Nachladnutý autobus

Nuž nielen zvieratká a ľudia, ale aj autíčka, motorky či bagre a všelijaké iné mašinky sú občas chúlostivé. Potvrdí vám to každý šofér, ktorému znenazdajky kýchne auto. Ak ešte kdesi kýchne starý trabant, sotva to badať, ale čím väčšie je auto – tým hlasnejšie sa rozkýcha a tým viac ho počuť.

07.01.2010 07:00
debata
ilustrácia Svetozár Mydlo, z knihy Rozprávky od... Foto: Svetozár Mydlo, z knihy Rozprávky od Adamka, Mladé letá
Nachladnutý autobus ilustrácia Svetozár Mydlo, z knihy Rozprávky od Adamka, Mladé letá

A keď už kýchne taký poriadny harmonikový autobus, to vám je rana! No veď ešte uvidíte, či vlastne – počujete…

Dni babieho leta sa pominuli a s jesennými pľušťami sa k nám doterigala chrípka. Nie však obyčajná, ale chrípka zvaná Škulibanda.

Ak ste ju raz zbadali, už ste na ňu nezabudli: paprčky jej odstávali od seba celkom tak ako krtkovi.

Najprv na ňu doplatil veľký harmonikový autobus. Nenápadne nastúpila a sotva sa pohol – šup do šoféra!

Len čo Škulibanda do šoféra skočila, odstali mu ruky od volantu presne tak ako jej. Preto zabrzdil a zahlásil: Konečná, máme poruchu!

Ľudia zafrflali, vystúpili a pobrali sa nazad na zastávku. Spustil sa lejak a veľký autobus v ňom mokol a chladol, až napokon nachladol a rozkýchal sa mu motor.

No keď raz nachladne autobus, môže to byť riadna galiba: od kýchania sa mu zahmlí pred oknami, začne potiť olej a smrkať vazelínu, privrie zopár ľudí medzi dvere, až napokon niekde zíde z cesty, stúpi na klinec a vypustí dušu…

Šoférovi ho bolo ľúto, ale čo si mal počať? Sedela v ňom Škulibanda a ruky mu odstávali od roboty, ba ešte aj začal škúliť doprava–doľava, keď sa na ne prizeral.

Čoskoro išiel okolo druhý autobus. Zobral ľudí zo zastávky, no kým sa jeho šofér spýtal, čo je vo veci, prvý šofér kýchol a chrípka – šup aj do druhého!

  • Čo len budem robiť? – zabožekal, – a ako mám vôbec niečo robiť s takými ručiskami–paprčiskami?
  • Nič sa ty neboj! – vraví prvý šofér, – vynájdeme sa.

Zdravý autobus vzal nachladnutý do vleku, a aby sa chrípka nešírila ďalej, pobrali sa rovno do vozovne, nad ktorou boli veľké písmená starého nápisu: REMÍZA.

Horkýže remíza, povzdychli si šoféri, – ale 1 : 0 pre Škulibandu! Ak to včas nepovieme opravárovi autolekárovi, o chvíľu je to 10 : 0, o dve chvíle 100 : 0 pre ňu!

A tak sa pobrali do kancelárie vypýtať sa k autolekárovi.

  • Čo sú toto za poriadky?! – spustil hlavný úradník Machuľa.
  • Urobili ste si z cestovného poriadku holubník! – skríkol ešte hlavnejší úradník Štempeľ.

A odrecitovali: – To všetko preto, že vám odstávajú ruky od roboty ako krtom – takto, ľaľa!

  • Tak vy tak? – pomysleli si šoféri. – Ani vypočuť, ani poslať k autolekárovi? No veď počkajte!

A nahlas povedali: – Milý Machuľa, vážený Štempeľ! Presvedčili ste nás, že sme naozajstní lenivci. Preto odchádzame tam, kde sú medzi palmami natiahnuté hojdacie siete a pečené holuby lietajú tam do huby, či vlastne lenivcom do úst. Nuž, hapčí–hapčí, dobre sa tu majte, zbohom zostávajte!

Podali úradníkom ruky na rozlúčku a Škulibanda sa radovala, ako jej všetko vychádza: na dvore už kýchajú dva autobusy, tretí pokašliava, štvrtému tečie voda z chladiča, piaty si pretiera zarosené okná… Tak ju nadulo od pýchy, že sa roztrhla napoly a rýchlo skočila do Štempľa a do Machuľu zároveň.

Len čo tí zbadali, že im ruky ako krtkom odstávajú od roboty – hybaj rýchlo dnu! Zamkli sa na sto západov a od tých čias, aby nikto neprišiel na to, že nič nevedia ani nič nerobia, prebiehajú tam z kancelárie do kancelárie. Poškuľujú doprava–doľava, kto za nich spraví robotu a dupocú na ľudí, aby vonku bolo počuť, že sa dnu nielen okolo žiadostí okolkuje, ale aj mocne pečiatkuje.

Tak šoféri zahnali Škulibandu do kancelárie, s opravármi autolekármi vyliečili nachladnuté autobusy a pobrali sa voziť ľudí, ktorí sa ponáhľali do roboty alebo z roboty domov.

Rozprávka je z knihy Rozprávky od Adamka, Mladé letá

debata chyba