Rozprávka pre dospelých: Ako z(a)baliť vianočný darček

25.12.2009 15:32

Z rádia v ten deň už po šiestykrát zaznela pesnička o "zázraku menom Vianoce, čo sa nám v očiach ligoce" a Róbert jej tento raz nedal šancu doznieť dokonca.

Ilustrácia Dušan Kojnok, Orange
Ilustrácia Dušan Kojnok, Orange Autor: Dušan Kojnok, Orange

„Nechápem, o akom zázraku to všetci melú,“ zamrmlal si pre seba a razantne vypol vežu. Atmosféra blížiacich sa sviatkov sa Róberta dotýkala rovnako, ako výsledky vodnopólovej ligy dorastencov z minulého roka. „To mám akože večer zízať na oblohu a čakať, kedy uvidím sánky ťahané sobmi s bodro vysmiatym deduškom na saniach?“ mrmlal si pod nos ďalej, hoci zízanie na oblohu bolo tak trochu jeho povolaním. Róbert bol totiž astrofyzik a treba dodať, že aj starý mládenec, čo tak trochu vysvetľovalo jeho imunitu voči horúčkam predvianočných no­cí.

Zhasol svetlo a spokojne sa uložil k spánku. Z polosna ho vyrušilo klopkanie dámskych podpätkov na schodoch. Poznal ten zvuk. Ich majiteľkou bola susedka z tretieho poschodia o ktorej vedel len toľko, že je kaderníčka a že rovnako ako on žije sama. Niežeby občas nedostal chuť dozvedieť sa o nej aj čosi viac. Ale nikdy nenašiel dosť odvahy zaklopať jej na dvere. A tak radšej sám sebe nahováral, že viac než osud nejakej kaderníčky mu je bližší osud novo objavenej hviezdy NC-L v súhvezdí Blížencov. Z tretieho poschodia začul zabuchnutie dverí a ten zvuk mal byť definitívnou bodkou za dnešným predvianočným dňom. Lenže o chvíľu ním trhlo naliehavé zvonenie pri dverách, násobené nervóznym klopaním. „Do čerta, ani na Vianoce nemá človek pokoj“, zašomral Róbert, akoby vyzváňanie zvončeka bolo uňho každodenným javom. Keď uvidel tvár susedky z tretieho, hrklo v ňom ako v starých hodinách. Skôr, než si mohol stihnúť namýšľať, čo táto celkom fešná kaderníčka môže od neho chcieť o pol jedenástej v noci, spustila sama: „Pán sused, prosím vás, pomôžte mi! Pred chvíľou mi vliezol oknom zo svetlíka do bytu nejaký škriatok a dožaduje sa francúzskeho kľúča! Vraj sa mu čosi pokazilo na lokomotíve“.

Róbertova myseľ, racionálna a exaktná ako zbierka príkladov z algebry, dostala zdrvujúcu ranu. Susedka rýchlo pochopila, že jej prosba vyzerá šialene. Róbert sa totiž tváril ako psík, ktorého vypustia majitelia na diaľnici, aby si pobehal medzi autami. Preto trochu zahanbene dodala: „Ja viem, myslíte si, že mi šibe, ale ten škriatok sa fakt tvári zrútene“. Róbert tušil, že zrejme existuje množstvo spôsobov, ako nadviazať známosť s osobou opačného pohlavia, ale táto sa mu zdala nanajvýš excentrická. „A-a-áno…samozrejme, francúzsky kľúč m-m-ám pochopiteľne doma, idem ho pohľadať“ vykoktal zo seba a zaplesol dvere. „Zjavne potrebuje pomoc. Nie ten trpaslík, ale ona!!! hovoril si v duchu "Ešte dobre, že som sa s ňou nikdy o nič nepokúsil, možno je to nebezpečná osoba…“, bežalo hlavou Róbertovi ako v zrýchlenom filme, zatiaľ čo jednou rukou hľadal onen pracovný nástroj a druhou mobil, aby zavolal na pohotovosť .

Keď ho našiel a na druhom konci sa ozvalo: „Prosím, pohotovosť“, Robert zo seba vysolil: Prosím, príďte rýchlo na Fazuľovú 16. Moja susedka túži dať francúzsky bozk trpaslíkovi!" Hlas v telefóne vôbec neznel pobavene: „No dovoľte. My nie sme masážny salón ale pohotovosť!“ Plesk! „A som hotový!“ zhodnotil Robert zbabranú záchrannú akciu. „Čo ak jej teraz dám ten francuzák a ona ma ovalí po hlave?“ začala Róbertova hlava spriadať úvahy, pre aké majú špecialisti vyhradené slovíčko „paranoidné“. Vo dverách predsa len opatrne podal susedke francúzsky kľúč. Prvý raz jej videl do tváre zblízka a hruďou mu na chvíľku presvišťala dovtedy nepoznaná vlna. Vlastne to bol presne jeho typ. Škoda, že práve takáto žena musí byť mešuge.

Susedka s poďakovaním a stále vystrašeným pohľadom vybehla o poschodie vyššie. Róbert zavrel dvere a srdce mu začalo tĺcť silnejšie ako inokedy. Nevedel či bije na poplach zo strachu o duševný stav svojej susedky, alebo sa v ňom nebodaj prebúdzal nejaký podozrivý cit. Už-už sa chystal znovu vytočiť číslo pohotovosti, keď v ňom zrazu vzbĺkla rytierska potreba chrániť ženu v nebezpečenstve. Čo ak je mešuge ten tajomný škriatok? Hodil na seba župan a vybehol po schodoch. Dvere na susedkinom byte boli poodchýlené a tak razantne vstúpil dnu. Skoro spadol z nôh. V hale uvidel malého mužíčka so smiešne veľkou čiapkou a v zimnom kabátiku, ako si nadšene obzerá jeho francúzsky kľúč. O Róberta sa pokúsili mrákoty. Zosunul sa k zemi a ani nestihol škriatka upozorniť, aby dal ruky od jeho pôvabnej susedky čo najďalej.

Susedka okamžite volala na pohotovosť. Ale len čo oznámila do telefónu, že jej sused dostal šok z trpaslíka s poriadnym francúzskym kľúčom, dozvedela sa to isté, čo Róbert. Teda čosi o masážnom salóne. Škriatok medzitým márne ovieval dlhým šálom zamdletého mladého muža. Nepomáhalo to. „Hm, keď masáž, tak masáž“ pomyslela si susedka a jej jemné prsty urobili so spánkami Róberta zázrak. Okamžite otvoril oči a okrem krásnej susedy uvidel usmiateho mužíčka, ktorý sa mu zdvorilo uklonil. „Prepáčte, že otravujem takto v noci. Volám sa Iglu van Schnee a spolu s kolegom vezieme vláčikom vianočné darčeky…ehm…do vašej krajiny. Museli sme núdzovo pristáť na streche vášho domu, lebo sa nám…ehm, pokazila závlačka na komíne lokomotívy. No a nemôžeme čakať do zajtra. Veď aké by ste mali vy ľudia Vianoce bez darčekov.“

Róbertovi to náhle prišlo celkom logické. „Jasnačka! Opravíme to!“ vyhŕklo z Róberta. „Poradil som si aj s väčšími opravami. Pani susedka, nemáte náhodou olej do šijacích strojov? Budeme ho potrebovať.“ „No, možno ho nájdem, ale iba keď ma nebudete oslovovať pani susedka. Pripadám si potom ako nejaká stará fúria s nátačkami. Volám sa Irena.“ Róbert potriasol susedke nastavenú ruku a hoci vyzeral vo vyrastenom župane ako starší brat mužíčka Iglu von Schnee, pokúsil sa vyzerať ako bratranec Arnolda Schwarzenegera: „No a ja som váš sused…vlastne čo to trepem…Ja som váš Róbert. Teda iba Róbert. Alebo radšej Robo.“ No ale asi by som sa mal ísť domov prezliecť. Kým sa pustíme do tej opravy."

Róbert o chvíľu zistil, že je vymknutý. A vzápätí zistil aj to, že Irena mu začína čoraz viac imponovať. Veď si zachovala väčšiu duchaprítomnosť ako on. Prehodil si cez plece deku, ktorú mu Irena podala a všetci traja sa pobrali na strechu domu. Mužíček neklamal. Stála tam malá lokomotíva s niekoľkými vagónmi a bezradný mužíček-rušňovodič márne zápolil s pokazenou závlačkou. Róbert bol s opravou raz-dva hotový. Hrdý na svoj výkon a posmelený Ireninými úsmevmi ukázal prstom na jedno miesto na oblohe a povedal. „Tam…vidíte to, priatelia? Tam je súhvezdie Blížencov. Nedávno sme tam objavili novú hviezdu“. „Vy ste teda romantik, Robo!“ vzdychla Irena a obdivne sa pozrela na Róberta, neromanticky zabaleného v deke, z ktorej mu trčal iba ukazovák vystretý k oblohe.

Chvíľu tak stáli a mužíčkovia sa taktne vzdialili. Nasadli do vláčika a boli fuč. A zatiaľ čo Irena o chvíľu varila v kuchyni vianočný punč a Róbert jej pritom hovoril čosi o hviezdach, v malej lokomotíve sa mužíčkovia z vianočnej krajiny tešili z dobre odvedenej práce. „Pán kolega…viete čo mi vŕta hlavou?“ spýtal sa Iglu van Schnee kolegu rušňovodiča menom Iceman de Pendolini. A hneď si aj odpovedal: „Ako rýchlo ten mládenec opravil tú našu poruchu!“

Pendolini sa usmial pod fúziská. „Možno preto, že nijakú poruchu sme nemali. Ale museli sme tých dvoch dať nejako dohromady. Ten astronaut, či kto to bol, by ju nezbalil ani do ďalších Vianoc. Máme predsa ľuďom nosiť na Vianoce darčeky. Tak má Róbert Irenu a ona zasa jeho“, dokončil figliarsky mužíček a keď sa lokomotíva vzniesla nad mesto, ticho si zanôtil: „Zázrak menom Vianoce, v očiach sa im ligoce“.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk