O dievčatku, ktoré sa bálo spať samo

28.11.2009 07:00

Klára ležala v posteli a pozerala do knižky, z ktorej však neprečítala ani slovo. Niežeby nevedela. Vedela, a veľmi dobre. Veď práve preto išla do školy, aj keď ešte nemala šesť rokov. Teta psychologička totiž usúdila, že je na to dosť zrelá.

ilustrácia Lóra Sofia Nagyová (8)
ilustrácia Lóra Sofia Nagyová (8) Autor: Lóra Sofia Nagyová

Zrelá? Veď ty nie si jablko, aby ťa odtrhli zo stromu," namietol Lukáš, jej kamarát, keď mu to oznámila, a mrzuto kopol do kameňa. Hneval sa, že jeho do školy nepustili, hoci šieste narodeniny oslávil už v marci.

„To znamená, že škola by mi nemala robiť problémy,“ vysvetľovala mu.

„Len aby si nerobila problémy škole ty. Veď si o hlavu nižšia odo mňa!“ frflal Lukáš. „Len preto, že vieš čítať? Pche, a pritom sama spať nevieš!“

A teraz sa Klára trápila, že ju preto vyhodia zo školy. A jej sa tam tak páčilo! Najviac pani učiteľka, ktorá mala na deti vždy čas. Na rozdiel od rodičov. Tí sú stále zaneprázdnení. Aj teraz prosila ocka, aby jej prečítal rozprávku. Ema, jeho manželka, sa však zamračila, vraj nech si ju prečíta sama.

Vzdychla si. Už oľutovala, že sa s tým tajomstvom Lukášovi zverila. Urobila to preto, lebo si ju chce zobrať za ženu. A manželia vraj nemajú mať pred sebou žiadne tajnosti. Už si však nebola istá, či sa zaňho chce vydať. Keď bola menšia, chcela sa vydať za ocka, ale ten už ženu mal. Ešte uvažovala o dedkovi, ale ten bol dosť starý a ktovie, či bude žiť, kým ona vyrastie.

Klára odložila knižku. Niekedy ju mrzelo, že už vie čítať. Myslela si však, že čím skôr sa to naučí, tým skôr bude môcť vyštudovať za lekárku a pomáhať mame. Klárina mama žila v Afrike a liečila malých černoškov v sirotinci. Ocko s Klárou ostali doma, lebo ocko sa bál hadov a škorpiónov a Klára bola príliš malá na cestovanie. Klára si to nepamätala, povedal jej to ocko. Ako aj to, že s mamou sa rozviedli, keď sa rozhodol oženiť s Emou. Klára z toho mala najprv obavy, ale nakoniec si povedala, že dve mamy nemá len tak hocikto.

„Láry-fáry, Klári, svetlo sa vypína,“ zjavil sa zrazu v dverách ocko a hneď aj zhasol. Potom k nej pristúpil a pobozkal ju na čelo. „Želám ti sladké sny, princezná moja.“

„Aj tebe, ocko,“ povedala Klára. Keď zavrel dvere, zakutrala sa do periny tak, že jej z nej trčal iba nos. Chvíľu žmurkala, kým mala oči ako mačka a videla aj potme. A vtedy sa to začalo. Vždy sa to začalo až potom, keď ocko odišiel. Nečudo, že príšery nikdy nevidel. Dlážka zavŕzgala. Srdce sa jej poriadne rozbúchalo. Stískala v ruke plyšového medveďa a snažila sa nezaspať. Kým udrží oči otvorené, neukážu sa. Pod posteľou už počula mechriť sa jednu mátohu. Raz, keď Kláre klesali viečka, zahliadla ju. Mala priezračné telo a štyri ruky, na každej po desať prstov. Druhá bývala v skrini medzi šatami a mala červenkasto žiariace oči. Aj teraz sa Kláre zazdalo, že dvere skrine sa otvárajú a viac jej nebolo treba. Nadýchla sa a vytrielila z izby ako raketa.

Dvere do obývačky boli poodchýlené. Ema sedela v kresle, veľká ako slon a brucho jej trčalo do neba. Nohy mala vyložené na stoličke a ocko jej ich masíroval. Obaja mali oči prilepené na obrazovku. Klára sa neopatrne dotkla dverí a tie zaškrípali. Rýchlo si čupla. Ema pokrútila hlavou: „To je určite zasa Klára.“

Chvíľu načúvali a Klára tajila dych.

„To sa ti len zdalo,“ povedal ocko a ďalej jej masíroval nohy. Aj tie už akoby patrili slonovi.
„Som zvedavá, kedy už konečne zaspí bez toho, aby vyšla z izby. Túžim aspoň po jednom pokojnom večere. Už mi ich veľa neostáva,“ poklepala si po vydutom bruchu.

„Musíš jej dať čas,“ rozhodil ocko rukami. „Doteraz bola zvyknutá spať medzi nami, to nepôjde len tak zo dňa na deň.“

Klára sa začervenala. Vedela, že by nemala načúvať za dverami, no nemohla si pomôcť.

„To má z toho, že ju mama opustila, keď bola ešte bábätko.“ Ema si nežne položila ruku na brucho. „Nechápem, ja by som to nášmu dieťaťu neurobila ani za svet.“

A vtedy Klára vyskočila spoza dverí. „Nie je pravda, že mamička ma opustila! Ja som jej dovolila odísť, lebo nie som skúpa. Požičala som ju tým úbohým sirotám, vieš?“

„Klára,“ zvolal ocko prísne, no ona s plačom utiekla späť do svojej izby. Nebola to tak celkom pravda, občas predsa len žiarlila na všetkých mamičkiných černoškov. Ale hovorila si, že im mamičku dožičí. Boli predsa úplné siroty, kým ona mala ocka a Emu. Ema nebola zlá. Pripravovala jej najlepšie desiate z triedy a každé ráno urobila zaujímavý účes. Ale mamičku musela chrániť, i keď ju videla len raz za pol roka.

O chvíľu ocko zapol svetlo a Klára mohla konečne zavrieť oči. Takto dokázala lepšie čeliť výčitkám. Ocko si k nej prisadol a chytil ju za ruku. „Princezná, dobre predsa vieš, že o chvíľu sa narodí bábätko a štyria by sme sa do postele nezmestili.“

Klára to všetko veľmi dobre vedela. A skutočne chcela konečne zaspať sama, no boli tu tie príšery…
„Otvor oči,“ povedal zrazu ocko a vytiahol ju z postele. Kľakol si na štyri vedľa nej a donútil ju pozrieť sa pod posteľ. „Vidíš? Žiadna príšera.“ Potom otvoril dokorán skriňu a odtiahol vešiaky nabok. „Ani tu. Môžeš pokojne zatvoriť oči a spať.“

„Ale ocko, ony sa teraz schovali a keď odídeš, znovu sa zjavia.“
„Prestaň si už vymýšľať, žiadne príšery neexistujú.“

Klára nevedela, ako sa príšery robia pred ockom neviditeľné. Ale to, že ich nevidí, predsa neznamená, že neexistujú! Ľudia predsa veria v toľko vecí, ktoré nevidia. Aj ocko hovorí, že verí v lásku. A videl ju? Nie. A iní zas veria v Boha.

„Teraz zavrieš oči a ja ťa ešte chvíľu budem držať za ruku. Ale keď vypnem svetlo a odídem, už ich neotvoríš, jasné?“

Klára akože privrela viečka, no ďalej ho pozorovala cez úzku štrbinu. V momente, keď zavrel dvere, oči rýchlo otvorila. Uf, stihla to. Príšery prichádzali, keď mala zavreté oči. Preto ich vždy držala otvorené, až kým od únavy neklesli samy. A to občas trvalo poriadne dlho.

„Tak, a je hotovo!“ zafučala Ema.

„Koľko?“ opýtala sa Klára. Dnes mala narodeniny a Ema jej zaplietla také vrkôčiky, ako mali tie černošské deti, čo sa túlili k mamičke na fotke v jej izbe. Keď mala Ema čas, podarilo sa jej zapliesť aj 35 vrkôčikov. Keď nie, tak iba 20.

„40,“ povedala Ema pyšne a pohladila ju po hlave. „Ale mne by sa i tak viac páčil iba jeden.“
Vtedy ktosi zazvonil pri dverách. Klára sa k nim rýchlo rozbehla.

„Dedko!“ skočila mu do náručia. Starký položil na zem previazanú kartónovú škatuľu a vystískal ju. „Dievčatko moje, ale si mi chýbalo.“ Klára si schovala tvár do jeho saka. Voňalo trávou i chlievom a pripomenulo jej ich úžasné letné prázdniny. Vtedy čosi v škatuli zakňučalo. Klára prekvapene pozrela na dedka. Priložil si prst na ústa a pobral sa do kuchyne, kde na stole trónila veľká torta so šiestimi sviečkami.

„Otec,“ privítal ocko dedka. „Ty si sa zabudol prezuť.“

Dedko sa roztržito pozrel na nohy v papučiach a mávol rukou. Klára sa zachichotala. Dedko hovoril, že zabúdanie patrí k starobe. V lete hľadali jeho fajku niekedy aj pol dňa. Raz ju dokonca Klára objavila v chladničke.

Keď sfúkla sviečky, všetci jej zagratulovali a dali darček. Okrem dedka. Nik mu nechcel pripomínať jeho zabúdanie a tak mlčali. Keď jedli tortu, dedko na ňu žmurkol. „Pamätáš sa na toho psíka od susedov?“ Čo by sa nepamätala, chodila tam každý deň. „Narodila sa im kopa šteniatok. Všetci ťa pozdravujú.“

A vtedy sa Kláre zazdalo, že znovu začula kňučanie. Rýchlo priskočila k rádiu a pridala zvuk. „Moja obľúbená pesnička,“ zasmiala sa a trochu si s dedkom zatancovala, ale iba trochu, lebo ho vraj boleli nohy. A vôbec, musím ísť povedal, keď zjedol skoro celú tortu. Klára mu utrela šľahačku z brady a šepla do ucha: „Ďakujem.“

„Asi je to s ním už dosť zlé,“ starostil sa ocko, „keď zabudol na darček pre Kláru.“

„Nezabudol,“ pípla Klára. Aj tak by jeho darček dlho neutajila. Keď rozbalila v kuchyni škatuľu, Ema zhíkla a chytila sa za brucho. „To teda nie, ten pes tu nebude!“ Skôr ako stihli čosi urobiť, Ema zhíkla ešte viac a pozrela na ocka. Nastala panika a o chvíľu už bola Klára sama a ocko s Emou na ceste do pôrodnice. Keď sa neskôr vrátil, bol taký rozrušený, že na šteniatko zabudol. "Máš sestričku Emu.

Chcela by si ju vidieť?" Klára prikývla. Nebola si celkom istá, či sa má tešiť. Niektoré deti v škole ju strašili, že keď sa vám narodí súrodenec, nik si vás už ani nevšimne. V každom prípade sa ešte rozhodne, či ju bude mať rada. „Musíš byť dobrý a počkať tu na mňa. A neboj sa, príšery chodia iba v noci,“ šepla psíkovi do ucha. Ocko bol taký rozradostnený, že šoféroval ešte horšie než inokedy. Všetci na nich vytrubovali a na križovatke im dvakrát zhasol motor, no ocko si len ďalej veselo spieval.
„Tak čo povieš?“ opýtal sa v nemocnici. „Je krásna, že?“

Klára pristúpila k postieľke. Ležal v nej biely uzlík, z ktorého trčala červená tvárička. Nuž, psík sa jej zdal oveľa krajší, zato však pocítila pri srdiečku čudné teplo. Dotkla sa drobnej pästičky a malá Ema vtedy otvorila očká a usmiala sa na ňu. Hneď ich aj zavrela, no Klára v tej chvíli vedela, že ju bude mať veľmi rada.

Doma na chodbe ich čakala spúšť. Psík urobil zopár mláčok, a dokonca sa aj vykakal. Keď to Klára upratovala, musela si zapchať nos. Teda, byť rodičom nie je ľahké, pomyslela si. Potom jej zišlo na um, že Ema už prichystala pre bábo plienky. „Nevrť sa toľko,“ dohovárala psíkovi, keď sa mu jednu pokúšala pripevniť. Bola mu priveľká, no nakoniec ju priviazala stužkou do vlasov. Večer bola Klára z opatery psíka taká unavená, že ledva zjedla chlebík, čo jej ocko prichystal a hneď sa aj brala spať.

„Ty si už v posteli?“ čudoval sa ocko, keď nakukol do izby. „Myslel som, či by si nechcela spať so mnou.“

„Nie,“ povedala Klára po krátkom zaváhaní. Pod paplónom sa pomrvil psík. Akosi vedela, že príšery si na dvoch netrúfnu. A okrem toho, už nie je v tejto rodine najmenšia. Ona to dokáže. Aj Lukášovi, aj všetkým ostatným. Zhlboka sa nadýchla, narátala do troch a potom pevne zavrela oči. Neprišla žiadna príšera. Ani teraz, ani nikdy potom.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku