Zamatové slzy

16.12.2009 06:25

Vysoko na skalách do neba týčiacich sa hôr žil orol skalný – samotár. Zo svojho hniezda smutne pozeral do širočizných diaľok, na oblaky plné búrok a na páľavou slnka vybielenú oblohu.

Plesnivec - ilustračné foto, autor: Širuzd.flog
Plesnivec - ilustračné foto, autor: Širuzd.flog Autor: širuzd.flog

Hučali vôkol neho vetry, zúrili snehové metelice, neľútostne bili hromy, blesky a padali lejaky. Vôkol neho všade sivé a modrasto-ružové balvaniská, strmé zrázy a končisté hroty skál. Do týchto výšok nezavítal človek ani zviera, nepriletel sem ani vtáčik-letáčik.

Raz, keď si orol pred skalným hniezdom preberal perie, začul jemný hlások. Obrátil svoju múdru zlato-hnedú hlavu za hláskom a uvidel kvietok. Snehobiely zamatový kvietok. Knísal sa na štíhlej stopke, taký krehký, nežný a čistý.

Orol sa mu potešil a spýtal sa ho:
„Kde si sa tu nabral, vzácny kvietok?“

A on odpovedal:
„Moje semienko dovial z ružovej skaly vietor. Však za to, že som mohol vyrásť tu, v tejto štrbinke, vďačím tebe. Ty si sem doniesol na svojich pazúroch zrniečka prachu a moje semienko tak dostalo postieľku a mohlo vzklíčiť.“

Zamatový kvietok zo dňa na deň rástol a po krátkom čase pri ňom vykukli aj jeho bračekovci. Tak rozkvitla celá kytička húževnatých plesnivcov. Orol sa tešil ich jemnej a čistej kráse a zamatové kvietky zas rady počúvali jeho zážitky z letu nad údoliami. Orol a kvietky sa mali radi a bolo im spolu dobre.

Orol práve rozprával o tom, ako Maťko zaspal na pasienku. Spal takým hlbokým spánkom, že sa mu kravičky rozutekali a zatúlali do lesa. Nepočul ani to, ako z rokliny vyšla celá rodina diviaka lesného. Vpredu kráčala mama – diviačica a za ňou v „husom“ pochode mláďatká. Jóóój, ale boli pekné! Slniečko sa odrážalo na ich srsti. Na ligotavej hnedo-béžovo-bielej kožušinke. Veľmi milé, malé prasiatka drobčili za svojou mamou a tá ich viedla rovno k Maťkovi. Zavetrila totiž, že v Maťkovej kapse sú chutné, v popole upečené pagáče. Mama diviačica ich chcela vybrať z Maťkovej kapsy, ale nedarilo sa jej.

Nahnevaná, začala ho rypákom vyhadzovať do vzduchu:
„Hej, hop! Hej, hop!“
Kapsu však nie a nie otvoriť. Maťko ju mal pevne prehodenú cez plece.
Takto pokračovali v ceste. Mama diviačica s Maťkom na rypáku:
„Hej, hop! Hej, hop!“

Vyhadzovala ho vysoko, až nad trnkové kríky. A za nimi cupotal rad pásikavých prasiatok.

Našťastie akurát bežala okolo poludnica – divá žienka s rozviatymi zlatými vlasmi. Maťka zachytila do náručia. Odbehla s ním na okraj pasienka. Tam ho zložila pod starý dub. Až vtedy sa Maťko spamätal.
Poobzeral sa dookola a uvidel prasiatka. Veľmi sa mu zapáčili. Tak veľmi, že neodolal a rozbehol sa za nimi. Dobehol posledné mláďatko a uchmatol ho. S prasiatkom v náručí poď ho vnohy! Bežal domov, ako mu sily stačili. Ukradnuté prasiatko kvičalo, volalo o pomoc a mama diviačica sa rútila za ním. Maťko už-už dobehol do pitvorca, keď tu zrazu potkol sa o kameň. Bolestivo dopadol na koleno a na ruky, a prasiatko mu ušlo. A za kvičiacim prasiatkom trielila celá diviačia rodina rovno do lesa.

Maťko si tak udrel koleno, že nemohol vstať. Nato vyšla jeho mamička a podoprela ho. Krivkajúc vošiel s ňou do izbietky. Na nohe mal ranu, krvácala a pálila. Poriadne ho bolela, no ešte viac náreky mamičky nad zatúlanými kravičkami. Veď gazda jej dá uhradiť škodu a kde ona, chúďa, biedna vdova vezme peniaze! Aj Maťkovi malí súrodenci sa rozplakali. Celá rodina horekovala nad nešťastím, ktoré ju postihlo.
Pred spánkom však nezabudli pokľaknúť a modliť sa k dobrému Pánu Bohu. Prosili ho o pomoc. Potom v chudobnom domčeku nastalo ticho. Všetci zaspali. Iba smutný Maťko si lámal hlavu, hútal, čo urobiť, aby napravil zlo, ktoré spôsobil:

„Kde len nájsť kravičky? Tie už iste dávno roztrhali medvede či vlci. Ale potom, ako len získať peniaze pre gazdu?“
Tu sčista-jasna mu preblyslo mysľou:
„Pôjdem natrhať plesnivce a predám ich na stanici pri vlaku. Bohatí gavalieri radi vložia grajciar do klobúčika za vysokohorský kvietok.“
Ešte i v polospánku si šepkal:
„Musím ich natrhať veľa, veľmi veľa.“

Zobudil sa na bolesť kolena. Za oknom, nad susedovým poľom škovránky švitorili a hrali sa so slnečnými lúčmi. V domčeku ešte všetci spali. Ticho sa vykradol a krívajúc pustil sa rovno do hory. Liezol, šplhal sa po skalách stále vyššie a vyššie. Každý krok ho bolel. Ej, to rozbité koleno, to bol poriadny trest za včerajšiu krádež! Už teraz veľmi ľutoval, že to divé prasiatko polapil. S vervou si sľuboval, že viac nikdy nevezme nič, čo mu nepatrí. Aj svojho anjelička strážneho poprosil, aby mu ruku zachytil, keby chcel niečo uchmatnúť. Driapal sa po ostrom kamení a štveral sa pomaly a veľmi ťažko na najvyššie balvany.

Konečne uvidel kytičku bielych kvietkov. Natiahol ruku, že ich odtrhne. Vtom okamihu začul hlások:
„Prosím ťa, netrhaj ma!“

Od prekvapenia mu vystretá ruka ustrnula. Až keď mu na ňu kvapla veľká zamatová slza, vtedy sa Maťko spamätal. Vytiahol sa hore na vrch skaly. Začudoval sa, že je pred hniezdom orla. Trochu sa aj bál, ale premohol svoj strach a posadil sa k zamatovým kvietkom plesnivca. Kvietky ronili jednu slzu za druhou, a pritom rozprávali takým nežným hláskom, akoby vánok hlaholil zvončekmi z bielych obláčikov. Porozprávali mu, že veľa ich bračekov a sestričiek umrelo v rukách ľudí. Ich chamtivosť je pre ne najväčším nepriateľom. A ešte vodný príval, ktorý ak nanesie na biely zamat kvietkov blato alebo hocijakú, i tú najmenšiu nečistotu, hneď umierajú. Preto ich ostalo na svete už iba veľmi málo. Tieto jemné kvietky, akoby zľahka nadýchnuté snehové hviezdice, neprestajne plakali. Už všetky okolité skalné priehlbinky boli naplnené ich slzami. Maťkovi bolo ľúto kvietkov a úprimne im sľúbil, že nikdy neodtrhne ani jeden plesnivec.

„Ale ako zoženiem peniaze pre gazdu?“ – kládol si v duchu otázku.
Vtom priletel orol skalný. Bol taký veľký, že sa ho Maťko zľakol. On však rozprestrel svoje ozrutánske krídla a prehovoril láskavým stareckým hlasom:
„Dobre si sa zachoval, chlapček. Za to, že si neodtrhol ani jeden plesnivec, patrí ti odmena. Najprv ti však prezradím tajomstvo.“

Orol ukázal očami na priehlbinku v skale a povedal:
„Pozri na tie zamatové slzy. Čoskoro ich vymrazí fujavica, vypáli blesk, vybrúsi krupobitie, umyje lejak, vyfarbí dúha a vyleští slnko. Stanú sa z nich najkrajšie drahokamy sveta. A je ich tu navôkol neúrekom. Na ružových, sivých i modrastých stenách skál. Všade, kde rástli plesnivce. A všetky ronili slzy, keď ich pachtivé ruky alebo blato a špina ničili.“

Odrazu natiahol svoju mohutnú šiju a ponúkol ju Maťkovi:
„Poď, nasadni a pevne sa ma drž!“
Maťko ho poslúchol. Orol vzlietol vysoko nad snežné štíty hôr, zakrúžil nad tmavými mrakmi a strmým letom zosadol na kamennej platni plnej drahokamov.
„Kopcom si naplň kapsu, chlapče, a ešte aj do vreciek si naber!“ – povedal mu.
A Maťko ho poslúchol.

Potom orol zavelil:
„Nasadať, ide sa domov!“
Maťko sa ani nenazdal a už pristávali na dvore.

Vtom vyšla z domu mamička, celá ustráchaná, že Maťka od rána nebolo. Maťko sa jej vrhol do náručia a vysypal z kapsy i z vreciek všetko to veľké bohatstvo. Nato vybehli aj Maťkovi malí súrodenci. Posadali si všetci na trávu a Maťko pekne po poriadku porozprával, čo sa mu prihodilo. Mamička plakala od radosti a malí súrodenci hlasno ujúkali. Hej, to bolo veselosti! Krik a smiech neutíchal, kým ich neprekvapila návšteva. To im gazda prišiel oznámiť, že sa zatúlané kravičky samy navrátili domov. Všetky sú v poriadku a zajtra ich treba vyhnať na pašu.

Keď šťastná rodina osamela, všetci pokľakli a ďakovali Pánu Bohu za jeho dobrotu. Úprimne dvíhali svoje oči a duše k nebu.

Nad nimi, tam hore, na jasnej oblohe krúžil orol skalný – samotár. A odtiaľ, z tej veľkej výšky, pomaly, pozvoľna klesalo orlie pierko s ozdobným lemom na končekoch. To pre Maťka na pamiatku.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk