Bábika najšťastnejšia na svete

V továrni na výrobu hračiek vládne tma a ticho. Hračky oddychujú, zajtra ich odvezú do obchodov. Len jedna bábika nespí.

02.12.2009 06:41
debata
Ilustrácia Svetlanka Ištvánová (12) Foto: Svetlanka Ištvánová
Najšťastnejšia bábika na svete Ilustrácia Svetlanka Ištvánová (12)

„Som najkrajšia zo všetkých bábik. Určite si ma hneď zajtra zoberie z obchodu najúžasnejšie dievčatko na svete. Bude mať zlaté vlasy, modré oči a ružové šaty s volánikmi. Bude ma volať Evangelína a budem bývať v dome s velikánskou izbou plnou hračiek. Budem mať ružovú postieľku. Budem tá najšťastnejšia bábika na svete.“

Ráno prišlo auto, škatule s hračkami odviezli do obchodu. Bábiky dali do police, odkiaľ bolo vidieť na ulicu. Odtiaľ pozorovali svet za výkladom, usmievali sa.

Prešlo dopoludnie. Občas niekto kúpil drevené kocky, auto, píšťalku, dokonca aj veľkú plyšovú mačku. Ale bábiky sedeli v rade všetky.

Na veži bilo práve dvanásť hodín, keď do obchodu vošlo dievčatko s mamou. Malo modré oči a zlaté vlasy. Lenže nemalo ružové volánikové šaty, iba zelené tričko, sukňu a úplne obyčajné tenisky. Oči sa mu rozžiarili pri pohľade na bábiky.

„Mami, tie bábiky sú také pekné,“ zvolalo nahlas.
„Je milá,“ šepkali si bábiky.

Dievčatko podišlo k polici s hračkami. Pohladkalo bábiky po vlasoch, všetky zaradom, nevynechalo ani jednu. Rúčku malo naozaj jemnú. Usmievalo sa na ne.

„Sú veumi pekné, mama, kcela by som takú,“ ukázalo na Evangelínu.

„Ešte to, ani za nič s tebou nepôjdem, si len taká obyčajná a navyše aj šušleš,“ povedala si bábika zlostne.

„Jazmínka, vieš že ju nemôžeme kúpiť, prišli sme sa na hračky iba pozrieť,“ povedala mama a Evangelína si vydýchla.

„Ja viem, mami,“ vzdychlo si dievčatko smutne a vyšlo za mamou z obchodu.

Bábiky opäť pozorovali ulicu pred výkladom. Deti sa vracali zo školy a túžobne pozerali na hračky.
„No, hádam tu nebudem sedieť celý deň,“ zašomrala si bábika Evangelína.

Práve vtedy zastalo pri obchode s hračkami veľké čierne auto. Vystúpila z neho pani a dievčatko. Malo nádherné ružové šaty s volánikmi, v dlhých svetlých vlasoch ružovú mašľu, na nohách ružové sandále, v ruke ružovú kabelku.

Vošli do obchodu s hračkami.
„Konečne po mňa ideš, čakám iba na teba,“ volala v duchu Evangelína.
„No tak, Regina, vyber si rýchlo hračku,“ vyzvala ju matka „zober si nejakú bábu“.
„Sú škaredé,“ zašomrala Regina.
„Ja sa ponáhľam, Regina,“ povedala nervózne matka a otočila sa k predavačke. „Podajte nám jednu bábu, prosím.“

„Mňa, mňa,“ poskočilo srdce bábike Evangelíne. Stalo sa. Bola na kraji police, poruke.
Šťastná Evangelína sa ani nerozlúčila s ostatnými bábikami. Ide s vysnívaným dievčatkom, ktoré určite bude mať velikánsku izbu plnú hračiek s ružovou postieľkou.

Tak aj bolo.

Prišli do veľkého domu, do velikánskej izby plnej hračiek, Regina dala bábiku do ružovej postieľky a odišla. Evangelína sa obzerala po izbe. Všetky hračky boli nové a pekné.

„Som tá najšťastnejšia bábika na svete,“ povedala si Evangelína a zaspala.
Ráno sa prebudila na veľký hluk. To vstávala Regina.

„Mne sa nechce do školy, daj mi pokoj,“ kričala na mamu. Mala síce krásne modré oči, ale hľadela nimi zlostne. „Nejdem, mne sa nechce.“

„Pohni sa, nemám čas,“ skríkla na ňu matka. „Prečo ešte nie si pripravená? Okamžite sa obleč!“
Regina sa rozplakala, vyskočila z postele, ale iba k poličke s hračkami a začala ich hádzať. Medveďa, plyšového psa, ťavu.

Vytiahla z postieľky bábiku Evangelínu.

„Ide si ma pritúliť, budem ju utešovať,“ pomyslela si bábika. Ale kdeže, prásk ju o stenu.
„O päť minút odchádzame, Regina, raňajkovať už nestihneš. A hentú bábu vyhoď,“ ukázala matka na Evangelínu, ktorá po náraze o stenu mala odlomený prst. „Budeš mať iba pekné nové veci. Ak sa poponáhľaš, poobede pôjdeme kúpiť inú hračku.“

Odišla matka, odišla Regina, bábika Evangelína ležala pri smetnom koši.

Pršalo, prišla noc, prišlo ráno. Bábike bolo chladno, premoknuté šaty sa jej zašpinili od blata. Už nevládala plakať, tíško ležala. Po ulici chodili autá, ľudia šli do práce. Aj Regina nasadla s matkou do auta a odišla do školy. Včera popoludní priniesli v škatuli novú bábiku.
Po ulici bežal túlavý pes. Strakatý, strapatý.

„Ahoj, bábika. Prečo tu ležíš, čo sa ti stalo?“ prihovoril sa bábike.

„Som Evangelína. Vyhodili ma z hentoho domu, už ma nechcú. Psík, zober ma preč, prosím, kamkoľvek,“ prosila ho vyčerpaná bábika.

„Ja som Zahraj, tak ma volal môj gazda. Nedávno zomrel, a tak sa túlam. Neďaleko býva jedno dobré dievčatko, to mi teraz dáva jesť. Môžem ťa tam zobrať.“

Zahraj bábiku opatrne niesol. Prešli ulicou s veľkými domami, ulicou s malými domami a ešte jednou ulicou, nakoniec zastali pri malom sivom paneláku. Pred ním sa hralo dievčatko, kreslilo kriedou obrázok.

Pes položil bábiku a zaštekal, jemne, radostne. Dievčatko zdvihlo hlavu a usmialo sa.
„Ahoj, Stvakač. Ja si tu kvesuím, moje sestvy sú v škoue. Kde si bou tak duho?“ prihováralo sa psovi. „Mám pve teba jesť.“

Z tašky položenej pri chodníku vybralo vrecko s jedlom, vodu nalialo do misky. Potom psovi rozprávalo, čo práve maľuje. Započúvala sa aj bábika. Spoznala dievčatko, bola to tá Jazmínka z obchodu. „Veď on nie je Strakáč,“ chcela jej povedať. Pozrela na psa a odrazu si uvedomila, že Zahraj je pre Jazmínku rád Strakáčom. Dala mu meno, pretože ho má rada. Bábika zatúžila, aby aj jej dala nejaké meno. Pohniezdila sa, dievčatko si ju všimlo.

„Čo to tam máš, Stvakáč? To si mne pviniesou? Ďakujem ti.“

Podišla k bábike a videla jej zlomený prst. „Ty si kvásna bábika, teba bouí vúčka?“

Pritúlila si ju a bábike zrazu neprekážalo, že Jazmínka má tepláky so záplatou na kolene a staré tenisky. S bábikou v náručí sa Jazmínka rozbehla k bytovke. Zazvonila a mama vyzrela z okna.

„Mami, pozvi, čo mi dau Stvakáč. To je moja bábika, budem ju vouať Gveisinka.“

„Jazmínka, polož ju, iste ju tu zabudlo nejaké dievčatko a plakalo by za ňou. Poď sa umyť, pôjdeme do obchodu po mlieko.“

Dievčatko bábiku poslušne položilo a odbehlo. Po chvíli s mamou vyšli späť, mama si bábiku obzerala. „Jazmínka, to je drahá bábika, iste by ju nikto len tak nevyhodil. Musíš ju tu nechať.“

„Mami, mne ju doniesou Stvakáč, len pve mňa, ako davček.“

" No, naozaj je mokrá a zablatená. Ak tu bábika bude aj zajtra, môžeš si ju zobrať domov."

A tak bábika ležala pri bytovke ďalšiu noc. Nebála sa, pretože psík sa od nej nepohol ani na chvíľu. Ešte to, aby niekto zobral bábiku, ktorá sa páči jeho Jazmínke.

Hneď ráno vybehla Jazmínka pred bytovku a hľadala vytúženú bábiku. Je tam ešte? Radostný úsmev, objala psíka.

„Ty si mi ju stvážil, Stvakáč? Ďakujem ti, tu máš hneď jesť.“

Bábiku zobrala na ruky a opatrne ju vyniesla domov. Poumývala ju, mama jej oprala šaty. Jazmínka bábiku medzitým zabalila do starého svetra, ruku s odlomeným prstom zaviazala vreckovkou.

„Je unavená moja bábika, ide spať, nevušme ju,“ povedala mame a odniesla bábiku do detskej izby. Nebola to velikánska izba plná hračiek, iba obyčajná detská izba so starou skriňou, stolíkom a tromi detskými posteľami, miesta tu veru nebolo nazvyš. Jazmínka položila bábiku do svojej postele, zakryla ju paplónom, pobozkala na čelo – „vyspinkaj sa kvasne, Gvejsinka“ – zašepkala. Potichu odišla za mamou do kuchyne.

A v jej posteli zaspávala bábika, teraz už naozaj najšťastnejšia na svete.

Elena Ištvánová je mama Kiky(16), Svetlanky (12), Marošky (10,5) a Jazmínky (9)

debata chyba