral si tú čudnú vecičku.
Potom gazda vybral vreckovku, prestrel si ju na dlaň a naznačil Gulliverovi, aby na ňu vystúpil.
S menšou námahou sa Gulliver vyškriabal na širokú gazdovu dlaň a ľahol si na vreckovku. Gazda ho do vreckovky zabalil a odniesol si ho domov.
Keď gazda prekročil prah svojho domu, práve všetci obedovali. Nič im nepovedal, len vystrel dlaň pred ženou a nadvihol okraj vreckovky.
Gazdiná zvrieskla a od ľaku ustúpila pár krokov dozadu. Gazda opatrne postavil svoj nález na stôl. Gulliver si zložil klobúk, poklonil sa pred gazdovou ženou aj pred jeho matkou i troma deťmi. Cela rodina bola z neho nadšená.
Gazdiná sa ho prestala báť, odkrojila malinký kúsoček pečeného mäsa, odlomila kúsok chleba a položila to pred Gullivera. Ten sa obryni vďačne uklonil, vybral si svoju cestovnú vidličku a nôž a začal jesť.
A to bola teda zábava pre celú rodinu.
Gazda a gazdiná položili svoje vidličky a, usmievajúc sa, uprene pozorovali Gullivera.
Ten z nich dostal strach. Ale nechcel dať najavo, že sa obrov bojí. Nepozeral ani napravo, ani naľavo a dojedol mäso a chlieb. Gazdiná povedala čosi slúžke a tá okamžite postavila pred neho pohárik naplnený akýmsi nápojom.
Gulliver vstal, oboma rukami zdvihol pohárik, podišiel ku gazdinej a pripil si na jej zdravie.
To veľmi rozosmialo všetkých prítomných, ale Gulliver z ich chichotania takmer ohluchol.
Potom gazda naznačil človiečikovi gestami, že ho pozýva k svojmu tanieru. Prechádzajúc po stole, potkol sa Gulliver na kôrke z chleba a natiahol sa tam v celej svojej dĺžke. Smiech domácich okamžite stíchol a všetci s obavami pozerali na maličkého človiečika. Gulliver však hneď vyskočil a zamával klobúkom nad hlavou, aby videli, že sa mu nič nestalo.
Zrazu sa mu za chrbtom ozval taký silný zvuk, akoby tam naraz priadlo desať priadok.
Gulliver sa obzrel a uvidel nad stolom obrovskú tlamu akéhosi divého zvieraťa s jasnými zelenými očami a bojovne vyčnievajúcimi fúzmi. – Čo je to? – žasol Gulliver. – Rys? Lev? Tiger? Veď toto zviera je
štyrikrát väčšie ako ten najväčší lev!
Opatrne, vykúkajúc spoza taniera, pozoroval Gulliver to zviera. Napokon pochopil: to je mačka! Obyčajná domáca mačka, iba obrovských rozmerov. Sedela gazdinej na kolenách a priadla. A Gulliverovi nevenovala ani štipku pozornosti.
Rozprávka je z knihy Gulliverove cesty, Slovart-Print