Ako si vybaviť na Vianoce sneh

05.12.2009 07:00

Do Vianoc zostávali dva týždne a kamaráti Paťo, Tomáš a Kubo sa ich už nevedeli dočkať.

Ilustrácia: Dušan Kojnok, Orange
Ilustrácia: Dušan Kojnok, Orange Autor: Dušan Kojnok, Orange

Nielen kvôli darčekom a dobrotám. Tieto Vianoce mali byť predsa čímsi výnimočné. V parku vedľa školy totiž počas vianočných prázdnin mali byť majstrovstvá v stavaní snehuliakov. A chlapci si povedali, že také čosi si nesmú nechať ujsť. Lenže jedna vec im nedala spávať. Počasie sa správalo, ako keby bol v kalendári október. A ešte k tomu slnečný!

„Obávam sa, chalani, že tých snehuliakov budeme nakoniec stavať na pieskovisku“ pokúšal sa zavtipkovať Kubo, keď kráčali so zvesenými hlavami zo školy. „Chalani, mám nápad!“ pridal sa Paťo, ktorý toho nikdy veľa nenahovoril, ale nápady mal vždy skvelé. „Dnes sa začínajú vianočné trhy! Čo keby sme sa išli mrknúť?“ Nemusel to opakovať dvakrát. Všetci traja sa rozbehli smerom k námestiu.

Bol to naozaj dobrý nápad. Počasie sem, počasie tam, tu na trhoch to vyzeralo, akoby tie pravé Vianoce mali byť už zajtra. V strede námestia už stála urastená vianočná jedľa, ktorá sa večer rozžiari desiatkami svetielok. Všetky stánky boli ozdobené čečinou a ich vôňa sa miesila so šteklivou arómou medovníkov, vanilkových rožkov či orechovníkov. Chlapci nadšene pobehovali od stánku k stánku ako malí… No, vlastne ešte boli malí, veď len tento rok začali chodiť do školy. Tá krása a vône naokolo ich okamžite dostali. A bodaj by nie! Veď na vianočných trhoch sa aj dospeláci musia cítiť trochu ako v rozprávke.

„Chalani, pozrite, v tamtom stánku dokonca predávajú nanuky. To je nápad, čo? V zime predávať nanuky!“ vyhŕkol nadšene Kubo, ktorý zrejme zabudol, že ešte pred chvíľou sa bál, že tento rok nijaká zima nebude. Ten nanukový stánok bol však naozaj zvláštny. Jediný zo všetkých bol celý natretý na bielo, až sa zdalo, že je prikrytý snehom. No a ujo predavač vyzeral presne tak, akoby si odbehol z nejakej knižky o Mikulášovi. Chalani sa ešte ani nestihli pristaviť a bradatý ujo už držal v ruke tri veľké nanuky: „Dnes dávam zadarmo chlapci, len si berte!“ posmeľoval našich kamarátov. „Tak teda ďakujeme veľmi pekne, ujo Mi…“ úctivo sa poďakoval za všetkých Kubo, ktorému už skoro z jazyka vypadlo slovko Mikuláš.

Nanuky vyzerali fantasticky. Všetci traja sa v tom istom okamihu zahryzli do špičky toho svojho. „Tak takúto dobrotu som ešte nikdy…“ nestihol dopovedať Tomáš, keď tu zrazu… všetci traja stáli uprostred nádherne zasneženej krajiny plnej vianočných stromčekov. Kam až oko dovidelo, všade sa trblietal čerstvo napadaný sneh, žiarivé svetielka farebných lampášikov a ozdôbky na stromčekoch rôznej veľkosti. „Fíha!“ zvolal Paťo. „Fúha!“ pridal sa Tomáš. „Fíha a Fúha!“ zdupľoval tie výkriky Kubo. „Páni, kde sme sa to ocitli?“ vyhŕkol zo seba Tomáš a kým to stihol dopovedať, pred našimi kamarátmi sa z ničoho nič zjavil malý mužíček. Bol zababušený v smiešne dlhom kabátiku, čiapka s brmbolcom mu padala takmer až na oči a za sebou vláčil dlhočizný šál.

„Vitajte vo Vianočnej krajine, milí kamaráti! Už sme sa vás nevedeli dočkať!“ povedal mužíček milým hláskom a uklonil sa.

„Nevedeli dočkať? Ako to? Vy ste nás čakali? A odkiaľ nás poznáte… ujo škriatok?“ sypal zo seba jednu otázku za druhou prekvapený Paťo.

„No, nie som celkom škriatok,“ zašvitoril mužíček. „Volám sa Bimbo van Ciling. Mám tu totiž na starosti vianočné zvončeky. Počúvam ich a kontrolujem, aby pekne bili. Tie veľké musia robiť: bim-bam-bom, tie maličké zasa cingi-lingi.“

„Ale ako ste vedeli, ujo Bimbo, že prídeme?“ zopakoval svoju otázku Paťo.

„Vieš, kamoško, my tu chystáme celý rok krásne Vianoce pre vás ľudí. Pozrite sa na tieto stromčeky,“ povedal Bimbo a prstom urobil kruh okolo seba. „Len čo ich ozdobíme, naložíme ich na náš čarovný vláčik a dopravíme ich k vám. A spolu s nimi aj darčeky, ozdoby, salónky… no skrátka všetko, čo robí Vianoce Vianocami. Poďte, niečo vám ukážem,“ kývol na chalanov mužíček so zvonivým menom a rozbehol sa pomedzi stromčeky.

O chvíľu sa pred nimi vynorila čistinka, uprostred ktorej stál čudesný prístroj, pripomínajúci obrovský mlynček na mäso. Dvaja mužíčkovia, veľmi podobní Bimbovi, čosi sypali zvrchu do mlynčeka a ďalší točili nemotorne kľukou, ktorá bola chvíľami nad ich sily. Ale svete čuduj sa! Z mlynčeka vychádzali nádherné zlaté a strieborné reťaze a anjelské vlasy.

„Takto vyrábame ozdoby,“ povedal hrdo Bimbo a pritom sa takmer zaplietol do jednej z reťazí. „A o kúsok ďalej si ukážeme, ako sa vyrábajú vianočné gule.“

„Ujo Ciling…a neviete tu u vás náhodou vyrobiť aj sneh? Viete, my by sme…“ pýtal sa nedočkavo Tomáš.

Bimbo si pleskol malou dlaňou po čele. „Som to ja ale Bimbo! Veď preto ste tu. Ja viem, potrebujete sneh na snehuliakov. No, so snehom tento rok trošku meškáme, ale už sa na tom pracuje.“

Chalani sa na seba nadšene pozreli.

„Takže vy viete vyrobiť sneh? A z čoho?“ spýtal sa Kubo.

„Z nanukov predsa!“ odpovedal mužíček, ako keby to bola tá najsamozrejmejšia vec na svete.

„A z nanukov tu vyrábame aj iné veci, hračky a dokonca autá.“

To už bolo na chlapcov príliš veľa.

„A kde sa u vás dajú kúpiť tie nanuky?“ nedalo Kubovi. Bimbo sa po tej otázke začal smiať, až sa za bruško chytal a čiapka mu pri tom zakryla skoro celú tvár. K jeho smiechu sa pridali aj mužíčkovia vyrábajúci ozdoby.

„Hi-hi-hi, načo by sme ich kupovali? Veď nám tu rastie celý nanukový les!“ Kubovi skoro zabehlo.
„Pa-pa-páni!!! A mohli by sme taký les vidieť?“ spýtali sa všetci traja naraz.

„Nech sa páči!“ ukázal prstom Bimbo van Ciling. O chvíľu vyšli z vianočno-stromčekového lesa a hneď stáli na okraji toho nanukového. To bol pohľad! Kam oko dovidelo, samé nanukové stromy. Vlastne nanuky. Niektoré s čokoládovou polevou, iné celkom biele.

„No a takto vyrábame sneh,“ povedal Bimbo a ukázal na lúku na okraji lesa. Tam sa pracovalo ostošesť! Na drevených podstavcoch mali mužíčkovia položené obrovské strúhadlá. Dvojica sa vždy chopila nanuka a položila ho na strúhadlo. Potom sa postavili každý na jeden koniec strúhadla. Chytili nanuk a začali ho ťahať najprv k sebe a potom od seba – ako pri pílení dreva. Za chvíľu sa pod strúhadlom vytvoril čerstvý a voňavý kopček nanukových vločiek. Ďalší mužíčkovia naberali lopatkami vločky do vriec a zvážali ich doprostred lúky.

„A ten sneh potom nakladáte na vláčik?“ spýtal sa zvedavo Paťo.

„Nie, ten k vám posielame rovno cez oblohu. Veď uvidíš!“ odpovedal Bimbo a priviedol našich kamarátov k ďalšiemu záhadnému prístroju. Tento vyzeral ako obrovská hadica od vysávača, s velikánskou trúbou na konci.

„Pri tomto nám musí pomáhať vietor,“ povedal Bimbo a ukázal na hadicu. „Na jednom konci plníme hadice vločkami a potom ich vynesieme na najvyšší kopec. Keď do nich fúkne vietor ako do trúby, vločky doletia až k vám. Akurát, že teraz trochu nestíhame,“ dokončil ospravedlňujúco Bimbo a ochutnal jednu vločku, či je už dobrá na to, aby sa stala snehom. „Ale nebojte sa, švihneme si. Do dvoch týždňov by ste mohli mať zasnežené Vianoce…“ dokončil Bimbo a ponúkol chalanov, či nechcú ochutnať nanukový sneh.

Chalanom sa po tej správe rozžiarili oči a každý ochotne namočil prst do kopčeka vločiek, ktorý nabral Bimbo do rukavice. V tej chvíli, ako sa dotkli jazykom vločiek… sa ocitli uprostred slnkom zaliateho námestia. Všetko bolo na svojom mieste, len po stánku s nanukmi ani stopy.

„To sa nám snívalo, chalani?“ spýtal sa Tomáš, lenže tú istú otázku mali v očiach aj Kubo a Paťo. Odpoveď dostali až o dva týždne. Áno. Presne na Štedrý deň ráno sa z neba začala sypať bohatá snehová nádielka. Kamaráti z Vianočnej krajiny nezabudli. A tak čakali Paťa, Kuba a Tomáša tie najkrajšie Vianoce, aké kedy zažili.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk