Foto: SHUTTERSTOCK
Okrem mňa majú moji rodičia ešte päť detí – vĺčat. Otec – Veľký vlk – mi musí ustavične pripomínať, že sú to moji súrodenci, a preto im nesmiem robiť zlosť. Ale keď ja sa tak veľmi rád hrám. Čo na tom, že sestričku niekedy vyťahám za chvost, alebo ju vykmášem za ucho? Mali by ste vidieť ten cirkus, keď sa do seba pustíme všetci šiesti naraz. Mamka vraví, že v takejto chvíli ani nevie, komu patrí tá či oná labka, komu ktorý ňufáčik. Zo začiatku sa na nás iba díva a ticho nám dohovára, ale keď sa neprestávame klbčiť, raz-dva nás bacne po hlavičkách labou a je pokoj. Bračekovia sa utiahnu pod smreky, ktorých obrovské konáre siahajú až po zem, a tam fňukajú.
Pche! To sú ale usmrkanci. Ako z nich vyrastú odvážni vlci – vodcovia svorky, keď revú ako baby? Ja, aj keď mám slzy na krajíčku, nikdy neplačem. Radšej zájdem za starým otcom, ktorého zvieratká v našom lese volajú Slepý samotár. Znie to hrôzostrašne, však? Ale v skutočnosti je môj dedo najväčší dobrák pod slnkom. Vie rozprávať také príbehy, že keby ste ich počuli, zabudnete aj dýchať. Vážne, neklamem! Nože, skúste zadržať dych na minútku. Zatiaľ vám Slepý samotár porozpráva, prečo mu prischlo meno hodné piráta.
- Raz dávno, keď som bol ešte mladý a neskúsený, – začal svoje rozprávanie starý vlk, – do nášho lesa zavítala krutá zima, na akú sme neboli zvyknutí. Celé dni bez prestania snežilo, od severu vial krutý víchor, ktorý mrazivým dychom premenil na ľad všetko, čo mu prišlo do cesty. Pomrzlo veľa zvieratiek a veľký hlad postihol tie, ktoré prežili. Moja rodina, moje deti nemali čo jesť, a keď zima vrcholila, zomreli aj oni. Zostal som sám, ako prst. Vedel som, že ak chcem prežiť, musím opustiť les a vydať sa na dlhú cestu niekam, kde sa vlci majú dobre.
- A odišiel si preč, veľmi ďaleko, však starý otec? – prerušil rozprávanie Slepého samotára malý Sivko.
- Áno, – odpovedal mu dedo – odišiel som do krajiny, ktorú som predtým nikdy nevidel, iba som o nej počul od svojho otca, tvojho pradeda. Raz mi povedal: Chlapče, ďaleko, veľmi ďaleko na severe je krajina, väčšinu roka pokrytá snehom a ľadom. Lesy sú tam oveľa, oveľa hustejšie a nebezpečnejšie, ako tu u nás. V týchto horách žijú vlci, naši bratranci. Sú väčší a silnejší ako my, ale majú dobré srdce. Ak budeš niekedy potrebovať pomoc, pomôžu ti.
Slepý samotár vyriekol slová svojho otca takmer pošepky, až sa Sivkovi od vážnosti tejto chvíle zježila srsť na chrbte. Nedočkavo však hľadel na starého vlka a čakal, čo bude ďalej.
- Vyčerpaný a vyhladnutý, – pokračoval starý vlk, – uháňal som na sever, najrýchlejšie, ako som vládal. S veľkým strachom som prešiel polozamrznutý morský záliv a keď som sa šťastne dostal na druhý breh, vedel som, že som na mieste. Čakala ma však ešte jedna veľká úloha. Nájsť svojich bratrancov…
Mal som veľké šťastie. Hneď ráno, keď som blúdil cudzím lesom a hľadal si niečo pod zub, začul som vo vetre tiché, plačlivé vytie. Bolo to, akoby niekto volal o pomoc. Hlas prichádzal z hlbokej doliny, cez ktorú tiekol studený horský potôčik. Neváhal som ani chvíľu, utekal som na pomoc. Po hodnej chvíli som zbadal pod veľkou borovicou vlka. Jeho laba bola celá zakrvavená. Netušil som, prečo je zranený, ale neskôr som zbadal, že vlk sa chytil do klepca, ktorý tam musel nastaviť pytliak. Bezmocný vlk skuvíňal a smutnými očami ma prosil, aby som mu pomohol. Vzal som teda do papule hrubú palicu a snažil sa nadvihnúť železo, ktoré mu bolestivo zvieralo labu.
- A podarilo sa ti to? – opäť prerušil príbeh nedočkavý Sivko. Slepý samotár ho však nepočul. Nedal sa vyrušiť a bez prestávky rozprával ďalej.
- Na tretíkrát pasca povolila. Vlk bol voľný. Od toho okamihu sme sa stali nerozlučnými kamarátmi. A ten môj priateľ ti bol veľmi čudný. Bol celý biely. Nikdy v živote som nevidel iného ako sivého či čierneho vlka. A tento tu? Biely ako sneh! Neskôr som sa naučil, že v tejto ďalekej krajine žijú aj bieli vlci.
Beloň – tak sa ten vlk volal – ma naučil všetko, čo som potreboval vedieť, aby som prežil. Naučil ma, ako sa loví zver, ktorá v našom lese nikdy nežila. Ukázal mi, ako unikať pytliakom, ako kradnúť sliepky z dediny pod lesom, ako plávať proti prúdu rieky a ešte mnoho užitočných vecí. Ale čo je najdôležitejšie, pomohol mi nájsť mojich bratrancov, o ktorých mi otec rozprával. Sám ma k nim zaviedol. Našťastie ma bez okolkov prijali medzi seba. Delili sa so mnou o všetko – bývanie i stravu. Ja som im na oplátku pomáhal pri love. Tak, ako aj v ten osudný deň.
- Čo sa stalo? Rozprávaj, starý otec! – nedočkavo vykríkol Sivko. A Slepý samotár rozprával.
- Bol pekný, hoci mrazivý deň. Naša svorka oddychovala v tieni stromov, keď tu zrazu počujeme, že lesom sa nesie zavýjanie. Nebolo obyčajné, bola to správa a veľmi dôležitá. Vodca susednej, asi šesť kilometrov vzdialenej svorky nám oznamoval, že smerom k nám sa pohybuje veľké stádo losov. Ak sa chceme dosýta najesť, musíme sa na ich príchod pripraviť. Rozhodli sme sa, že stádo obkľúčime pri Čiernom jazere, kde sa bude pokojne pásť a v nestráženom okamihu zaútočíme. Tento plán sa pozdával všetkým. Okamžite sme vyrazili. Všetko prebiehalo tak, ako sme si naplánovali, až dovtedy, kým náš vodca nezavyl na útok. Stádo losov sa v tej chvíli splašilo a namiesto toho, aby sa rozutekalo na všetky strany, obrátilo sa smerom ku mne. Počul som, ako sa zem trasie a duní pod kopytami týchto veľkých zvierat, ale ujsť som nechcel. Bol by som zbabelec. Prikrčil som sa preto k zemi a ostrými zubami som sa zahryzol do prvého losa. Ten spadol ako zasiahnutý bleskom. Dodalo mi to odvahu. Hrýzol som, ako som len vládal. Vtedy som zabil veľa losov. Cítil som sa ako hrdina. Bol som na seba pyšný. Ale beda. Vo chvíli, keď som si myslel, že som neporaziteľný, vyrútil sa na mňa najväčší los, vodca stáda, a obrovskými parohami ma najprv zdvihol do výšky a potom hodil o zem. Vtedy som prišiel o jedno oko a dodnes mám na tom mieste velikánsku jazvu. Ale prežil som, a to je hlavné.
Po boji s losmi som sa už nemohol vrátiť späť k svojej svorke. S jedným okom by som im bol iba na ťarchu. Samému žiť v týchto lesoch bolo tiež nebezpečné. Neostávalo mi nič iné, ako vrátiť sa tam, odkiaľ som ako mladý vlk odišiel – domov.
Po príchode som si našiel peknú vlčicu – tvoju starú mamu – a oženil sa s ňou. Vďaka tomu dnes nie som sám, mám vás.
Slepý samotár pohladkal Sivka po hlave, no ten to už necítil. Pri dedovom rozprávaní zaspal skôr, ako slnko stihlo zájsť za susedný vrch. Len nech si pospí, veď zajtra ho čaká nové dobrodružstvo.