Bager si zlomil zub

10.12.2009 07:00

Na veľkom štrkovisku pri Dunaji bagrovali a nakladali zeminu na autá dva bagre. Mladý odhrýzal z jedného konca, starý z druhého a za autami, ktoré sa náhlili na stavbu, sa len tak prášilo.

ilustrácia z knihy Rozprávky od Adamka, Mladé letá
ilustrácia z knihy Rozprávky od Adamka, Mladé letá Autor: Mladé letá

Tak sa činili, že keď sa priblížila desiata, boli už skoro pri sebe. Pretože mladý bager bol mocnejší a mal nové, ostré a lesklé zuby, ponúkol sa, že ten kúsok už spraví sám. Ale starý ani počuť – veď to akoby sa priznal, že mu ubúda sila a už si musí dávať pozor na zuby!

A tak sa starý bager s dvojnásobnou vervou pustil do práce. Pod zemou však ležalo veľké kamenisko. Bager doň zahryzol a starý bagrista zapol motor na plné obrátky, aby ho vyvalil von. Lenže kameň bol náramne tvrdý a ťažký a ako doň bager hrýzol, zrazu mu lyžica nadletela a šup! – vylomil si veľký predný zub…

Mladý bager podišiel a chcel mu pomôcť, no starý povedal: Nechaj, veď ja si to s tým kameniskom vybavím, len čo si dám poopraviť chrup!
Rádio ohlásilo desať a hluk na štrkovisku stíchol. Bagristi vybrali z tašiek desiate a dali sa jesť.

Starému zabalila žena chlieb so zajačou pečienkou, a pretože bol hladný, schuti sa doň zahryzol. Veľmi si však nepochutil, lebo sa ozvalo: chrrrup! Aj starý bagrista si zlomil veľký predný zub. O chvíľu ho už mal na dlani aj s tvrdým brokom.

  • To fme ale f peknej kafi, – povedal a nasadol. – Tak, ftarý kamarát, máme fpolocnú ceftu!

    Potom naštartoval a vybrali sa k zubárovi. Zakrátko zastali pred ambulanciou, kde starý bagrista odstavil bager a pobral sa hore schodmi.

Čakáreň bola našťastie prázdna, a tak o chvíľu už sedel v zubárskom kresle. Keď zubár zistil, čo je vo veci, vybral z priečinku vedľa vŕtačky nový predný zub, vzal akési kladivko a povedal: – No tak! Už sa nebojte. Pekne zavrite oči a otvorte ústa!

No starý bagrista namiesto toho od strachu zavrel ústa a otvoril oči.
– Povedzte Á! – skúsil to zubár tak, ako to skúšajú všetci ostatní lekári. V tej chvíli bagrista, strach-nestrach, zo zvyku povedal Á a už aj mu zubár nasadzoval nový zub a poklopkával naň kladivkom, aby dobre držal.

Chcel mu ešte povedať, aby dve hodiny nejedol a nepil, lebo inakšie mu zub môže vypadnúť. Nepovedal však nič, pretože v okne zalomozilo, a keď sa tam zubár pozrel, uvidel, ako sa na neho rúti akási opacha.

Tak sa preľakol, že si sadol do vlastného kresla a díval sa s otvorenými ústami na tú najväčšiu vŕtačku, akú kedy videl. Ale namiesto zavrčania jedného odlomeného a troch naštrbených vrtáčiskov, zapriadol naň spoza veľkej lyžice zachrípnutým hlasom starý bager: – Prosím vás, ujo zubár, opravte aj mne…

  • Juj, či som sa preľakol, – vydýchol si zubár a vyskočil na rovné nohy. – Lenže milý bager, ja také veľké zuby nemám, lebo ja mám zuby iba pre ľudí.

A tak si starý bagrista sadol do lyžice, bager ho vyniesol von oknom a posadil ho na chodník. Naštartovali a onedlho boli v opravovni. Opravár priniesol na pleci potrebný zub, nasadil ho do lyžice, priskrutkoval a dobre pritiahol aj tie zvyšné.

  • No, teraz už tomu kamenisku ukážeme! usmial sa bager a zuby sa mu zaleskli celkom ako za mladi.

    Na štrkovisku už stál dlhý rad nákladných áut, lebo mladý bager, čo ako sa oháňal, predsa len nestačil robiť za dvoch. Starý bager podišiel ku kameňu a tak sa doň zahryzol, že ten sa hneď vyvrátil zo zeme a vkotúľal sa na lyžicu. Bager ho naložil na nákladné auto a pustil sa schuti do roboty.

A znova nakladal a nakladal, až sa autá čudovali, ako len tomu starému bagru ide práca od lyžice. Lebo ak ľuďom, ktorí sa usilujú a sú šikovní, ide práca od ruky, tak bagrom zasa ide od lyžice. Veď bodaj by aj nášmu starému nešla – keď má nový zub!

  • * * * *

Nuž, nielen zvieratká a ľudia, ale aj autíčka, motorky či bagre a všelijaké iné mašinky sú občas chúlostivé. Potvrdí vám to každý šofér, ktorému znenazdajky kýchne auto. Ak ešte kdesi kýchne starý trabant, sotva to badať, ale čím väčšie je auto – tým hlasnejšie sa rozkýcha a tým viac ho počuť. A keď už kýchne taký poriadny harmonikový autobus, to vám je rana! No veď ešte uvidíte, či vlastne – počujete…

Nachladnutý autobus
Dni babieho leta sa pominuli a s jesennými pľušťami sa k nám doterigala chrípka. Nie však obyčajná, ale chrípka zvaná Škulibanda. Ak ste ju raz zbadali, už ste na ňu nezabudli: paprčky jej odstávali od seba celkom tak ako krtkovi.

Najprv na ňu doplatil veľký harmonikový autobus. Nenápadne nastúpila a sotva sa pohol – šup do šoféra! Len čo Škulibanda do šoféra skočila, odstali mu ruky od volantu presne tak ako jej. Preto zabrzdil a zahlásil: Konečná, máme poruchu!

Ľudia zafrflali, vystúpili a pobrali sa nazad na zastávku. Spustil sa lejak a veľký autobus v ňom mokol a chladol až napokon nachladol a rozkýchal sa mu motor. No keď raz nachladne autobus, môže to byť riadna galiba: od kýchania sa mu zahmlí pred oknami, začne potiť olej a smrkať vazelínu, privrie zopár ľudí medzi dvere, až napokon niekde zíde z cesty, stúpi na klinec a vypustí dušu…

Šoférovi ho bolo ľúto, ale čo si mal počať? Sedela v ňom Škulibanda a ruky mu odstávali od roboty, ba ešte aj začal škúliť doprava-doľava, keď sa na ne prizeral.

Čoskoro išiel okolo druhý autobus. Zobral ľudí zo zastávky, no kým sa jeho šofér spýtal, čo je vo veci, prvý šofér kýchol a chrípka – šup aj do druhého!

  • Čo len budem robiť? – zabožekal, – a ako mám vôbec niečo robiť s takými ručiskami-paprčiskami?
    • Nič sa ty neboj! – vraví prvý šofér, – vynájdeme sa.

Zdravý autobus vzal nachladnutý do vleku, a aby sa chrípka nešírila ďalej, pobrali sa rovno do vozovne, nad ktorou boli veľké písmená starého nápisu:

Remíza
Horkýže remíza, povzdychli si šoféri, – ale 1 : 0 pre Škulibandu! Ak to včas nepovieme opravárovi autolekárovi, o chvíľu je to 10 : 0, o dve chvíle 100 : 0 pre ňu!

A tak sa pobrali do kancelárie vypýtať sa k autolekárovi.
– Čo sú toto za poriadky?! – spustil hlavný úradník Machuľa.
– Urobili ste si z cestovného poriadku holubník! – skríkol ešte hlavnejší úradník Štempeľ.

A odrecitovali: – To všetko preto, že vám odstávajú ruky od roboty ako krtom – takto, ľaľa!
– Tak vy tak? – pomysleli si šoféri. – Ani vypočuť, ani poslať k autolekárovi? No veď počkajte!
A nahlas povedali: – Milý Machuľa, vážený Štempeľ! Presvedčili ste nás, že sme naozajstní lenivci.

Preto odchádzame tam, kde sú medzi palmami natiahnuté hojdacie siete a pečené holuby lietajú tam do huby, či vlastne lenivcom do úst. Nuž, hapčí-hapčí, dobre sa tu majte, zbohom zostávajte!

Podali úradníkom ruky na rozlúčku a Škulibanda sa radovala, ako jej všetko vychádza: na dvore už kýchajú dva autobusy, tretí pokašliava, štvrtému tečie voda z chladiča, piaty si pretiera zarosené okná… Tak ju nadulo od pýchy, že sa roztrhla napoly a rýchlo skočila do Štempľa a do Machuľu zároveň.

Len čo tí zbadali, že im ruky ako krtkom odstávajú od roboty – hybaj rýchlo dnu! Zamkli sa na sto západov a od tých čias, aby nikto neprišiel na to, že nič nevedia ani nič nerobia, prebiehajú tam z kancelárie do kancelárie. Poškuľujú doprava-doľava kto za nich spraví robotu a dupocú na ľudí, aby vonku bolo počuť, že sa dnu nielen okolo žiadostí okolkuje, ale aj mocne razítkuje.

Tak šoféri zahnali Škulibandu do kancelárie, s opravármi autolekármi vyliečili nachladnuté autobusy a pobrali sa voziť ľudí, ktorí sa ponáhľali do roboty alebo z roboty domov.

A viete, kto sa z roboty ponáhľal najviac? Nuž, Machuľa a Štempeľ, s vreckovkami pred ústami. A čo myslíte, ktorí zo spolucestujúcich dopadli najhoršie? No predsa tí zábudliví, ktorí si vreckovky zabudli, ani pred ústa si ich nikdy nedávali…

  • * * * *

Napokon si Adam porozprával s deťmi bezmála všetky rozprávky, riekanky a rýmovačky, ktoré mu poschádzali na um v to pekné jarné ráno. Minulo sa leto, prišla jeseň a vrabce zo škáry pod detským oknom už boli dávno preč.

  • A kde sú teraz? – pýtali sa deti.
    • Odišli, keď ste boli cez prázdniny u babky, – odvetil Adam.
    • Ako to vieš? – vyzvedali ďalej.
    • Videl som ich, keď sa sťahovali.
  • A kam sa podejú, až príde zima?
    • To veru neviem, – povedal Adam, – ale až napadne sneh, spravíme kŕmidlo pre vtáčiky a vy im tam môžete dávať odrobinky.

A tak Adam porozprával deťom o tom, ako sa vrabce odsťahovali, potom vyrezal a zhlobil kŕmidlo a postavil ho na balkón. Spomenul si pritom ešte raz na to, čo kedysi dávno zažil vo Vrabčove na starom dvore pod veľkými agátmi.

Aj na to, čo sa stalo jedného leta vrabčiemu praprapradedkovi Adamkovi, či usilovnému prasiatku, aj na to, čo sa prihodilo jemu samému za dávnej tuhej zimy, akých dnes už niet.

Rozprávka je z knihy Rozprávky od Adamka, Mladé letá

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk