Štyria škriatkovia a víla

16.01.2010 13:20

Jedného studeného rána, keď celý kraj bol ešte prikrytý bielou perinou snehu, ozvalo sa pod starým dubom tiché volanie: "Futura! Futura! Si tu?!"

Ilustrácia: Peter Uchnár, z knihy Štyria...
Ilustrácia: Peter Uchnár, z knihy Štyria škriatkovia a víla, Perfekt Autor: Peter Uchnár, z knihy Štyria škriatkovia a víla, Perfekt

A zo stromu bolo počuť nepríjemné:
„Kva! Kva! Kto ma volá?“

Na machovom vankúšiku, čo ležal pri mohutných koreňoch stromu, stála malá lesná víla. Dívala sa do vysokej koruny, ale nič nevidela. Niet divu! Žaby–rosničky sú už také. Snažia sa byť nenápadné, splynúť s okolím. To je tajomstvo ich prežitia.

Po chvíli sa stará žaba predsa len ukázala na zmrznutom konári a mrzuto sa spýtala:
„Víla Viva! A tebe čo napadlo prísť o takomto čase k starému dubu? Čo hľadáš na zimnej lúke? Bosými nohami chceš tancovať po snehu?“

„Práve preto som za tebou prišla, veštkyňa Futura,“ vzdychla malá víla.

Popravde, tá žaba nebola nijaká veštkyňa. Medzi ľuďmi sa však hovorí, že rosničky dokážu predpovedať počasie. A Víla Viva ju považovala za svoju dobrú priateľku. Preto k nej prišla po radu.

Čo sa jej prihodilo?

Ako každú jar, prebudila sa vo svojej jaskynke pri prameni rieky. Napodiv, voda bola ešte stále zmrznutá. Možno preto, že celú zimu boli kruté mrazy. No čo ak to bolo kvôli tomu, že škriatok Fredo sa nevie dosť napočúvať svojho zimného koncertu, a jar tento rok vôbec nepríde? Víla Viva cítila, že bol práve deň, keď sa mal škriatok Fredo stretnúť so svojím najmenším bratom Pikolom, aby mu odovzdal zázračnú hraciu skrinku. Vtedy nastáva čas jarnej rovnodennosti. A to zvyčajne nebýva po snehu ani pamiatka. Snežienky už majú dávno vystrčené hlávky a po lúke stekajú pramienky jarných vôd.

„Niečo sa muselo stať,“ povedala malá víla s obavou.

Rosnička Futura zoskočila o konár nižšie a zamyslela sa:
„To, že Fredo zaspal vo svojom snehovom príbytku, by ma ani neprekvapilo. Kde však trčí ten Pikolo? Kým bude zimný škriatok držať hraciu skrinku štyroch sezón vo svojom chladnom dome, jari sa ozaj medočkáme.“

„Čo budeme robiť?“ spýtala sa víla s nádejou, že jej stará Futura nejako poradí.

Tá hneď dostala nápad, ale aký, to víle neprezradila. Zatvárila sa ustarostene a povedala:
„Mňa, starú žabu, z tohto miesta už nik nedostane. Ale ty, malá víla, máš ľahké nôžky…“

„Som bosá,“ zaplakala víla a obzerala sa, či by sa pod starým dubom nenašlo nejaké miestočko, kde by ju menej oziabalo.

Futura len zašomrala:
„Ak chceš mať jar, musíš niečo vydržať. Bude to asi tak, že kým jeden zo sezónnych škriatkov nevyjde zo svojho príbytku, ani ten druhý mu nemôže ísť naproti. Pikolo je možno nedočkavý rovnako ako ty.“

„Mám ísť teda za ním?“ potešila sa Viva.

Futura ju zahriakla:
„Nie, o Pikola sa nestaraj. Ak chceš, aby sa konečne začala jar, musíš ísť na sever k domčeku zimného škriatka Freda a priniesť mi tú zázračnú hraciu skrinku. Keď ju prinesieš, budeš si môcť tancovať na lúke hoci aj po celý rok.“

Viva sa rosničke poďakovala za radu. Nevedela však, kde škriatkovia Pikolo, Solário, Vento a Fredo bývajú. Počula iba, že majú malé útulné domčeky a každý je iný.

Pikolo jej raz povedal, že jeho chalúpka je schovaná pod kopou čerstvo pokosenej trávy. Soláriov letný domček mal vyzerať ako hrad postavený z piesku. Príbytok jesenného škriatka Venta bol prikrytý farebným napadaným lístím. A Fredo, ten zimný spachtoš, býval v malom snehovom iglu.

Víla sa teda vybrala hľadať jeho príbytok. Rosnička Futura na ňu z koruny starého duba ešte zakvákala:
„Ponáhľaj sa, moja pekná, kým nezmrzneš ako predčasne vykvitnutá fialka.“

Víla Viva blúdila svetom. Iba zvieratká jej ukazovali cestu. Najprv šla podľa stôp v snehu, čo zanechali hladné srnky. Potom podľa odtlačkov zajačích labiek. Nakoniec ju k Fredovmu domčeku doviedli sotva viditeľné stopy uzimených sýkoriek. Skrehnutými rukami zabúchala na biele dvere, nad ktorými viseli mohutné strapce ľadových cencúľov.

„Škriatok Fredo! Počuješ ma? Pusť ma, prosím, dnu!“

Z vnútra sa ozvalo:
„Snežím! Nerušiť!“

Víla zabúchala znova:
„Som lesná víla Viva. Ty si ma ešte nevidel, ale s tvojím bratom, jarným škriatkom Pikolom, sme najlepší kamaráti.“

Po malej chvíli sa ozvalo šťuk-šťuk a dvere sa poodchýlili. Vykukol z nich škriatok s dlhou bielou bradou posiatou iskrivými vločkami snehu. Zadíval sa na to uzimené stvorenie a pustil Vivu dovnútra.

„Lesná víla?! Poď ďalej… Prečo si bosá?“

Viva sa snažila zimnému škriatkovi vysvetliť, že po jarnej lúke s hebkou trávou popretkávanou fialovými zvončekmi a bielymi margarétkami sa najlepšie tancuje naboso. Fredo však vôbec nevedel, o čom hovorí.
Nepoznal ani fialové zvončeky, ani margarétky. Malá víla mu však pripadala nežná ako snehová vločka a krehká ako inovať na brezovej halúzke. Nečudoval sa, že sa jeho bratovi Pikolovi páči.

„Prečo si dnes neprišiel k starému dubu?“ začala víla vyzvedať, keď zbadala pod oknom Fredovej izbice zázračnú hraciu skrinku. Vyzerala ako starý verklík.

„Čo ty o tom vieš?!“ prekvapil sa zimný škriatok.

Víla Viva sa na neho vyčítavo pozrela:
„Na deň jarnej rovnodennosti si mal odovzdať hraciu skrinku štyroch sezón jarnému škriatkovi. A ty si hráš do omrzenia svoju zimnú melódiu.“

„Páči sa ti?“ usmial sa na ňu Fredo. Zaiste očakával, že povie… áno!

Víla sa však zamračila.

„Prepáč, som malá lesná víla. Mám rada veselé hrejivé tóny. Pozri sa… už som celá skrehnutá.“

Starý Fredo sa v rozpakoch začal obzerať okolo seba. Popravde, doma mal škriatkovsky veľký neporiadok. Na dlážke sa mu váľali chumáče snehu. Určite celú zimu ani raz nezametal!

„U mňa sa teda nemáš čím zohriať,“ zahundral. „Môžem ťa ponúknuť iba lízankou zo sladkého cencúľa alebo lahodným našľahaným snehom.“

Víla ho odmietla:
„Neprišla som k tebe na návštevu, ale po skrinku. Odo dnes ti nepatrí.“

„Nie? A kto to povedal?“ napajedil sa Fredo.

„Rosnička Futura. Tá najlepšie vie, aké má byť počasie,“ trvala malá víla na svojom.

Fredo sa rozvalil do rozheganého hojdacieho kresla a začal sa chechtať:

„Kva! Kva! Tá stará ropucha?!“

„Nehovor tak!“ urazila sa Viva. „Ona mi poradila, aby som išla za tebou. Vieš, čo ma to stálo, kým som našla tvoju skrýšu?“

Fredo si vyložil nohy na verklík, díval sa von oknom a tváril sa dotknuto:
„Chceš povedať, že moja zimná melódia už omrzela celý svet?“

„Nechcela som ťa uraziť, škriatok Fredo,“ začala ho víla chlácholiť. „Ale odjakživa to bolo tak, že po mesiacoch zimy sa všetko v prírode teší na jar.“

Do Freda akoby strelil! Vyskočil, začal chodiť po izbici a vykrikoval:

„Teší na jar? Nech! Pikolo je z nás štyroch najmladší… má dosť času.“

Viva ho chytila za rameno. Fredo bol prekvapený, akú nežnú ruku môže mať také stvorenie ako malá víla.

„Aj ja ho veľmi túžim vidieť. Nechápeš?! Sme viac, než iba dobrí priatelia,“ povedala mu so slzami v očiach.

Freda to však nijako nedojalo. Znovu sa rozkričal:
„Chceš povedať, že sa máte radi?! Zamrznuté kozie bobky! A čo mám ja z toho? Nie, že by som to bračekovi nedoprial, ale keď si predstavím, ako si spolu hrkútate pri zurčiacom potôčiku, mám sto chutí nechať si ten hrací krám naveky!“

„Fredo?! Čo to hovoríš?“ zhrozila sa Viva. Pochopila, že je zle.

Zimný škriatok sa zadíval na vílu žiadostivým pohľadom a pošepol jej do ucha:

„Iba to, že ak chceš, aby som po tebe poslal skrinku štyroch sezón tomu pikolíkovi, musíš aj mne ukázať, ako taká malá víla tancuje.“

Vivu striaslo.
„Je mi zima! Pusť ma, prosím!“

„No tak! Čakám! Pri tanci sa zohreješ!“ trval Fredo na svojom. Malá víla vzdychla a so sklonenou hlavou súhlasila:
„Dobre teda, ak tak veľmi chceš…“

Začala tancovať. Snažila sa myslieť na svojho Pikola, na jarnú lúku a motýle, ktoré nad ňou krúžili za slnečného dňa. Fredo sa usadil v hojdacom kresle a spokojne odfukoval.

„Krásne… krásne!“ mrmlal si popod fúzy. „Ako keď sa vločka s vločkou stretne v nežnom snežnom chumáčiku… ako keď sa ľadová kvapka roztápa na jazyku… ako keď sa srieňom pokryjú ospalé viečka…“

Po chvíli sa ozvalo jeho tiché chrápanie. Viva prestala tancovať a po špičkách sa k nemu prikradla.

„Fredo?“

Nič. Iba chladivý dych z pootvorených úst. Viva sa zadívala na zázračnú skrinku, opatrne ju vzala do rúk a namiesto rozlúčky zašepkala spiacemu Fredovi do chlpatého ucha:
„Tak! Kým sa prebudíš, ty žiarlivý neprajný škriatok, ja už budem u rosničky Futury. Vraj zamrznuté kozie bobky! Fuj…“

Dvere vrzli a víla i hracia skrinka boli preč.

„Kva! Kva! Vidím dobre?! Malá víla… nesie hraciu skrinku. Konečne!“ privítala žaba Vivu.

„Rosnička! Bolo to tak, ako si vravela. Si ozajstná veštica. Ten škriatok sa zamkol v domci a počúval svoju hudbu stále dokola.“

Žaba medzitým zoskočila zo stromu a rozkročmo si sadla na verklík.

„Chápem, nechcel sa rozlúčiť s tým, že počasie mal vo svojich rukách.“

Viva si spomenula, čo všetko musela u Freda prestáť, a pošepla jej s ponosou:

„Ešte bol aj nespôsobný…“

Žaba ju však nepočúvala. Žiadostivo si prezerala hraciu skrinku.

„Ukáž, nech sa pozriem, ako tá zázračná vecička vyzerá.“

Viva jej úprimne povedala:
„Najradšej by som ju dala rovno Pikolovi.“

Žaba vyskočila, akoby ju ktosi chcel hodiť do vriacej vody:
„Akurát! Čo ťa je po ňom? Máme skrinku? Máme!“

Viva ešte stále nechápala, čo rosnička s hracou skrinkou zamýšľa a prečo ju vlastne po ňu poslala. Tiež si ju prezerala s úľubou:
„Nie je krásna?! Opatrne, nech ti nevypadne.“

Žaba skrinku obracala zo všetkých strán, ba dokonca sa pokúšala zakrútiť aj kľukou toho verklíka.

„Rosničke by dačo vykĺzlo?“ zasmiala sa. „Pozri sa na moje prsty! Na každom mám prísavku! Čoho sa raz chytím, to je navždy moje! Kva!“

Nato skrinku schmatla a vyskočila s ňou na strom. Viva sa preľakla:

„Čo to robíš, Futura? Kam s tou skrinkou lezieš?“

„Nemusí hneď každý vidieť, aký poklad sa mi dostal rúk,“ povedala žaba falošne. Vyskočila o konár vyššie. „Skrinku si schovám v úkryte vysoko v korune stromu.“

„Ale tá predsa nepatrí tebe,“ namietla Viva.

Rosnička sa zachechtala:
„Taľafatky! Tresky-plesky a mušacinec navyše! Som veštkyňa Futura? Som! Sama si vravela, že zo živej prírody ja viem najlepšie predpovedať, aké bude počasie. Odteraz to bude neomylne presné. Poviem, že bude deň otvorených vtáčích hrdiel? Bude! Ak, pravda, otvorím jarnú zásuvku. Želáte si, milí moji, letnú búrku? Kva! Kva!“

Malá víla nechápala, čo to tá žaba hovorí.

„Futura!“ zvolala na ňu prosebne.

Žaba sa jej začala zo stromu vyškierať:
„Prosím?! Aké je tvoje želanie? Jesenný vietor ti má rozstrapatiť plavé vlasy? Všemocná Futura to zariadi! Má to vo svojich rukách! Bude striedať počasie, ako sa jej zapáči!“

Víla stála bezradne pod starým dubom a plakala:

„Nie! Vráť mi tú skrinku, prosím…“

Rosnička Futura začala krútiť kľukou verklíka a zo stromu sa ozval jej kvákavý hlas:
„Po zime hneď príde jeseň… a po lete jar! Rok sa začne v žiari slnka, zmením kalendár. Chvíľu bude veľmi teplo, zrazu máme mráz. Žaba sedí na prameni, čakaj na rozkaz!“

Víla Viva nevedela, čo si má počať. Začala na Futuru kričať:
„Škriatok Fredo vravel pravdu! Si stará, zlá ropucha!“

Rosnička sa nafúkla a odsekla jej:
"No počkaj, ty malá zmija! Kto ukradol hraciu skrinku? Ja? Nie.

Ty! Komu bolo dlho čakať, kým príde čas tak, ako to mala príroda v pláne?"

„Čo sa s nami teraz stane?“ smoklila Viva. Bezradne chodila okolo stromu. No navôkol nebolo nikoho, kto by jej pomohol.

Žaba sa ďalej naparovala:
„Čo by sa…?! Všetko bude po starom. Ibaže sa hracia skrinka štyroch sezón konečne ocitla v tých správnych rukách.“

Viva nechápala:
„Prosím? Nerozumiem ti.“

Futura sa pohodlne usadila na konári a začala jej vysvetľovať:
„Moja pekná! Videla si sama: kým sa o ňu delili Fredo, Pikolo, Solário a Vento… vždy bol problém, aby sa k dubu dostavili načas a nezmeškali jarnú či jesennú rovnodennosť, letný a či zimný slnovrat. Odteraz to bude oveľa ľahšie: ja budem hrať a príroda bude tancovať, ako sa mi zapáči!“

Malá Víla začala znovu plakať:
„Futura! Pekne prosím…“

Zlá žaba vyskočila aj so skrinkou o konár vyššie a panovačne vyhlásila:
„Odteraz len prosiť nestačí! Daj mi teraz chvíľu pokoj… Musím si premyslieť, akú cenu si budem pýtať za zmenu sezóny na želanie. Isté je, že teplá letná noc bude za príplatok… a jesennú hmlu sychravého rána môžem dávať so zľavou.“

Víla, schúlená pod kmeňom starého duba, tichučko šepkala:
„Pekne prosím, otvor veko tak, ako by to urobil jarný škriatok Pikolo. Je mi strašná zima. Je to nad moje sily!“

„Zvykaj si! Odteraz to nik nebude mať na svete ľahké: zvieratá, ľudia ani malé víly!“

V korune starého duba zašumel vietor a Futura sa aj so zázračnou skrinkou schovala vo svojej skrýši.

Rozprávka je z knihy: Štyria škriatkovia a víla, Perfekt

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk