Poklad lúpežných rytierov

05.11.2009 13:19

Hovorí sa, že v časoch, keď sa ešte boli Turci na Slovensku, v Hričovskom hrade žili dvaja bratia, z rodu Podmanických. Rafael a Ján. Ich otec Samuel chcel z chlapcov vychovať rytierov, preto ich poslal ku kráľovi, aby mu posluhovali pri stole.

Hričovský hrad - ilustračné foto
Hričovský hrad - ilustračné foto Autor: zuzbrest.flog

Rafael mal kráľovi nalievať víno do pohára a Ján zas držať misu na umývanie kráľovských rúk. Bola to ľahká služba, o ktorú mal záujem nejeden šľachtic. Mala len jeden malý háčik: bolo treba za ňu zaplatiť. Nuž a kto bol v kráľovstve bohatší ako Podmanickovci? Nik…

Kráľ prijal oboch chlapcov s úľubou, páčilo sa mu ich hrdé držanie tela a iskrivý pohľad.

„Junáci sú to, veru, veru,“ hovorieval. „Statočnosť im priam srší z očí.“

Nevidel kráľ dobre, asi mal slabý zrak, pretože chlapci mali v sebe kadečo, len nie statočnosť. Už doma sa naučili, že k bohatstvu sa dá prísť ľahšie ľsťou, ako poctivosťou. Neraz počuli otca hundrať, že musí za ich službu draho platiť… Preto sa rozhodli, že do rodinnej truhlice vrátia to, čo z nej odtekalo do kráľovskej pokladnice: zlato.

Nemuseli sa ani príliš namáhať. Veď vždy ráno, na obed, aj večer, držali v rukách predmety zo zlata: Rafael pohár a Ján misu. Stačilo povedať, že ich niektorý sluha ukradol a strčiť si ich do vlastného vreca. Kráľ vždy potrestal nevinných a zlodejov naďalej nechal, aby ho obsluhovali.

Tak to šlo celé roky, až kým si bratia nenahonobili dosť plných vriec zlata. Povedali si, že je čas vrátiť sa domov. Zjednali si sluhov, ktorí by šli s nimi a vybrali sa na spiatočnú cestu. Figliari, doplatili na vlastnú zábudlivosť. Jeden zo sluhov, Adam, bol totiž z tých, ktorých kráľ potrestal. Bol zvedavý, čo to rytieri nesú v zaviazaných vreciach.

Po dvoch dňoch jazdy rytieri zastali v prícestnom hostinci, aby si tam odpočinuli. Rozkázali si pitie, jedlo, muziku. Sluhom prikázali, aby odstrojili kone a odviedli ich do stajní. Adam vzal jedno z vriec a ako kráčal cez prah maštale, sa naschvál potkol. Vrece sa roztrhlo na čnejúcom klinci. Prekvapený Adam zbadal zmiznuté hrnce a misy, za ktoré kedysi dostal kráľovský výprask. Chvíľu rozmýšľal, čo s tým. Potom si zobral vrece, že ho zanesie rovno do Budína, ukázať kráľovi.

Vytratil sa z maštale tak rýchlo, že sa mu spod nôh prášilo. Rovnako rýchlo však trielili aj myšlienky v jeho hlave, až sa mu napokon v nej usadila len jedna:

Nemôže predsa doniesť pred kráľa zlato lúpežných rytierov… Nik by mu neuveril, že ho neukradol on. Lepšie bude, ak ho niekde schová. Všimol si, že neďaleko hostinca sú do zeme vyhĺbene zemnice, kde hostinský uchovával sudy s vínom. Vošiel do jednej z nich a ukryl vrece tam.

Až potom sa vybral za kráľom do Budína.

Kráľ mu neuveril, veď prečo by aj mal, keď to bol iba obyčajný sluha? Posadil ho do áreštu, kde strávil dlhé roky. Až potom, keď sa o bratoch Podmanických začala šíriť kráľovstvom zvesť, že okrádajú pocestných, vyberajú mýto miesto neho a lúpia, kde sa dá, si spomenul na slová statočného sluhu. Poslal po neho do väzenia. Ten však už medzičasom stratil pamäť a o pokladoch bratov Podmanických nič nevedel. Zato stále rozprával o vreci, plnom zlata, čo leží zakopané v zemnici blízko prícestného hostinca.

Odvtedy poklad mnohí hľadali, no nikdy ho nenašli.

Niečo z histórie:

bratia Ján a Rafael, aj ich otec Samuel sú skutočné historické postavy. Rod Podmanických ovládal takmer dve storočia značnú časť severozápadného Slovenska. Patrilo mu tu viacero hradov (Považský, Hričovský, Starhrad, Lietava, Strečno, atď…) K Podmanickovcom sa viaže viacero povestí a legiend.

Tou najstaršou je legenda o husitskom kapitánovi, ktorý prišiel do Žiliny na čele husitského vojska. Po bitke, pri ktorej Zilina ľahla popolom, väčšia časť husitov padla. Mladého kapitána ukryla v svojom dome dcéra žilinského kata. Keď prišli na prehliadku najatí žoldnieri zo Strečna, uložila ho do rakvy, odstrihla si vrkoče, pripevnila mu ich sponami a prikryla ho ženskými šatami.

Žoldnieri si mysleli, že je to mŕtva žena. Tak katová dcéra zachránila husitského kapitána. On si ju z vďačnosti vzal za ženu. Odišiel do Budína, aby si vypýtal milosť od kráľovnej. Tá sa ho spýtala, ako sa zachránil. Po vypočutí jeho historky povýšila katovú dcéru do šľachtického stavu. Obaja sa tak stali zakladateľmi rodu Podmanickovcov.

Ján a Rafael však neboli takí odvážni, ako ich pradedo, ani takí statoční, ako ich stará mama. V časoch tureckých vojen si totiž našli nezvyčajnú živnosť. Ako zemepáni vyberali daň za ochranu pred Turkami od vlastných poddaných.

A nielen od nich, aj v iných dedinách a obciach. Keďže Turci sa zdržiavali na juhu Slovenska a navyše bol uzavretý 20-ročný žitavský mier, v ktorom sa sultán Mehmed zaručil, že bude rešpektovať hranice Osmanskej ríše, bolo jasné, že táto „ochrana“ je jasné zbojstvo. Kráľ proti Podmanickovcom podnikol niekoľko trestných výprav, väčšinou sa však skončili neúspešne. Bratia – zbojníci sa vždy skryli na niektorom zo svojich hradov.

Napokon sa ich zbojníčenie skončilo väzením. Kráľ im skonfiškoval majetky a daroval ich svojim prívržencom. Nezostalo to však tak dlho, pretože kráľ onedlho umrel a od jeho nástupcu si bratia vypýtali svoj majetok nazad. Dostali ho pod prísľubom, že prestanú zbojníčiť a budú strážiť severnú hranicu Uhorského kráľovstva.

Prevzaté z blogu Rozprávkarka

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk