Foto: Dušan Kojnok, Orange
Lenže zvedavosť mu nedala, a kým stihol v posteli urobiť otočku na druhý bok, hodil očkom smerom k balkónu. A svete, čuduj sa! Za sklom balkónových dverí uvidel čudného mužíčka, ani nie meter vysokého, s baranicou nasadenou do čela a so šálom, ktorý mu siahal až po čižmy.
„Neverím!“ Lukáš sa vymrštil z postele a zízal na ten úkaz. „Čo budeme robiť? Spýtal sa trochu ustráchane Filip. Lukáš, ktorý mal ako starší brat vždy poruke nejaké rozumné riešenie, neisto rozhodol: "No… Asi ho pustíme dnu. Musí mu byť riadna zima.“
Pristúpil k balkónovým dverám, otvoril ich a pozval mužíčka ďalej. Zdalo sa, že ten malý tvor je rovnako neistý ako Lukáš a Filip. Váhavo vstúpil, sklopil zrak a slabučkým hláskom si zamrmlal popod nos: „Ďakujem, kamaráti.“
To oslovenie chlapcov posmelilo. „Nemáte za čo, ujo škriatok,“ ujal sa slova Lukáš. „Vy ste akože naozajstný škriatok? Niečo ako hobit alebo tak nejako?“ Mužíček sa poškrabal na hlave. „Hm, neviem, čo je to škriatok. Ale nie som ani ten… bobík!“
Súrodencov pobavilo, ako mužíček spravil z hobita bobíka a rozosmiali sa. „Volám sa Martin von Marzipan,“ predstavilo sa chlápätko a uklonilo sa. Všetkým trom sa náhle rozviazal jazyk. A tak im mužíček začal rozprávať o krajine, odkiaľ pochádza, a chalani počúvali so zatajeným dychom.
„Predstavte si, kamaráti moji, tam u nás sú vlastne celý rok Vianoce. Kam sa pozriete, všade je plno snehu a lesy sú plné vianočných stromčekov.Samozrejme, najprv sú to obyčajné stromčeky,“ opravil sa mužíček, „ale my na ne vyrábame ozdoby, a keď už sú stromčeky vystrojené, vozíme ich vláčikom sem k vám. Aby ste sa mali krásne…“ Ale vetu nedokončil.
„Vianoce celý rok? To sa môžete celý rok sánkovať, však?“ skočil mu do reči Filip. „Iste, že sa aj sánkujeme, ale máme aj plno inej roboty,“ odpovedal škriatok trpezlivo. „Okrem stromčekov pre vás vyrábame aj vianočné darčeky. A ešte kŕmime celý rok kapríkov a pečieme vianočné maškrty.“
Lenže Lukášovi začalo čosi vŕtať v hlave. „A ako si sa sem vlastne dostal?“ opýtal sa Martina von Marzipana. „Hmm… Viete, chlapci, ja som trošku nešikovný. Včera sme nakladali darčeky a stromčeky na vláčik a mne sa stala nehoda.“ „Nehoda?“ prekvapene vytreštili oči Filip a Lukáš.
,,Na vagóny nakladáme tak, že tovar do nich vystreľujeme takými veľkými lyžicami. No a ja som sa zachytil o tú lyžicu a hodilo ma do vagóna namiesto balíčka s darčekom. Nemohol som vyliezť von. A tak som sa schúlil pod konáre jednej jedličky. Asi som tam zaspal, pretože ráno som sa zobudil na vašom balkóne. Spolu s jedličkou, ktorú vám kúpili rodičia."
„A nemohol by si ostať u nás?“ opýtal sa Filip. „Rád by som, ale musím sa vrátiť domov. A to čo najskôr, lebo inak sa roztopím ako snehuliak.“ „Tak ťa zoberieme na stanicu a vrátiš sa domov,“ navrhol riešenie Filip.
Lukáš prevrátil očami a ihneď brata opravil: „Počúvaj, ty mudrlant. Už si videl na stanici predávať lístky do vianočnej krajiny?“ Filip sa zamyslel: „No ale kde má potom konečnú stanicu ten ich vláčik so stromčekmi a darčekmi?“ „Veď práve,“ utrápene mykol plecami mužíček. „Okrem rušňovodiča to nevie nikto.“
Vtom sa za dverami detskej izby ozval starší hlas: „Chlapci moji, už ste hore? Dobré ránko!“
„Babina!“ vyhŕklo z oboch súrodencov. „Martin, rýchlo sa schovaj na balkón!“ zavelil Lukáš. „Ktovie, čo by babka urobila, keby ťa tu videla. Ako ju poznám, neváhala by zavolať hoci aj hasičov.“
Vo dverách sa zjavila babička. „Deťúrence moje! Ocko s mamičkou išli na veľké nákupy a prídu až na obed. Kým sa vrátia, môžem sa s vami hrať.“ Filip s Lukášom mali babičku veľmi radi, ale predstava, že by sa s ňou mali hrať celé dopoludnie, im veľmi nevoňala. Museli predsa vyriešiť Martinov problém.
„Vieš čo, babina? Nám sa nechce hrať. My sme sa rozhodli poupratovať si izbičku,“ povedal presvedčivo Lukáš. Babička od údivu zabudla hovoriť. Iba pohladkala oboch chlapcov po hlave a spokojne odkráčala do kuchyne variť.
Lukáš rýchlo skočil k balkónu, aby mužíčka pustil dnu. Promenádovať sa po balkóne mu síce vyhovovalo, pretože tam bolo chladnejšie ako v izbe, lenže mohol si ho všimnúť niekto z ulice. Ktovie, ako by sa to skončilo. Dospeláci totiž nemajú pre rozprávkové bytosti pochopenie.
„Chlapci, ja sa asi roztopím,“ zúfalo zapišťal Martin, keď sa opäť ocitol v izbe. „Je mi naozaj horúco.“ Filip dostal nápad: „Vieš čo? Máme v mrazničke nanukovú tortu. Keď ju ochutnáš, iste ti hneď bude príjemne zima!“ Kým Filip utekal po tortu, Lukáš premýšľal, ako Martina dopraviť domov.
„Teraz som si na niečo spomenul,“ zrazu radostne vykríkol mužíček a utrel si čelo. "V jednej našej pesničke sa spieva: Keď čarovný zaznie zvon, dostaneš sa raz-dva von.
Nikdy som tej pesničke nerozumel, ale azda to znamená, že našu krajinu možno opustiť iba tak, keď trikrát zazvoní nejaký zvon. Keď to funguje jedným smerom, malo by to fungovať aj naopak.
„A ty si to nikdy nevyskúšal?“ opýtal sa Filip pochybovačne. Mužíček trochu zahanbene sklopil hlavu a začal si nervózne hrýzť strapce na šále. „Dúfam, chalani, že sa na mňa nenahneváte, ale ja som nikdy neveril, že krajina ľudí naozaj existuje. Myslel som si, že sú to len také rozprávočky pre deti. Takže som to ani nikdy neskúšal.“
Lukáš pristúpil k mužíčkovi a otcovsky ho pohladkal po baranici. „Z toho si nič nerob! Ja som včera vysvetľoval mladšiemu bratovi, že rozprávky sú iba pre malé deti. Teraz si to už nemyslím…“ „Takže musíme niekde zohnať ten čarovný zvon,“ vykríkol Filip.
Lukáš hneď zakontroval: „A práve to bude problém. Ja poznám len zvon na kostolnej veži. Teda nie osobne. Ale ktovie, či bude fungovať. Lebo čarovné veci vyrábate asi iba vy mužíčkovia.“
Vtom však Lukáš začul z kuchyne hlasnú melódiu. Babička práve zapla rádio. A pretože jej už neslúžil poriadne sluch, pustila ho na maximum. V pesničke sa spievalo čosi o zvončekoch.
„Tristotridsaťtri snehuliakov! Že mi to nenapadlo skôr!“ plesol si dlaňou po čele Lukáš. „Zvončeky! Keď Martin tvrdí, že všetky vianočné veci, teda stromčeky, hračky a neviem čo ďalšie, vyrábajú u nich vo Vianočkove, či ako sa to tam volá, tak potom…“
To už sa Lukáš obrátil na Filipa: „Nevieš, kde mama dáva škatule s vianočnými ozdobami?“ Filip to náhodou vedel, lebo občas sa v nich našla nejaká zabudnutá salónka či čokoládka z kolekcie. „V tej skrini v spálni. Úplne navrchu.“ O chvíľu už držali v ruke zvonček z minuloročného stromčeka.
"Toto je ono. Ak bol naozaj vyrobený v Martinovej krajine, potom ním stačí trikrát zazvoniť a Martin by mohol byť doma. Mužíček bol šťastný a zároveň dojatý.
Lukáš pokračoval: „Milý Martin! Ty si uveril, že jestvuje krajina ľudí a my s bratom zasa veríme, že existuje tvoja vianočná krajina. Ja teraz trikrát zazvoním zvončekom a zarecitujem ten kúsok vianočnej pesničky.“
„Fíííha. Ak sa to podarí, budem šťastný ako prskavka,“ povedal Martin. „Ale budete mi chýbať. Ste fajn kamoši. A niekedy ma musíte prísť pozrieť.“ „O pár dní sú vianočné prázdniny. Ak to teraz s tým zvončekom zafunguje, radi prídeme,“ povedal Lukáš aj za Filipa.
„Dohodnuté. A ja vám sľubujem, že si tieto Vianoce nájdete pod stromčekom aj darček odo mňa. Vy už budete vedieť čo s ním. A teraz to poďme rýchlo vyskúšať, lebo to nestihneme a naozaj sa roztopím.“
Cink-cink-cink.
Lukáš recitoval slová piesne a trikrát zazvonil zvončekom. Po Martinovi nezostala ani stopa. Vlastne áno. Mláčka na koberci. Lukáš a Filip možno budú musieť o chvíľu vysvetľovať babičke, odkiaľ sa tam vzala, ale to nebolo nič proti tomu, čo ich malo čakať o pár dní.
Dva čarovné zvončeky pod stromčekom ako letenka do krajiny Vianočkovo.