Dažďová víla

Živly, ktoré ovládajú Zem - VZDUCH, OHEŇ, ZEM a VODA - sa rozhodli urobiť "pravidelnú inšpekciu". VODA , ktorú ľudia prezývajú Dažďová víla, kráča krajinou prezlečená za chudobnú ženu.

14.05.2010 13:11
debata
Lenka Vlasáková ako filmová Dažďová víla Foto: Magic box
Dešťová víla - Lenka Vlasáková Lenka Vlasáková ako filmová Dažďová víla

Čoskoro zistí, že ľudia myslia najmä na peniaze a že LÁSKA a DOBRO sú len bezcenné slová…Presne takýto je napr. sedliak, ktorého nájde v jednej dedine, no jeho dcéra Kvetuška – tá je jeho pravý opak! Kvetuška miluje Ondreja, ktorý však pochádza z chudobnej chalupy a ich láska preto nie je po chuti jej otcovi . Ten cit predsa nesľubuje žiadne bohatstvo!

Keď sa živly vrátia pred svojho „šéfa“, ktorým je SLNKO, žiadajú pre ľudí trest. SLNKO váha, vie, že ľudia sú ľudia, iných nemá, a aj napriek ich chybám ich má rado. Živly s ním však nesúhlasia a prehlasujú ho. V poslednej chvíli mu pomôže Dažďová víla. Požiada SLNKO, či by nemohla potrestať ľudí ona sama. Jej návrh sa opäť stretne s nevôľou dalších živlov, myslia si, že bude na ľudí príliš mierna, ale SLNKO súhlasí.

„Aký to bude trest?“

„Zoberiem im dážď,“ povie Dažďová víla.

Kraj sužuje sucho. Ľudia nemajú čo žať, obilie nerastie, seno je takmer spálené. Jediný, kto je spokojný, je sedliak. Má pole a lúky na bažinách, kde sa stále drží vlhkosť a jeho úroda je dobrá. Ale samozrejme vie, že voda tam nebude večne. Preto keď Ondrej požiada o Kvetuškinu ruku, pohotovo využije situáciu:
„Vtedy dostaneš Kvetušku, keď zariadíš, aby začalo pršať.“

V skutočnosti to nemyslí vážne. Nedal by mu ju, ani keby privolal obdobie dažďov!.

Eva Kerekešová hrá Kvetušku Foto: Magic box
Dešťová víla - Eva Kerekešová Eva Kerekešová hrá Kvetušku

Úloha je to však nesplniteľná.. Nikto nedokáže privolať dážď, nikto nevie, ako to urobiť. Už dlho sa síce hovorí, že za sucho môže tá chudobná žena, čo kráčala v zime po krajine, ale či sa tomu dá veriť, keď to tvrdí dedko-rozprávka, zábudlivý popletko, ktorý má v kabáte vždy placku pálenky ?

Ondrej sa ho začne vypytovať. Dedko pletie piate cez deviate, ale v niečom sa stále opakuje. "Stretol som ju, keď som išiel z lesa, bola to stará žena, premenila sa na Dažďovú vílu a presne si spomínam, čo povedala : Môže za mnou prísť iba Kvetuška. Nikto iný. Tú si nejako zamilovala! Dedko nevie, že Kvetuška ako jediná darovala žobráčke chlieb…

„A kam má prísť?“

„Ťažko povedať. Ževraj býva v každej úprimnej slze. Tak si vyber.“

Naozaj to vyzerá celé ako nezmysel, ale Kvetuška sa rozhodne, že pôjde. Ondrej chce ísť s ňou ale Kvetuška to nedovolí. Aj preto, že Ondrejova matka začína chorľavieť a Ondrej ju nemôže nechať samu.

Kvetuška ide, vypytuje sa, nikto nevie, kde víla býva. Konečne stopa! No nedovedie ju k Dažďovej víle, ale k hmle. Hmla Kvetuške poradí, tak, ako vie – vedie ju hmlou, takže Kvetuška blúdi ešte viac. Keď sa hmla zdvihne, Kvetuška zistí, že sa vrátila zase do svojho kraja. Prepadne ju beznádej. Plače, slzy tečú. Keď sa prvá slza dotkne zeme, objaví sa z tej kvapôčky vody Dažďová víla. Naozaj – akoby bývala v úprimnej slze. A tak si odvedie Kvetušku do svojho " dažďového kráľovstva".

„Čo odo mňa chceš?“

„Dážď.“

Víla jej ho sľúbi, no len ak jej Kvetuška dokáže splniť tri želania:

Prvé: „Ľudia u vás v krajine si svojim sebectvom a túžbou po majetku uzavreli svoju studňu vody, z ktorej pre nich beriem dážď. Musíš tú studňu odomknúť. Ale pozor, stráži ju oheň a žiara. Budeš veľmi, veľmi smädná. Dám ti džbánok vody. Pôjdeš k studni, ale nesmieš sa napiť, kým studňu neotvoríš.“

Oheň v podaní Martina Dejdara Foto: Magic box
Dešťová víla - Martin Dejdar Oheň v podaní Martina Dejdara

Kvetuška ide k studni. Cesta k nej je peklo a samá horúčava. Aspoň dvakrát sa chce napiť, ale vydrží. Príde k studni. Je na nej zámka, ale leží tu i kľúč. Rozžhavený. Keď sa ho chce dotknúť, nedokáže to. Neostáva nič iné, iba všetku vodu z džbánu vyliať na kľúč až kým neochladne. Sama pritom trpí smädom. Vezme kľúč, odomkne. Jej džbánok je opäť plný vody. Konečne môže uhasiť smäd!

Druhé želanie: „Vodu už máme, ale rozutekali sa mi všetci barančekovia, ktorí sa musia zo studne napiť a premeniť na dažďové mraky . Musíš ich nahnať k studni.“

Kvetuška volá, ale obloha v kráľovstve vody je čistá, bez jediného mráčka. Čo jej ostáva ? Smutne si sadne a začne si spievať pesničku, ktorou doma zvolávala stádo ovečiek. A netrvá dlho a barančekovia sa objavia i tu a pijú vodu…

Tretie želanie: „Je najľahšie a zároveň najťažšie. Chcem od teba to najcennejšie, čo máš.“.

Kvetuška : "A to je čo "?

Víla: " V tej studni chýba totiž posledná kvapka vody, ktorá jej dá život, tá posledná kvapka musí byť živá".

Kvetuška: „Kde mám hľadať kvapku živej vody?“

Víla: „Sama sa musíš stať kvapkou vody“.

Kvetuška: „Obetovať svoj život? Kvôli vode?“

Víla: „Kvôli ľuďom, kvôli životu v tvojom kraji. Ak tam nezaprší, ľudia zahynú od smädu i hladu, lebo polia prestanú dávať úrodu. Tak veľké boli ich previnenia.“

Kvetuška: „Ale niektorí nič nezavinili.“

Víla: „Dážď padá buď na všetkých, alebo na nikoho.“

Kvetuška: „Išla som pre dážď, aby som mala Ondreja. Takto nebudem mať ani Ondreja, ani dážď. Dokonca nebudem ani žiť. To nemám vôbec na výber ?“

Víla: „Máš. Obetuj Ondreja. Budeš žiť a budeš mať i dážď.“

Kvetuška stojí v nemom úžase….

Vrátime sa späť do krajiny. Všade je opäť všetko zelené, všade prebieha žatva. Potoky sú plné vody, je jasné, že sa vrátil dážď. Len Ondrej nie je nikde. A ešte jedná čudná vec sa tu deje…

Občas vyjde zo statku sedliak, chodí po dedine a len tak rozhadzuje naokolo peniaze. Zamyslený, mlčanlivý. Deti ich zbierajú, kým ich hádže a kým ich paholkovia neodvedú domov .
A dedko – rozprávka potom musí deťom každý deň rozprávať príbeh: .
" … a Kvetuška sa dlho nevracala. Pršalo, svietilo slnko, zase pršalo, prešiel rok, tak sa Ondrej sám vybral hľadať Kvetušku, pretože jeho mamička sa uzdravila. A tiež sa nevrátil…"

Sme v kráľovstve vody. Vidíme, že Kvetuška sa premenila na živú kvapku dažďa. Že obetovala samu seba. Má síce svoju podobu, ale je taká číra, nehmotná, ako Dažďová víla.

Víla: „Tvoja obeť bola veľká a tak som uprosila SLNKO, aby ma vypočulo. Keď ti zostane Ondrej tri roky verný a nevymení ťa za iné dievča, bude hoden tvojej obete a ja uprosím SLNKO, aby si mohla odísť späť na zem.“

Eva Kerekešová a Jakub Gottwald, čiže Kvetuška... Foto: Magic box
Dešťová víla - Eva Kerekešová a Jakub Gottwald Eva Kerekešová a Jakub Gottwald, čiže Kvetuška a Ondrej

Prišla jeseň, po nej zima.

Kraj leží pod snehom.

Začína sa jar.

Opäť je tu leto.

Do dediny sa vracia unavený, zničený Ondrej. Sám. Kvetušku nikde nevidel, nikde nestretol, nič o nej nevie. Sedliak mu ponúka peniaze, statok, len aby počul od neho slovíčko. Ale peniaze sú na nič, nepomôžu nájsť Kvetušku.

Ondrej začne zase gazdovať s uzdravenou matkou a čoskoro sa začnú okolo neho točiť miestne dedinské krásavice. Ale on myslí stále iba na Kvetušku. Lenže nedá sa stále žiť iba zo spomienok. Dokonca tá lipa pred chalupou, kde sa spolu s Kvetuškou schádzali a lúčili , uschla. A tak Ondrej pomaly poľavuje a jedného dňa sa dohovorí svadba. Všetci v dedine mu to schvaľujú, Kvetuška asi naozaj už nie je medzi živými a život musí ísť ďalej. Ale dážď je v krajine čím ďalej smutnejší, pretože dážď – to je Kvetuška a jej nádej pomaly zhasína. Jej úprimné slzy – dážď – spôsobia, že sa na lipe zazelená jedna malá vetvička.

Nastáva deň svadby. Pár minút a Kvetuška zostane navždy zatratená. Na poslednú chvíľu si Ondrej všimne, že na lipe sa jedna vetvička predsalen zazelenala. Naviac sa malilinko rozprší, posledný zúfalý odkaz Kvetušky, posledné zvolávanie barančekov.

Ondrej: „Nebudem sa ženiť. Môj život by nestál za nič, keby som zabudol na Kvetušku!“

Niekto si myslí, že sa pomiatol, niekto je urazený…Nevesta tryskom prchá preč. No skrátka zmätok !

V tom chaose sa začne diať nezvyčajná vec. S dažďom schádza na zem ako by kúsok neba. Až ľudia žasnú, lebo ten kúsok neba sa mení na dažďový kočiar, na dažďové kone a tieto záprahy privádzajú Kvetušku. Je v svadobých šatách, veď Ondrej tiež. Prekvapenie, radosť, objatia. Takže nakoniec predsalen svadba. Radujú sa i rodičia Kvetušky. Keďže sa Kvetuška chystá nasadnúť s Ondrejom do kočiara, sedliak ich zastaví:

„Tak to nie! Ty si dážď nepriniesol, Kvetušku ti nedám!“

„Muž môj, dosť už!“ vykríkne sedliačka, aby si spomenul, že toto už raz bolo, že kvôli tomuto bola už raz celá krajina potrestaná suchom.

A tak sa sedliak radšej stratí v dave. A Kvetuška s Ondrejom odchádzajú.

Zostane tu iba dedko-rozprávka, pozerá na oblohu, kde on jediný vidí obraz Dažďovej víly. Zdá se mu to čudné, posilní sa pálenkou a dumá:

„Kde som ja tu ženskú videl? Na bále? Na raždí? Nie. Na trhu. Predávala pančuchy. No iste. Na mňa nikto nemá. Ja sa pozriem a vidím. Mne sa nikto neschová.“

debata chyba