Dar od štvrtého kráľa

05.01.2010 07:00

Nebo sa odpradávna snažilo dorozumieť s ľudstvom rečou hviezd. Bolo to tak aj v čase, keď sa mal narodiť v Betleheme Mesiáš. Vtedy Boh prikázal najjasnejšej hviezde z nočnej oblohy, aby zasvietila do kráľovských okien na štyroch stranách sveta. Hviezda Stvoriteľov rozkaz poslúchla. Zbadali ju aj vládcovia južného, západného, východného a severného kráľovstva, Baltazár, Melichar, Gašpar a Dobroslav.

Foto: SHUTTERSTOCK
Foto: SHUTTERSTOCK Autor: SHUTTERSTOCK

Králi sa začali chystať na dlhú cestu. Keďže z južného kráľovstva do východného a západného bolo blízko, najprv sa stretli Baltazár s Melicharom a Gašparom, aby sa poradili, čo si vziať so sebou. Vedeli, že budú putovať mnoho dní, možno aj týždňov, mesiacov.

Hviezda ich po celý čas pozorovala z kúta oblohy. Videla, ako sa z kráľovského paláca pohlo množstvo vozov, čiernych žrebcov, sivých oslov a bielych tiav. Rátala vozy a keď ich narátala 777, začalo sa jej zívať. Rozhodla sa, že si trochu pospí a až ráno, keď bude svitať, skončí počítanie.

Rozhojdala sa, aby sa vyšvihla tam, kde mala posteľ: do súhvezdia rýb. Boh ju však zastavil a povedal:

„Musíš sa stretnúť s karavánou. Chcem vedieť, aký dar dajú králi narodenému Pánovi sveta. Zostúpiš na cestu a spýtaš sa ich na to.“

„Ach, Pane,“ zľakla sa hviezda. „Moja stará mama mi rozprávala, že keď sa niektorá z hviezd dotkne zeme, premení sa na úbohú žobráčku.“

Božiu vôľu však nejde zmeniť nejde, voľky–nevoľky musela poslúchnuť. Zletela teda strmhlav z oblohy a len čo sa dotkla prachu zeme, premenila sa na žobráčku.

Kráľom trvalo 365 dní, kým sa dostali k miestu, kde ich čakala malá žobráčka. Na čele sprievodu šiel Baltazár. Pred sebou držal alabastrovú truhličku s hrudou zlata. Premýšľal o tom, ako si kľakne pred Pána sveta, k nohám mu položí truhličku a prisľúbi mu vernosť až do skonania sveta. Odrazu zbadal na kraji cesty malú žobráčku.

Popohnal ťavu k nej a opýtal sa: „Nevieš, kde býva Dieťatko?“

Namiesto odpovede žobráčka natiahla ruku a poprosila: „Daj mi to, čo máš vo svojej truhličke. Som veľmi zoslabnutá, kúpim si za to bochník chleba.“

„Nemôžem ti to dať.“ odpovedal jej Baltazár. „Je to zlato pre Pána sveta!“

„Daj mi aspoň jedno zrniečko. Pánovi sveta nebude chýbať.“

„Prečo by som ti ho mal dať? Ak si niekto zaslúži zrnko zlata z tej hrudy, som to ja. Prešiel som cez víchricu, nohy som si do krvi rozodral, len aby som Pána sveta našiel. Čo si pre neho urobila ty?“

Ukryl truhličku pod plášť a pohnal ťavu.

Onedlho sa na ceste ukázal druhý kráľ, Melichar. Aj on držal v rukách truhličku. Rozmýšľal o tom, ako sa pokloní narodenému dieťatku, keď sa jeho ťava z ničoho nič zastavila na kraji cesty pred malou, biednou
žobráčkou.

„Daj mi z tej myrhy…“ prosí aj jeho. „Mám beľmom zatiahnuté oči. Ak si ich ňou pretriem, azda sa mi uľaví.“
„Nebudem dávať myrhu bedači! Čo by som potom doniesol Dieťatku?“

Po pol hodine prišiel aj kráľ Gašpar. Sedel na zamatovom vankúši medzi hrbmi ťavy. Pred ním ležalo kadidlo s vzácnou ambrou. Žobráčka pristúpila k nemu a naťahuje ruku:
„Daj mi z tej ambry, najvzácnejší kráľ. Trochu sa nadýcham jej vône a zabudnem na hlad, čo mi trýzni žalúdok.“

„No toto!“ Ako sa odvažuješ odo mňa niečo také chcieť? Čo keby si ma chorým dychom oviala? Ako by som potom odniesol svoj dar Dieťatku?

Radšej mi uhni z cesty!"

Popohnal ťavu ku skoku. Naľakaná žobráčka uskočila vzad. Potkla sa o kameň a spadla. Gašpar sa iba zasmial a šiel hľadať Dieťatko. Čochvíľa zostal za všetkými troma kráľmi len kúdoľ prachu. Úbohá žobráčka sedela uprostred cesty a ronila slzy. Schytil ju taký žiaľ, že nevládala prestať plakať. Plakala, až vyplakala malé jazierko.

Všimli si to jej sestry, čo svietili na nočnej oblohe. Uľútilo sa im úbohej, malej hviezdičky. Zašli za otcom Stvoriteľom a prosili ho, aby vzal sestru opäť na nebo. Ale Stvoriteľ pokrútil hlavou.

„Chýba ešte štvrtý kráľ. Hviezdička zatiaľ nestretla toho pravého!“

Štvrtý kráľ nemal palác, len malé, chudobné kráľovstvo. Ležalo celkom na severe, pod mohutnými horami. Jediným jeho pokladom bol plášť z vlčej kožušiny, ktorý si vzal so sebou. Nie preto, aby sa doň obliekol, ale aby ho mohol položiť k nohám narodeného Pána sveta.

Nemal ťavu ani žrebca, ba dokonca ani oslíka. Šiel peši a ešte k tomu bosý. Aj on putoval 365 dní, kým sa dostal k miestu, kde sa mal stretnúť s hviezdičkou. Odrazu zbadal malú žobráčku, ako sedí uprostred cesty a usedavo narieka. Podišiel bližšie a čupol si vedľa nej. Zotrel jej slzy z líc.

„Čože ťa trápi, dievčatko?“ opýtal sa.

„Je mi strašná zima,“ odpovedala. „A som hladná…“

Štvrtý kráľ vybral z kapsy kus chleba.

„Veľa toho nemám,“ ozval sa ľútostivo, „ale o to, čo mám, sa s tebou rád podelím.“

Sňal si plášť z pliec a prehodil ho cez plecia žobráčky. Tá sa mu za dar pekne poďakovala a riekla:
„Máš dobré srdce. Zavri oči. Chcem ti dať na rozlúčku dar.“

Dobroslav ju poslúchol. Zacítil, ako ho neznáma malá žobráčka pobozkala na viečka. No keď ich otvoril, neznámej nikde nebolo.

Zmätene rozmýšľal, aký dar vlastne dostal. Potom zdvihol oči a zbadal oblohu plnú hviezd. Jedna z nich sa obzvlášť trblietala a jagala.

Dobroslav pochopil, aký dar vlastne dostal. Vlastnú hviezdu, ktorá mu bude nosiť šťastie!

Hviezdička splnila úlohu a ocitla sa v nebi. Svietila na cestu všetkým štyrom kráľom, až kým ich nepriviedla do Betlehema. Prvý prišiel Baltazár za ním Melichar a Gašpar. Poľahky našli maštaľku aj Dieťatko. Začudovali sa, prečo Pán sveta leží na špinavej slame. Povedali si však, že čas vie všetko zmeniť a že sa z chudobného
pacholiatka možno naozaj stane veľký kráľ. Pre istotu si kľakli a položili mu k nohám dary. Medzitým prišiel do Betlehema aj Dobroslav.

Cesta mu trvala dlhšie, pretože kráčal peši. A tiež si uvedomil, že nemá nič, čím by dieťatko obdaroval. Preto sa neodvážil podísť priamo k nemu. Iba stál v kúte s lícami zrumenenými od hanby. Po čase prví traja králi vstali zo zeme a odovzdali dary Jozefovi a Márii.

„Sú pre dieťatko.“ povedali im. „Kúpte mu za to, čo potrebuje, aby si na nás spomenulo, keď bude Pánom sveta.“

Hneď nato sa vybrali nazad do svojich kráľovstiev. Jozef a Mária vzali dary a vyšli von z maštale, aby sa poradili, kde ich skryť.

Dobroslav osamel v maštaľke s narodeným dieťatkom. Až teraz sa odvážil pristúpiť bližšie a zadívať sa mu hlbšie do očí. Vtedy sa stala zvláštna vec. Oči batoliatka jasne a radostne zasvietili a prehovorili nemou rečou hviezd. Na počudovanie im štvrtý kráľ dobre rozumel:
„Zlato, myrha a ambra sú vzácne veci, ale v kráľovstve ich nepotrebujem. Potrebujem to, čo si mi doniesol ty. Bez tvojho daru by som sa nikdy nemohol ujať vlády.“

„Lenže, ja som nič nedoniesol!“ vzdychol si utrápene štvrtý kráľ.

„Mal som pre teba plášť z vlčej kožušiny. Dal som ho však malej žobráčke, ktorú som stretol cestou. Prišlo mi jej ľúto, keď som videl, ako sa trasie zimou.“

„Ani plášť nepotrebujem,“ odvetilo mu Dieťatko. „Tým najvzácnejším darom je pre mňa súcit a dobrota, ochota pomôcť a rozdeliť sa s druhými. A nádej.“

Hviezda, ktorá svietila nad maštaľkou a počúvala ich rozhovor, až vtedy pochopila, akú úlohu jej Boh zveril. A bola veľmi šťastná, že sa nohami dotkla prachu zeme a stala sa na jeden deň žobráčkou.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku