O maškrtnom drakovi

Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna krajina. V tej krajine bolo všetko, čo potrebovali ľudia pre šťastný život, no aj tak boli obyvatelia tejto krajiny veľmi smutní. Neboli smutní rok alebo dva, boli smutní už po stáročia.

13.01.2010 07:00
debata
Ilustrácia: Lucka Znášiková, 9-ročná Foto: Lucka Znášiková (9 rokov)
O maškrtnom drakovi Ilustrácia: Lucka Znášiková, 9-ročná

Na samom kraji tejto krajiny, ďaleko od ľudí, na konci uzučkej rokliny v tajomnej jaskyni totiž žil dvanásťhlavý drak. Každé ráno sa z jaskyne ozývali hrozitánske zvuky – to sa po spánku preťahovala jedna hlava po druhej. Dve kvílili ako hladný vlk, ďalšie ako rozladené husle alebo ako vŕzgajúce kolesá na fúriku, iné hučali ako rozzúrený slon alebo víchrica v komíne. Po hodine sa strašidelné škreky zmenili na pochechtávanie. Drak sa celkom prebral a mal skvelú náladu. No a potom sa objavil vo vchode. Zelené telo sa čaptavo nieslo na mohutných nohách. Zelené však bolo iba telo. Hlavy zelené neboli. Drak mal každú hlavu inej farby. Hlavy sa kývali na všetky strany a všetky slintali. Drak sa chystal na raňajky.

Nemyslite si, že sa chystal zjesť princeznú. Ó, to nie, vôbec nie. Drak sa neživil princeznami. Drak bol oveľa väčší maškrtník.

  • Tak, čo to dnes bude? – zamrmlala prvá, biela hlava.
  • Mohli by sme okoštovať tú tučnú kravu, – zaškrečala piata hlava.
  • Ty si blázon, – odpapuľovala šiesta hlava, – prečo by sme si nepochutnali na tom slnečnicovom poli v susednej dedine?
  • Slnečnicové pole? Prečo práve slnečnicové pole! – zádrapčivo sa ozvala desiata hlava.
  • Nemohli by sme ochutnať tú kvetinovú lúku pod kopcom? – maznavo zamľaskala siedma, červená hlava.
    • Och, nehádajte sa. Každý deň tie isté zvady. Kým sa rozhodnete, celkom vyhladneme. Dohodnite sa už konečne! – mrzuto ich chlácholila prvá hlava.

Zvada zosilnela. Hlavy sa mykali sem i tam, udierali jedna druhú, zamotávali sa o seba, dlhé krky sa zauzľovali, hnev sa stupňoval, sliny fŕkali na všetky strany. Po chvíli z dvanástich hláv rovno a pokojne stáli len dve – prvá a siedma hlava. Pozreli na seba s prefíkaným úsmevom a bolo rozhodnuté – kým sa desať hláv stále viac a viac zamotávalo, dve hlavy, biela a červená, zabočili ku kvetinovej lúke.

  • Dobre sme sa rozhodli. Tráva na lúke je taká svieža! – mrmlala biela hlava.
  • A vieš si predstaviť, koľko je tam kvetov? Jeden vedľa druhého, pre kvety takmer nevidno trávu! No a uprostred je veľký šípkový krík, – zakrochkala od šťastia červená hlava.
  • Ahááá, tak preto si tak trvala na tej kvetinovej lúke, pre tie tvoje milované šípky! No mohla by si trošku viac myslieť aj na ostatné hlavy! Čo tam budú robiť ony? – napaprčila sa biela hlava.
  • Ááále, nefrfli toľko! Veď každé malé decko vie, že na lúke nenájdeš len červené šípky, ale aj biele sedmokrásky… – líškala sa červená hlava bielej.
  • No dobre, dobre, ale taká žltá, či fialová hlava… – namietala biela hlava.
  • Prosím ťa, na čo nosíš na krku tú svoju hlavu? Na ozdobu či na čo? Rozmýšľaj trochu, pohni tou starou palicou! Poznáš predsa fialky, alebo záružlie, nie? No a to všetko nájdeme …, no? … no kde? Na kvetinovej lú…
  • …na kvetinovej lúke – , dokončila načatú vetu prekvapená biela hlava s rozžiarenými očami. – Červená, ty si génius! Bingo! Ty si to vymyslela dokonale. Super! Bravóóó! – nešetrila biela hlava chválami.
Vtom sa spamätali aj ostatné hlavy. Rozmotali sa z obrovského uzla a počúvali. Veľmi dlho však potichu nevydržali. Najprv jedna, potom ďalšia a o chvíľu sa desať hláv začalo prekrikovať
Čo vymyslela? Čo je také super? Prečo je červená hlava génius? A kde to vlastne ideme?
  • Čušte! – skríkla biela hlava.
  • Musíte nám veriť, – pokračovala červená, – ideme na kvetinovú lúku. Ja a biela sme tak rozhodli. Rozhodli sme aj za vás, lebo vy by ste sa hádali do večera. No a keď sme sa už rozhodli, tak ideme a hotovo. Tam si každá hlava príde na svoje.

Hlavy okamžite zmĺkli. Nohy vykročili rýchlejšie. Vedeli, že kvetinová lúka nie je ďaleko.
Len čo vstúpili na zelenú trávu na lúke, hlavy si okamžite začali pochutnávať na vybraných maškrtách. Ale nemyslite si, že začali jesť kvety. Nie, to nie, drak nebol žiadny bylinožravec. Drak sa pustil do farieb.

Drak totiž miloval farby.

Nie ako umelec, ale ako labužník. Hlavy vyplazili svoje dlhé jazyky a oblizovali farby. Každá takú farbu, akej farby bola jej hlava. Pre toto smútila dlhé roky celá krajina – postupne strácala všetky svoje farby. Najprv zmizla červená farba striech, potom zelená farba listov na stromoch, slnko stratilo svoju teplú žltú farbu, potoky a jazierka nádhernú modrú farbu. Všetko, čo navštívil nenásytný dračisko, zostalo bezfarebné. A bezfarebné bolo aj smutné. Tak to pokračovalo aj dnes – pestrofarebná lúka sa začala meniť na bezfarebnú plochu. Žltá hlava oblizovala lístky záružlia, zelená si pochutnávala na listoch trávy, hnedá na kôre kríčkov, biela na sedmokráskach, fialová na fialkách, červená na šípkach, čierna oblizla drozda, čo sedel na konári, ďalšie mľaskali na kvetoch svojich farieb. Hlavy mlčali, zrazu na hádky nemali čas. Keď zmizla aj posledná farba na lúke, drak sa otočil a pomaličky s plným brušiskom kráčal domov. Taký bol tučný, že sa ledva prepchal úzkym otvorom do svojej jaskyne.

V krajine zostávalo už len málo farebných miest. Tučná hnedá krava, slnečnicové pole, orgován pri železničnej stanici a ružový sad pri kostole.

Ľudia každý deň tŕpli, ktorá časť krajiny sa pridá k bezfarebnej ploche. Z tvárí sa im stratil úsmev. Stratili nádej, že opäť uvidia svet v celej farebnej kráse.

V maličkej dedinke, celkom blízko od drakovej jaskyne, žili v neveľkom domčeku babka a dedko. Blížilo sa leto a to bol čas, keď k nim každoročne prišla návšteva – vnučky Lucka, Peťka, Ninka, vnuk Maťko a malá Michaelka. Zostali stáť ako obarení, keď uvideli spúšť, čo po sebe zanechal drak. Babka nachystala obed, ale deti nevládali jesť. Držali síce v rukách lyžice, ale myšlienky im blúdili kade-tade. – Mali by sme mu tie hlavy jednu po druhej odfiknúť! – navrhoval Maťko.

  • Čo by si z toho mal? Do rána by mu aj tak všetky dorástli, – smutne odpovedala Peťka.
  • A keby sme ho zamkli do dedkovej dielne? – navrhla Ninka.
  • Dedkovu dielňu by zbúral ako domček z kariet, – smutne zašomrala Lucka.

Babka s dedkom mlčali. Občas sa na seba významne pozreli, ale nehovorili nič. Až keď smútok zaplnil celú kuchyňu, povedala babka opatrne:

  • My s dedkom poznáme riešenie. – Deti neverili vlastným ušiam. – Tak prečo mlčíte?
  • Je to veľmi nebezpečné, – vysvetlil dedko. – Draka môžu premôcť len smelé deti.
  • Dedko, neboj sa, my sme tie najsmelšie deti na celom svete! – skríkol Maťko.

Výprava prebehla ako blesk. Cieľ bol jasný – povala starej šopy. Dedko kráčal s lampášom na čele výpravy. Babka vyzbrojená metlou likvidovala husté pavučiny. Vo vyblednutom kufri pod prúteným kreslom našli, čo hľadali – škatuľu z čierneho dreva s vyrezávaným vrchnákom. Na vrchnáku bolo vyryté čarovné zaklínadlo. V škatuli boli pastelky. Neboli to hocijaké pastelky: boli to lietajúce pastelky ich prababky. Bolo ich veľa, rovná stovka. Prababka kedysi tvrdila, že sú čarovné.

  • Ak mala prababka pravdu, môžeme draka poraziť len čarovnými pastelkami, – rozmýšľala nahlas Lucka.
    • Škoda, že nevieme ako, – ľutoval Maťko.
  • Nuž, – zašepkala babka, – neviem, či sa na to odvážite. Musíte vstúpiť k drakovi do jaskyne a trikrát vysloviť tajomné zaklínadlo, čo je vyryté na vrchnáku.

Deti od strachu onemeli.

  • Tak drak stratí schopnosť zlízať všetky farby v krajine, – rýchlo dodala babka.
  • Ale… veď nás môže oblízať a navždy zostaneme bezfarební, – s hrôzou v hlase povedala Lucka. Ninka s Peťkou sa rozplakali. Maťko odhodlane vyhlásil:
    • S malou Miškou nemôžeme počítať, to znamená, že by sme to museli zvládnuť my štyria.

Vtom sa rozhovoril dedko: – Keby ste do jaskyne vošli v čase, keď sa drak vráti nasýtený a tuho spí, mohlo by sa to podariť.

Deti spozorneli.

  • Keby som bol mladší, keby som sa mohol premeniť na dieťa, na malého chlapca, hneď by som išiel s vami, pomohol by som vám proti dračiskovi, – ľutoval dedko.
Zamyslení sa rozišli. Keď sa drak na druhý deň vrátil do jaskyne poriadne nahltaný z raňajok, nevšimol si, že má v jaskyni návštevu. Za skriňou, pod posteľou, za dverami a pod stolom sa ukrývali štyri deti. Len čo sa drak zvalil na posteľ a začal hlasno chrápať, vyskočili deti z úkrytu a otvorili škatuľu s pastelkami. Pastelky vyleteli zo škatule a krúžili nad hlavami draka. Deti sa nadýchli, chytili sa za ruky a nahlas vyriekli tajomné slová zaklínadla
Zvíťazí dobro, stále nás blaží, skamenie zlo, čo v noci nás ťaží.

Vtom sa biela a červená hlava pomrvili. Maťko stuhol. Dievčatá zažmúrili oči. Hlavy však spali ďalej. Zaklínadlo zopakovali druhýkrát, potom rýchlo tretíkrát a vybehli von. Utekali na kvetinovú lúku. Pastelky leteli s nimi. Poletovali ako motýle a maľovali lístočky, ružičky, vodu, oblohu, mraky, slnko, strechy domov, stromy, žaby, až pomaľovali všetko, čo bolo bezfarebné.

A drak? Pastelky ho celkom zmenili. Vyliezol z jaskyne a navrhol deťom, že sa môžu šmýkať na jeho krkoch ako na šmýkačke. Nešli by ste sa pošmýkať aj vy?

debata chyba